Harabinova právna rada pre všetkých, ktorí nie sú ochotní podvoliť sa fašistickej Covid diktatúre v akejkoľvek forme

23.04.2021 | 08:30
2
Bývalý minister spravodlivosti JUDr. Štefan Harabin zverejnil sťažnosť, ktorú podal na príslušníka polície v kauze odmietania nosiť rúška.

Pre všetkých, ktorí nie sú ochotní podvoliť sa fašistickej Covid diktatúre v akejkoľvek forme ponúkam aj pre nich použiteľný spôsob obrany, ktorý som úradne uplatnil proti kriminálnikovi v radoch polície Jakubovi Podmajerskému.

„Slovenská republika, ako členský štát Rady Európy (na rozdiel od viacerých členských krajín Rady Európy, napr. Francúzska i Turecka) cez príslušné štátne orgány, ani len nezačala osobitným podaním proces konania o suspendáciu účinnosti Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd počas vyhlásenia núdzového stavu na území Slovenskej republiky.

To znamená, že Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má u nás absolútnu prednosť v otázke aplikácie základných ľudských práv a slobôd občanov pred vnútroštátnym poriadkom, vrátane Trestného zákona a Ústavy aj počas núdzového stavu.“

JUDr. Štefan Harabin, Záhradnícka 16464/74, 821 08 Bratislava

Bratislava, 20. apríl 2021

Okresné riaditeľstvo PZ
Bratislava I

Odbor poriadkovej polície

Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava Staré mesto-Východ

Sasinkova č. 23
812 13 Bratislava

Vo veci pod ČVS:ORP-1100/SMV-B1-2020 mi 17. apríla 2021 (sobota) bolo doručené uznesenie z 9. decembra 2020.

V zákonom stanovenej lehote podávam sťažnosť s tým, aby dozorujúci prokurátor napadnuté uznesenie povereného príslušníka Mgr. Jakuba Podmajerského zrušil ako svojvoľné.

Poukazujúc na uznesenie Krajského súdu Bratislava z 2. marca 2021, sp. zn. 3Tos/13/2021, Mgr. Jakub Podmajerský mal vysloviť svoju zaujatosť pre lživé a nepriateľské aktivity jeho matky Blanky Podmajerskej, sudkyne Krajského súdu Bratislava, proti JUDr. Štefanovi Harabinovi.

Dôkaz: http://cervenapreharabina.fair-play.sk/index.php?page=aktualita08

Už z tohto titulu je uznesenie povereného príslušníka zjavne nezákonné, lebo Mgr. Jakub Podmajerský nevyslovil pred jeho vydaním, svoju zaujatosť voči mojej osobe a nepredložil trestný spis v zmysle Trestného poriadku procesne príslušnému orgánu na rozhodnutie.

Mgr. Jakub Podmajerský tým spáchal trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, lebo konal vo veci, ktorá sa týkala mojej osoby zo zámerom nesporne mi škodiť.

Platný právny stav na území Slovenskej republiky mi, ako zdravej osobe, zákonom neukladá právnu povinnosť nosiť rúško, resp. respirátor, neobmedzuje má v slobode pohybu a pobytu, ani v práve pokojne sa zhromažďovať. Uznesenia vlády Slovenskej republiky a vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v tejto spojitostí vydávané, sú právne nulitné.

Podľa Ústavy Slovenskej republiky:

čl. 1 ods. 1 “Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.”.

čl. 2

ods. 2
„štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“;
ods. 3
„každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.
K východiskovým pravidlám právneho štátu s povahou conditio sine qua non, teda nevyhnutnej podmienky patrí, že nie každý orgán verejnej moci môže konať tak, ako si zmyslí, ani tak, ako sa mu žiada, ale môže konať výlučne v medziach zverenej právomoci, a tú musí uplatňovať spôsobom a za podmienok, keď mu Ústava a zákony dovoľujú konať.

Podľa zák. č. 400/2015 Z. z:

§ 1 ods. 1 „tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov (ďalej len „právny predpis“), ktorými sú Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ústavné zákony, zákony, nariadenia vlády Slovenskej republiky (ďalej len „nariadenie vlády“), vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“)“;

§ 4 ods. 3 “vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené; to neplatí, ak ide o nariadenie vlády podľa čl. 120 ods. 2 ústavy.”;

§ 5 ods. 2 „ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho právneho predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie; to neplatí, ak vykonávacím právnym predpisom je nariadenie vlády. Splnomocňovacie ustanovenie sa musí formulovať tak, aby z jeho znenia jednoznačne vyplývalo, kto je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu, aké skutočnosti a v akom rozsahu sa majú v ňom upraviť, pričom sa dbá na zabezpečenie súladu vykonávacieho právneho predpisu so zákonom. Ak sa predpokladá vydať na vykonanie zákona nariadenie vlády, možno to v návrhu zákona výslovne uviesť.“.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. septembra 2020, sp. zn. II. ÚS 411/2020: „Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch.“.

Bez najmenších pochybností je zrejmé, že uznesenie vlády nie je normatívnym právnym aktom podľa legálnej definície uvedenej v § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. Preto nemôže všeobecne zaväzovať obyvateľov Slovenskej republiky. Ide o procesné rozhodnutie najvyššieho kolektívneho orgánu reprezentujúceho výkonnú moc, a zaväzuje len samotnú vládu Slovenskej republiky, resp. príslušné štátne orgány/úrady, ale nie slobodné fyzické osoby – obyvateľov Slovenskej republiky. Iná by bola situácia, ak by šlo aspoň o nariadenie vlády, ktoré je normatívnym právnym aktom.

V tejto spojitosti uznesenia vlády Slovenskej republiky pre jej obyvateľov, ktorými vláda obmedzila resp. zakázala uplatňovanie základných práv a slobôd (napr. aj právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti) podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., sú nesporne neúčinnou a nevykonateľnou úpravou.

Uznesenia vlády Slovenskej republiky nie sú všeobecne záväzné. Ich obsahom sa preto bežný občan môže riadiť dobrovoľne, ale nemusí.
V súvislosti so základnými právami a slobodami: právom na zachovanie ľudskej dôstojnosti, slobodou pohybu a pobytu a právom pokojne sa zhromažďovať uvádzam:

V zmysle Ústavy Slovenskej republiky

čl. 7 ods. 5:

„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi“;

čl. 154c ods. 1:

„medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd“;

čl. 12 ods. 4: “nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“.

čl. 13:

ods. 1 „povinnosti možno ukladať

písm. a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

písm. b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

písm. c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.“;

ods. 2 „medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“;
ods. 4 “nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.“
čl. 16 :

ods. 1 “nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom."
ods. 2 “nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

čl. 19:
ods. 1 každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

čl. 23 :
ods. 1 „sloboda pohybu a pobytu sa zaručuje“;
ods. 3 „slobody podľa odsekov 1 a 2 môžu byť obmedzené zákonom, ak je to nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, udržanie verejného poriadku, ochranu zdravia alebo ochranu práv a slobôd iných a na vymedzených územiach aj v záujme ochrany prírody“;

čl. 28:
ods. 1 „právo pokojne sa zhromažďovať sa zaručuje“;
ods. 2 „podmienky výkonu tohto práva ustanoví zákon v prípadoch zhromažďovania na verejných miestach, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti, majetku alebo pre bezpečnosť štátu. Zhromaždenie sa nesmie podmieňovať povolením orgánu verejnej správy“.
V zmysle Medzinárodného paktu OSN o občianskych a politických právach

čl. 7:
"nikto nesmie byť mučený alebo podrobovaný krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Najmä sa nebude nikto bez svojho slobodného súhlasu podrobovať lekárskym alebo vedeckým pokusom."

čl. 12:
1. „každý, kto sa právoplatne nachádza na území určitého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu“;
3. „vyššie spomenuté práva nepodliehajú žiadnym obmedzeniam okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné pre ochranu národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo morálky alebo práv a slobôd druhých a ktoré v súlade s ostatnými právami uznanými v tomto pakte“;

čl. 21:
„uznáva sa právo na pokojné zhromažďovanie. Výkon tohto práva sa nesmie žiadnym spôsobom obmedzovať, s výnimkami, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti alebo verejnej bezpečnosti, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných“.

Podľa Charty základných práv Európskej únie

čl.1: Ľudská dôstojnosť
„ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať".

čl. 4: Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu
„nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

čl. 12: Sloboda zhromažďovania a združovania
1. „každý má právo pokojne sa zhromažďovať a slobodne sa združovať s inými na všetkých úrovniach, najmä v súvislosti s politickými, odborárskymi a občianskymi otázkami, z čoho vyplýva, že každý má právo zakladať na ochranu svojich záujmov odbory alebo vstupovať do nich“;

čl. 45: Sloboda pohybu a pobytu
1. „Každý občan Únie má právo na slobodný pohyb a pobyt na území členských štátov“;

čl. 52: Rozsah a výklad práv a zásad
1. „Charty základných práv Európskej únie, akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných;
2. Práva uznané v tejto charte, ktoré sú predmetom ustanovení zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito zmluvami;
3. V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv;
4. V rozsahu, v akom táto charta uznáva základné práva vyplývajúce z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, sa tieto práva musia vykladať v súlade s týmito tradíciami;
5. Ustanovenia tejto charty, ktoré obsahujú zásady, môžu byť vykonávané legislatívnymi a exekutívnymi aktmi prijatými inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, a aktmi členských štátov, ak tieto vykonávajú právo Únie, pri výkone svojich príslušných právomocí. Možno sa ich dovolávať pred súdom len na účely výkladu a preskúmavania zákonnosti týchto aktov;
6. Vnútroštátne právne predpisy a prax sa musia zohľadniť v plnej miere tak, ako je to vymedzené v tejto charte;
7. Súdy Únie a členských štátov náležite prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto charty.“.
čl. 53: Úroveň ochrany
„Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že obmedzuje alebo poškodzuje ľudské práva a základné slobody uznané v rámci príslušného rozsahu ich pôsobnosti, právom Únie, medzinárodným právom a medzinárodnými zmluvami, ktorých zmluvnou stranou je Únia alebo všetky členské štáty, a najmä Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavami členských štátov.“.

čl. 54: Zákaz zneužívania práv
„Žiadne ustanovenie tejto charty sa nesmie vykladať tak, že zahŕňa právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na poškodenie práv a slobôd uznaných v tejto charte alebo na ich obmedzenie vo väčšom rozsahu, ako je ustanovený v tejto charte.“.

V zmysle Európskeho dohovoru o základných ľudských právach a slobodách

čl. 3: Zákaz mučenia
"nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu."

čl. 11: Sloboda zhromažďovania a združovania

1. „Každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a na slobodu združovať sa s inými, vrátane práva zakladať na obranu svojich záujmov odbory, alebo vstupovať do nich;
2. Výkon týchto práv môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky alebo ochranu práv a slobôd iných. Tento článok nebráni zavedeniu zákonných obmedzení na výkon týchto práv príslušníkmi ozbrojených síl, polície a úradníkmi štátnej správy.“.

Podľa Protokolu č. 4 zo 16. septembra 1963 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznávajúci niektoré práva a slobody iné než tie, ktoré sú už uvedené v dohovore a v prvom dodatkovom protokole k dohovoru
čl. 2 ods. 1, 3 a 4:

1. „každý, kto sa legálne zdržiava na území niektorého štátu, má na tomto území právo slobody pohybu a slobody zvoliť si miesto pobytu;
3. žiadne obmedzenia sa nemôžu uvaliť na výkon týchto práv okrem tých, ktoré ustanovuje zákon a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, na udržanie verejného poriadku, na predchádzanie zločinnosti, na ochranu zdravia alebo morálky alebo na ochranu práv a slobôd iných;
4. práva uvedené v odseku 1 môžu v určitých oblastiach podliehať obmedzeniam, ktoré sú uložené zákonom a sú v demokratickej spoločnosti odôvodnené verejným záujmom“.

Na podklade citovaných ustanovení Ústavy, Paktu OSN, Charty základných práv Európskej únie a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nespochybniteľné, že ak medzinárodné zmluvy o ľudských právach (Pakt OSN, Charta EÚ a Dohovor RE) zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, majú prednosť pred zákonom (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR).

Pakt OSN, Charta EÚ a aj Dohovor RE, ktorými je Slovenská republika viazaná, garantujú právo pokojne a slobodne sa zhromažďovať, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a slobodne sa pohybovať a určiť si pobyt bez akýchkoľvek obmedzení. Rovnako zo všetkých troch jasne vyplýva, že akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Pakte OSN, Charte EÚ a Dohovore RE musí byť ustanovené zákonom (čl. 12 bod 3., čl. 21 Paktu OSN), (čl. 52 bod 1. Charty EÚ), (čl. 11 bod 2. Dohovoru EÚ, čl. 2 ods. 3, 4 Protokolu č. 4) a môže podliehať len takým obmedzeniam, ktoré stanovuje, resp. ustanovuje zákon.

Uvedené medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republiky viazaná, bez pripustenia výnimiek, jednoznačne určujú, že akékoľvek obmedzenia výkonu základných práv a slobôd, aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti i slobody pohybu, je možné len a jedine formou zákona (za splnenia aj ostatných predpokladaných podmienok) a nie normou nižšej právnej sily.

Pakt OSN, Charta EÚ a Dohovor RE, ako medzinárodné zmluvy „nadriadené“ nad naše zákony, ale i samotná Ústava jednoznačne hovoria, že obmedzenia výkonu základných práv a slobôd musia byť vykonané formou zákona.

Ústavnoprávne neobstojí názor že štátny orgán, v tomto prípade vláda svojim uznesením, alebo úradník ním vydanou vyhláškou môže zakázať uplatňovanie jedného zo základných práv, či slobôd len na základe zákona, resp. len na základe ústavného zákona.

Základné práva a slobody požívajú zvýšenú ochranu a musia byť garantované nielen za štandardných podmienok, ale práve a najmä aj vo výnimočných situáciách, kedy je náchylnosť zo strany štátnych orgánov ich porušovania zvýšená. Vyjadrené platí aj počas vyhláseného núdzového stavu na území Slovenskej republiky.

V tomto smere obmedzenia výkonu základných práv a slobôd uzneseniami vlády Slovenskej republiky, resp. vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nie sú realizované spôsobom súladným s Ústavou Slovenskej republiky, Paktom OSN, Chartou základných práv Európskej únie a ani Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo nešlo o zákon.

Bez najmenších pochybnosti treba uviesť, že nielen uznesením vlády, ale ani vyhláškou akéhokoľvek úradu (ktorý navyše nie je ani ústredným orgánom štátnej správy, ako napríklad aj Úrad verejného zdravotníctva) nemožno obmedzovať/zakazovať uplatňovanie základných ľudských práv a slobôd garantovaných občanom a obyvateľom nielen Ústavou Slovenskej republiky, ale aj medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a majú prednosť pred našimi zákonmi aj pred Ústavou Slovenskej republiky.

Ukladanie právnej povinnosti nosiť rúško, resp. obmedzovať právo pokojne sa zhromažďovať iba vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, alebo uznesením vlády Slovenskej republiky je nesporne v právnom štáte neprijateľné a neústavné.

Ústava platí aj za núdzového stavu, podľa ktorej sloboda pohybu a pobytu, právo pokojne sa zhromažďovať i právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, môžu byť obmedzená, nie na základe zákona, ale len zákonom prijatým a schváleným riadnym legislatívnym procesom v parlamente, ktorý má 150 poslancov a nie uznesením vlády Slovenskej republiky a už vôbec nie vyhláškou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, kde práve pri absencii riadneho legislatívneho procesu sa ľahko sprítomní zjavne svojvôľa u jedného človeka (Mikas), alebo iba u 16 členov (vláda).

Základom riadenia ľudskej spoločnosti prostredníctvom práva nie je svojvôľa.

Nerešpektovanie zverenej právomoci a svojvôľa je zvláštnosťou fungovania Slovenskej republiky pod vládou vedenou Matovičom, resp. Hegerom v boji s koronavírusom.

Aby ani v budúcnosti sa nesprítomnila výhovorka, že ste nepoznali, aká je právna úprava u nás pripájam i právnu analýzu renomovaného ústavného právnika, bývalého sudcu Ústavného sudcu Slovenskej republiky Doc. Drgonca o nulitných aktov a neústavných postupov Matoviča, Hegera a Mikasa.

Evidentne som uplatňoval iba základné práva a slobody, o ktorých už aj samotný Generálny prokurátor Slovenskej republiky Žilinka vo svojom rozhodnutí z 18. marca 2021, sp. zn. 1GÚp 39/20/1000-2, expressis verbis monokratický konštatoval, že vydávanie vyhlášok, ako všeobecné záväzných právných predpisov vyhlasovaných iba vo Vestníku vlády, Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (iba rozpočtovou organizáciou ministerstva), ktorými sa zásadne zasahuje do základných ľudských práv a slobôd bez akéhokoľvek legislativného procesu je v právnom štáte neprijateľné.

Podľa Trestného zákona:

§ 290a ods. 1 prečinu porušovania povinností za krízovej situácie sa dopustí ten: kto za krízovej situácie odoprie vykonať alebo úmyselne nevykoná povinnosť uloženú orgánmi verejnej moci na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov.

§ 337 prečinu podnecovania sa dopustí ten: kto verejne podnecuje na trestný čin alebo verejne vyzýva na hromadné neplnenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom alebo na jeho základe, alebo na závažné porušovanie verejného poriadku

Ústava dovoľuje vy(ob)medzovať základné práva a slobody zjavne nie na základe zákona, ale iba zákonom (čl. 13 ods. 2: „medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“). Takú právomoc Ústava zveruje iba zákonodarnej moci. Nepriznáva ju dokonca ani výkonnej moci.

Zo znenia formálnych znakov skutkových podstát prečinov podľa §§ 290a ods. 1 a 337 Tr. zák., z ktorých som obvinený som sa nemohol dopustiť aj keby som chcel, lebo v nich predpokladaná povinnosť uložená orgánom verejnej moci pre občana, ktorá by akýmkoľvek spôsobom obmedzovala jeho základné práva a slobody, môže byť len taká, ktorá bola uložená zákonom, prijatým parlamentom v intenciách čl. 13 ods. 2 Ústavy, čo sa na Slovensku doposiaľ nestalo.

Ide interpretačno-právne o tak jasnú záležitosť, že pokiaľ to Mgr. Jakub Podmajerský nepostrehol, je tomu tak len preto, že iba na politickú objednávku konal,

čím ale bez najmenších pochybnosti spáchal trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa,

lebo nie je možné prezumovať, že policajt Policajného zboru Slovenskej republiky, ako orgán činný v trestnom konaní, nepozná medzinárodné dohovory viažuce sa základné práva a slobôdy, Ústavu a platný vnútroštátny právny poriadok.

Aj v tomto smere sa prejavila primitívna zaujatosť vo veci konajúceho policajta voči mojej osobe.

Úplne na záver zdôrazňujem, že Slovenská republika, ako členský štát Rady Európy (na rozdiel od viacerých členských krajín Rady Európy, napr. Francúzska i Turecka) cez príslušné štátne orgány, ani len nezačala osobitným podaním proces konania o suspendáciu účinnosti Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd počas vyhlásenia núdzového stavu na území Slovenskej republiky.

To znamená, že Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má u nás absolútnu prednosť v otázke aplikácie základných ľudských práv a slobôd občanov pred vnútroštátnym poriadkom, vrátane Trestného zákona a Ústavy aj počas núdzového stavu.

Ak dozorujúci prokurátor, by náhodou mal pochybnosti v tejto otázke, nič mu nebráni v tomto smere obrátiť sa na príslušné orgány Slovenskej republiky, či je na území Slovenskej republiky pozastavená účinnosť Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd od okamihu vyhlásenia núdzového stavu.

Zdroj: Facebook Štefan Harabin

Zobraziť ďalšie

Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Zaujímavosti