Národná rada SR schválila Dodatkový protokol k Dohovoru o počítačovej kriminalite, zavádzajúci nové trestné činy za vyjadrenia rasovej a xenofóbnej povahy šírené cez počítačové systémy.
Slušný človek s tým v prvom momente možno vyjadrí súhlas, veď je celkom prirodzené odmietať nepekné výroky na adresu druhých ľudí. Ibaže to má háčik: tieto činy sú definované veľmi neurčito. Tak ako v iných prípadoch vágne formulovaných trestných činov „nenávisti“, „urážania“ či „hanobenia“, táto neurčitosť je nebezpečná, pretože posúdenie, či sa človek dopustil trestného činu alebo nie, je na veľmi subjektívnom rozhodnutí sudcu. A preto si ľudia radšej svoj názor nechajú pre seba.
Môžeme konštatovať, že tu máme plazivý, ale efektívny spôsob, ako ľuďom nanútiť autocenzúru, obmedzovať slobodu šírenia názorov: môžete síce slobodne hovoriť o tom, ako pekne svieti slniečko, alebo kde zlacneli hrušky, ale o určitých skupinách ľudí, ich konaní a stratégiách svoj názor radšej verejne hovoriť nebudete, pre istotu. Tento druh totality nie je nepodobný tomu, čo sme tu mali kedysi. A masmédiá? Súhlasne mlčia...
Šírenie nebezpečných materiálov
Slovensko sa zaviazalo dohovorom ustanoviť za samostatne definovaný trestný čin distribúciu alebo iné sprístupňovanie rasového a xenofóbneho materiálu prostredníctvom počítačového systému. Ale o čom je vlastne reč? Podľa právnej analýzy, prílohy k návrhu predloženému na schválenie do Národnej rady SR, malo by ísť o „akýkoľvek písomný materiál, akékoľvek obrazové alebo iné znázornenie myšlienok alebo teórií, ktoré obhajuje, podporuje alebo podnecuje nenávisť, diskrimináciu alebo násilie proti ktorémukoľvek jednotlivcovi alebo skupine jednotlivcov z dôvodu rasy, farby pleti, pôvodu alebo národnej či etnickej príslušnosti, ako aj náboženstva, pokiaľ sa použije ako zámienka pre ktorýkoľvek z týchto faktorov“. Podstatou tej dlhej vety je formulácia „obhajuje, podporuje alebo podnecuje nenávisť, diskrimináciu alebo násilie“. A tu sa natíska otázka: ak zhrnieme pravdivé fakty, z ktorých vyplynie, že nejaká skupina osôb predstavuje pre iných nebezpečenstvo, je to už naplnenie skutkovej podstaty trestného činu? Budeme zase zatvárať za pravdu?
Subjektívnosť výkladu
Ďalším bodom „Protokolu“ je vyhrážanie sa. Aj tu narážame na obrovskú subjektívnosť výkladu. Vyhrážam sa zlodejovi, ak mu napíšem, že za kradnutie patrí do basy? V právnej analýze sa k tejto veci píše, že doslovným „gramatickým“ výkladom tohto ustanovenia by bol trestným činom aj „nevhodný“ e-mail jedného priateľa druhému, „keďže by bol spáchaný prostredníctvom počítačovej siete – internetu, aj napriek tomu, že správa by bola adresovaná a dostupná jednej osobe“. Teda nie je prípustné už ani súkromne napísať kamarátovi niečo, čo neschválilo ministerstvo pravdy... Nasleduje položka „urážanie“ (hanobenie). Právna analýza pripomína v súčasnosti platný výklad, že „o hanobenie nejde, ak sa len konštatuje objektívne existujúci fakt“.
Ale kto rozhodne, či je objektívne existujúcim faktom, že nejaká skupina ľudí svojím spôsobom života ohrozuje inú skupinu ľudí? Píše sa tam aj to, že urážlivý prejav musí smerovať k „znevažovaniu skupiny osôb alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie alebo náboženské vyznanie“. Teda si budete musieť dávať pozor, aby ste neurazili pre ich politické presvedčenie napríklad ľudí, ktorých považujete za fašistov či komunistov, hoci len tým, že ich takto označíte, ak sa s tým nestotožňujú...
A urážanie pre náboženské presvedčenie? Pravdivo napísať, že niektoré náboženstvo je nehumánne, nekompatibilné so zdravým rozumom a chápaním ľudských práv, ako ich poníma OSN a náš právny poriadok, že trest smrti za odpadlíctvo či kameňovanie za mimomanželský sex sú barbarstvom, a že z týchto zjavných dôvodov by malo byť toto kolektívne šialenstvo zakázané, to je urážanie?
Plazivá autocenzúra
V ďalšom bode je reč o materiáloch, ktoré popierajú, hrubo zľahčujú, schvaľujú alebo ospravedlňujú činy predstavujúce genocídu alebo zločiny proti ľudskosti. Ktoré sú to? V dohovore sa uvádza: sú to tie, „ktoré ako také ustanovujú a uznávajú právoplatné a záväzné rozhodnutia Medzinárodného vojenského tribunálu zriadeného na základe Londýnskej dohody z 8. augusta 1945, alebo ktoréhokoľvek iného medzinárodného súdu zriadeného na základe relevantných medzinárodných dokumentov, ktorého jurisdikciu dotknutá strana uznáva“.
Už viete, ktoré to sú? Neviete ich vymenovať z hlavy? Ale to je chyba. Urýchlene treba doštudovať, mali by sa to aj deti v škole naučiť ako vybrané slová. Lebo v opačnom prípade by sme napríklad mohli jedného dňa nevedomky popierať, hrubo zľahčovať či nebodaj ospravedlňovať zločiny nášho najlepšieho partnera v oblasti obrany, ktoré spáchal v Iraku, Srbsku, Vietname, Afganistane. Teda, keby boli oficiálne uznané. Našťastie, zatiaľ nie sú, takže nášmu partnerstvu nič nestojí v ceste.
Človek by si niekedy kládol otázku, či vážení páni eurolegislatívci konzultujú tieto svoje návrhy so svojimi psychiatrami, a či poslanci NR SR vôbec čítajú bruseloviny, ktoré im predkladajú na schválenie. Lenže ešte horšia je predstava, že oni vedia, čo robia. Právna neistota a z nej vyplývajúca autocenzúra na vyjadrovanie názorov o skutočne nebezpečných skupinách ľudí a ich agresívnej agende vydávanej za politický názor, humanistické ideály či náboženstvo, môže vyhovovať práve skutočným extrémistom. Mať spoločnosť bezzubú, neschopnú kritiky, oni ju presne takú potrebujú mať na realizáciu svojich plánov. Tomu sa, žiaľ, prispôsobuje aj verejný diskurz a jeho slovník.
Významové kotrmelce
Zoberme si napríklad kľúčové slovo „xenofóbia“. Ten výraz mal donedávna jasný medicínsky význam, ktorý nesúvisel s legislatívnym šialenstvom, ktoré sa potom okolo neho rozpútalo: „chorobný strach zo všetkého cudzieho (ľudí, prostredia, miest atď.), najmä však cudzích ľudí“. Milovníci cudzieho, milovníci miešania, multikulturalisti však potrebovali dostať do politiky slovo, ktorému dajú pejoratívny nádych, aby zdôraznili, že chrániť si neporušenosť svojich komunít a rodín, brániť sa miešaniu kultúr, invázii cudzoty je niečo zlé. Totiž, povedzme si úprimne, zakazovať strach ako jednu zo základných emócií je samo osebe idiotské, takže potrebovali nájsť slovo, ktoré bude kritizovateľné.
Preto dali xenofóbii nový, liberalistický politologický význam, ktorý Wikipédia opisuje ako „odpor k cudzincom a strach z nich, napr. voči okolitým štátom či gastarbeiterom a podobne. Má ísť o formu šovinizmu“. Slovník Dictionary.com uvádza dva významy: „Ten prvý je strach alebo nenávisť k cudzincom, ľuďom odlišných kultúr, alebo k neznámemu. Druhý je strach alebo nechuť k zvykom, oblečeniu a všetkému ostatnému, čím sa ľudia odlišujú.“ Vidíme tu rafinovaný posun: zrazu už nie je reč o strachu, ale o odpore a nenávisti. V intenciách nového významu tohto slova sa nesmiete báť cudzej, agresívnej kultúry, náboženstva, komunít, lebo tým ich zároveň nenávidíte, a to sa už nesmie, keďže od nenávisti už nie je (podľa tejto logiky) ďaleko k ich ohrozovaniu, a teda k ich napádaniu a zabíjaniu. Úžasný významový kotrmelec: z obete je zrazu vlastne útočník...
Koniec slobody
A tak sme sa opäť ocitli v časoch, kde si človek musí dať veľký pozor na to, čo si smie myslieť a povedať. Predstavme si s trochou zveličenia a trochou (no dobre, možno trochu väčšou trochou) vulgarizácie modelovú situáciu: na Slovensko by chcel prísť žiť kmeň ľudožrútov Umba Umba, lebo im chutia slovenské stehienka. Nesmiete sa ich báť a hovoriť, že sa ich ako skupiny bojíte, že ich tu nechcete, lebo to porušuje ich individuálne ľudské práva a ohrozuje to právny štát a demokratickú stabilitu. Veď sú to utečenci, utekajú pred svojimi príbuznými z kmeňa Mňam Mňam, ktorí ich chcú... veď viete čo. A keď prídu a budú si tu chcieť postaviť svätyňu svojho božstva Veľkého Brucha, nebudete smieť protestovať, lebo by to bola diskriminácia. Nebudete ich môcť ako skupinu kritizovať ani po tom, keď sa v tom chráme začnú hromadiť stehenné kostičky. No áno, ak máte nejaký dôkaz proti konkrétnemu jednotlivcovi, prosím, toho môžete nahlásiť orgánom – ak sa nebojíte, že následne budú vaše stehenné kostičky na výstrahu vystavené v chráme Veľkého Brucha...
Režim, v ktorom je zakazovaný už aj strach ako emócia absolútne neoddeliteľná od normálnej ľudskej psychiky, nie je ani slobodný, ani demokratický – ani keby to o sebe tisíckrát tvrdil.
Dňa 28. októbra 2019 sa v Národnej rade SR hlasovalo o návrhu, ktorý je ďalším krôčikom týmto smerom. Za návrh hlasovali okrem poslancov (vrátane bývalých) ĽSNS a Petra Marčeka všetci prítomní poslanci zo všetkých ostatných koaličných aj opozičných strán.
Ivan Lehotský
Pozrite si kto ako hlasoval TU.
Články súvisiace s tematikou:
Zdroj: extraplus.sk / InfoVojna
