Boris Kollár a Igor Matovič v piatok 15.mája 2020 opäť ukázali, ako je to v skutočnosti s ich obavami o Slovensko a zdravie ľudí – zvlášť tých vo vyššom veku. Verejnosti na vlastné oči predviedli, akú hru s občanmi hrajú a ako ich podvádzajú a klamú.
V tento deň Matovič hovoril o „malom kroku pre človeka, no veľkom kroku pre Slovensko“ v súvislosti s prezentáciou súkromných firiem ESET a Multiplex DX previazaných s USA. Viac informácií nájdete TU.
Neskôr v ten istý deň, 15.mája 2020 zverejnil súčasný predseda slovenského parlamentu Boris Kollár video zo zákulisia Úradu vlády, kde premiér Igor Matovič roznáša kávu a baví sa v tesnej blízkosti s ďalšími ľuďmi a s pánom v staršom veku bez rúšok a bez dodržiavania dvojmetrového odstupu, ktorý vláda prísne nariaďuje.
Život – a najmä dôchodcov – sa od prijatia Matovičových opatrení rapídne zhoršil a nakupovať sú prinútení za diskriminačných podmienok vo vymedzených časoch. Matovič si svoj imidž aj preto túži neustále vylepšovať a ku Kollárovmu videu po obrovskej kritike medzi občanmi SR o deň neskôr alibisticky poznamenáva: „Keď necháte Borisa chvíľu bez dozoru a on natočí niečo, čo malo byť skryté.“
Matovič aj Kollár s prostoduchou samozrejmosťou odhaľujú svoje charakterové vlastnosti: dvojtvárnosť mala byť pred obyčajnými ľuďmi skrytá. Širokú verejnosť sa zároveň snaží presvedčiť, že káva sa cez rúška „blbo pije“, hoci každý divák môže na vlastné oči sledovať, že Matovič počas celej konverzácie bez rúška – kávu nepije.
Zdanlivo „malicherný“ detail však v celej nahote odkrýva povahu a myslenie ľudí, ktorí sa pred kamerami a pred verejnosťou správajú v absolútnom rozpore s tým, čo sami nariaďujú. Matovič dokonca zachádza až tak ďaleko, že svoju verejne prezentovanú posadnutosť rúškami teatrálne prezentuje ako srdcervúci, dojemný a melodramatický príbeh:
„Keď som čakal na Slavíne na príchod pani prezidentky a predsedu parlamentu, všimol som si pani, ktorej sa roztrhla gumička na rúšku. Najprv si ho držala rukou na tvári až odišla radšej bokom od ľudí. Tak som poprosil môjho ochrankára, ktorému som včera daroval rúška so štátnym znakom a vedel som, že z nich ešte jedno nepoužité v aute má aby mi ho pre smutnú pani priniesol a urobil som radosť človeku, niekedy stačí maličkosť.“
