VIDEO: Kardinál Duka o koronavíruse ako biologickej zbrani a Česku ako najateistickejšom štáte sveta s otvorenými kostolmi počas Covidu

16.02.2021 | 12:22
  3
Sme jasne konfrontovaní s tým, že tá prefíkaná militantno-ateistická spoločnosť, ktorá povedala „Boh je mŕtvy“ slovami filozofa Nietscheho, zrazu zistila, že ale človek sa Bohom nestal.

My, najateistickejší štát na svete sme jediný štát, ktorý po celú dobu mal otvorené chrámy, ktorý po celú dobu mohol veriacim slúžiť. Áno, v rámci určitých epidemických, alebo protiepidemických predpisov. Myslím, že aj to je určité znamenie.

My sme jasne konfrontovaní s tým, že tá prefíkaná militantno-ateistická spoločnosť, ktorá povedala „Boh je mŕtvy“ slovami filozofa Nietscheho, zrazu zistila, že ale človek sa Bohom nestal. Že ten neviditeľný vírus si s nami poradí aj s celou vedecko-vyspelou spoločnosťou. So spoločnosťou, ktorá vážne, nekritizujem nikoho, sa snaží pomôcť a prekonať. Nejde nám to!

Tá situácia koronavírusu nás vracia k tomu. Čoho sa najviac bojíme my kresťania? Čo najviac sledujeme? Počet úmrtí. Ak viete, že mi starí, keď si zlomíme kŕčok v bedre a dostaneme zápal pľúc, tak môžeme ísť, že áno? Ste tu zdravotníčky, mnohé z vás. Príde zápal pľúc a je to. No a teraz, v tejto situácii je to čínsky vírus, únik biologickej zbrane. O tom sú presvedčení vojenskí špecialisti na celom svete. Alebo sa to boja povedať, alebo to nesmú povedať. Zápal pľúc, ktorý nastúpi namiesto zlomeného kŕčku, nastúpi miesto ďalšej nemoci. Máme tu aj lekárov a môžu ma korigovať. My odchádzame.

Celý text príhovoru kardinála Dominika Duku:

Milé sestry, milí bratia, drahí priatelia!


Priatelia, tak oslovuje Kristus svojich učeníkov, ale tak sa s nimi aj lúči. Tým jediným zákonom, ktorý nám dáva: „Nik nemá väčšej lásky, ako ten, čo aj život položí za svojich priateľov.“

Moji drahí, premýšľal som, čo vám povedať, povedal som si, že nebudem si nič písať. Koniec koncov, z každého príhovoru, z každého textu je možné vytrhnúť nejaké slovo a vytvárať určitú legendu, bielu, alebo čiernu o tom, čo bolo povedané. Idem sa k vám tak trocha hovoriť z hľadiska určitej bilancie, pretože my bilancujeme.

Keď sme sa v roku 1990 stretli na Strahove, nebolo to možné v katedrále z mnohých dôvodov, bol sneh, svietilo slnko. Stretli sme sa ta rehoľníci a rehoľnice z celej Česko-Slovenskej republiky. Od Prešova a Košíc, či Michaloviec až po Karlove Vary, či Cheb. Dnes sme tu ako zbytky Izraela. Má to svoje dôvody. O to viac si cením, že ste prišli. Prísť ste mohli.



My, najateistickejší štát na svete sme jediný štát, ktorý po celú dobu mal otvorené chrámy, ktorý po celú dobu mohol veriacim slúžiť. Áno, v rámci určitých epidemických, alebo protiepidemických predpisov. Myslím, že aj to je určité znamenie.

Vypočuli sme si slová úryvku evanjelia, keď do chrámu prichádza Mária a Jozef z malým Ježiškom, podľa starej tradície. Z Betlehema do Jeruzalema, ako iste viete, to nie je až tak ďaleko, a vítajú ich muž a žena. Starec a starenka. Simeon a Anna.

Nevíta ich teda nikto zo správy štátu, ani z okupačných mocností Rímskej ríše, nevíta ich ani nikto z chrámového personálu. Prichádzajú do chrámu. Hebrejčina nemá slovo kostol, chrám ale dom. Dom Boží. Dom toho, ktorý je, dom Jahveho. A vieme, že bol postavený podľa stánku stretávania sa s Bohom na púšti. Ale slovo dom v Hebrejčine znamená rodinu, rod, kmeň, môže to znamenať aj národ. Ale vždy je to miesto, kde sa odohráva skutočný život. To nie je miesto, kde by niekto vystupoval ako veľký duchovný guru.

Viete, že kňazi Jeruzalemského chrámu mali presné pravidlá, ktoré museli dodržiavať. V rátane povinného celibátu, ktorý vykonávali v čase, keď konali službu v chráme. Áno, v chráme ste mali svoje predchodkyne, tak, ako boli v tom stánku stretávania, preto tiež išli v sprievode liturgickom, keď sa niesla Archa zmluvy.

My sa stretávame v situácii, kde niektorí používajú bojovné, niektorí úplne jedovaté reči, ako jedna pani farárka, či vikárka, českobratskej cirkvi, a hovoríme, no dobre, tak teda teraz si zavediete lektorky a akolytky. To nie je nič s kňazstvom!

Páni cirkevní právnici, mýlite sa!

Celých dvadsaťdva rokov čo som biskupom, hovorím: Pri kňazskom svätení je len jeden kňaz, Ježiš Kristus. Je len jeden kňaz, Cirkev Kristova. Kňazstvo nie je mysliteľné bez človeka. Boh nebude prinášať obetu sám za seba.

Preto ten, ktorého uvítal človek, pretože človek, podľa Biblie je muž a žena: „Ako muža a ženu ho stvoril“. A v jazyku Abraháma, Mojžiša i Ježiša Krista sa povie: „Iš, Iššah“ (muž, žena) azda len angličtina do dokáže povedať slovom: men, women. Ale už je to trocha inak. Vy, my, rehoľníci, v okamihu rehoľného sľubu, sme upevnili jediné kňazstvo Ježiša Krista, na ktorom sme dostali podiel, ako jeho bratia, ako jeho sestry, teda ako ľudia pri sviatosti krstu.

Ale pretože naše kňazstvo nie sú nejaké čary-máry, nech už to teológovia nechajú, tí, ktorí sa domnievajú, že hovoria o rituáloch Cirkvi. Áno, rituály robíme, ale nie vtedy, keď slávime Eucharistiu. Eucharistia nie je majdan, Eucharistia nie je hostina, a pokiaľ má formu hostiny, tak je to ono posilnenie na cestu, ktoré poznáte z knihy Exodus, keď Izraeliti narýchlo jedli, to, čo bolo, prepásaní, mali vyhrnuté svoje tuniky, tak, ako ja si ich musím vyhrňovať, pretože keď rastiem do zeme, tak sú mi všetky tie odevy trocha dlhšie. Na šírku je to naopak.

A tu si je treba uvedomiť jedno: že sa stretávame s Kristom. On je Svetlom národov. On je Spasiteľ a Vykupiteľ. A dokázal to, že nám dokázal jednu propozíciu. Boh sa na stránkach Starého zákona vyznáva zo svojej lásky chéset, to nie je sexualita, to nie je erotika, to nie je zamilovanosť. Ale to je láska, ktorú má matka, alebo otec k dieťatu. To je láska, ktorú má dieťa k svojim rodičom. Predovšetkým k matke, keď vyjde na svet a je zdesené, lebo je to všetko inak, než to bolo, keď bolo pod srdcom matky. A preto detí kričia a plačú.

Tá situácia koronavírusu nás vracia k tomu. Čoho sa najviac bojíme my kresťania? Čo najviac sledujeme? Počet úmrtí. Ak viete, že mi starí, keď si zlomíme kŕčok v bedre a dostaneme zápal pľúc, tak môžeme ísť, že áno? Ste tu zdravotníčky, mnohé z vás. Príde zápal pľúc a je to. No a teraz, v tejto situácii je to čínsky vírus, únik biologickej zbrane. O tom sú presvedčení vojenskí špecialisti na celom svete. Alebo sa to boja povedať, alebo to nesmú povedať. Zápal pľúc, ktorý nastúpi namiesto zlomeného kŕčku, nastúpi miesto ďalšej nemoci. Máme tu aj lekárov a môžu ma korigovať. My odchádzame.

Ale pre kresťana? Ono je to veľmi podobné tomu, než ako sme sa narodili. Prekročiť tú hranicu smrti. My čítame, ale čo nám je platné, keď nám apoštol Pavol povie: „Ani ľudské oko nevidelo, ani ľudské ucho nepočulo, na ľudskú myseľ neprišlo“, čo nás vlastne čaká?

Ale tak, ako po našom narodení sme skončili v náručí matky, tak vieme, a môžeme si zacitovať veľkého básnika Sládka: „Vrátime sa do náručia Božieho“. Toto svedectvo dlhuje svetu Cirkev dnes! Toto svedectvo dlhujú kňazi, biskupi, kláštory, mužské aj ženské v dnešnej dobe!

Vďaka Bohu, prichádzame do kostolov, otvorili ste mnohé kláštory pre ľudí, ktorí sú v karanténe. Áno, medzi vami, ktorí pracujete v tomto priestore, sú kňazi, bohoslovci, ktorí nastúpili. Cesta „21“ nám rozdáva vitamíny, a ďalšie, čo je správne, ale ten dnešný človek potrebuje niečo iné.

My sme jasne konfrontovaní s tým, že tá prefíkaná militantno-ateistická spoločnosť, ktorá povedala „Boh je mŕtvy“ slovami filozofa Nietscheho, zrazu zistila, že ale človek sa Bohom nestal. Že ten neviditeľný vírus si s nami poradí aj s celou vedecko-vyspelou spoločnosťou. So spoločnosťou, ktorá vážne, nekritizujem nikoho, sa snaží pomôcť a prekonať. Nejde nám to!

A naopak, stále viac a viac sa šíri strach, opustenosť, obavy. A tiež taký ten detský vzdor.


Ak hľadáme príklady, tak ich nehľadajme na stránke celebrít a duchovných guru. Kristus nebol guru, lebo ako vieme, Pán Ježiš nebol ten, čo stále hovorí, ja, ja ja… Môj Otec, Duch Svätý, lebo Boh nie je do seba uzavretý sebec. Boh žije životom lásky, to znamená vzájomného darovania a vychádzania v ústrety, a my môžeme túto Trojicu nazývať celkom určite metaforicky Otec, Syn a Duch Svätý.

Preto nemôžeme hovoriť, že všetky náboženstvá sú rovnaké. Preto neobdivujem ani budhizmus, ani brahmaizmus, ani islam. Lebo žiadne z týchto náboženstiev nedokáže povedať Bohu: Ty, Otče, Abba. Tak môžem mať dôveru. Pokiaľ budem veriť iba v niečo, tak som stratený. To nestačí. Máme takéto svedectvá? Máme! Včera sme oslavovali sv. Agátu, dnes japonských mučeníkov, prednedávnom sme oslavovali sv. Anežku Rímsku. Viete, v akej dobe žili?

Teraz myslím na Agátu, Anežku, Cypriána a ďalších. Práve v tom období v Rímskej ríši vypukol mor, ktorému padla za obeť polovica obyvateľov. Kresťania sa otriasli, Cyprián ich musel napomínať. Ale kresťania v tejto situácii dokázali, kto sú. A dokázali to predovšetkým vo vojenských posádkach. Tam sa neutekalo od chorých a umierajúcich. Tam sa ošetrovalo, tam boli s nimi. Tak, ako tomu bolo, keď bola rekatolizácia. Nemýľme sa, kázňami otca Koniáša a pálením tých kníh, upálil ich päť a pol. Zabavovaním kníh, ktoré bežný človek i tak nemal, sa náš národ nestal katolíckym. Ale stal sa takým preto, že jezuiti a profesori, ako bol Fridrich Bridel, išli do služby a práve týmto vzťahom k človeku obrátili, lebo ukázali, že veria v evanjelium. Že ich hlásanie nie je presadzovanie konfesie, nie zachraňovanie našich ekologických kríz, to prenechajme odborníkom. To nie je poslanie Cirkvi. My vieme, ako sa máme chovať k stvoreniu.

My predovšetkým musíme byť vždy blízko človeka. Čítajme evanjeliá! Kto sa zhromažďoval okolo Krista? Kto mal k nemu výsadu pristupovať a komu na ňom záležalo? A tak sa vrátime k onomu domu. Dom je rodina, rodina je spoločenstvo, to je život.

Sestry a bratia, spolubratia kňazi, zatvorené kostoly, neochota sa prispôsobiť tým epidemickým predpisom a vyjsť v ústrety tým, ktorých zviera práve úzkosť, to je popretie našej identity. To je popretie kňazstva Ježiša Krista!

Ak my bratia, muži, stojíme tu, tak tu nestojíme preto, že sme muž, ale preto, že sme človek. A pretože muž má svoju danú biologickú identitu, ale môžeme tiež povedať, že aj sociologickú úlohu. Aby stál vždy vpredu pri tých, ktorí musia dať život za svoje spoločenstvo.

A my, páni biskupi, keď máme na hlave tú mikulášsku čapicu, to je čapica dôstojníka, ktorý vždy išiel vpredu a musel riskovať ako prvý. To až moderná doba, ktorá poprela skutočného Kráľa, čo znamenalo, ako to sformuloval už sv. Augustín, tak to formuloval i sv. Metod: „Vládnuť znamená slúžiť“. Lebo Mesiáš, Kráľ, z Dávidovho rodu prišiel a povedal, ten, ktorého uvítal Simeon: „Neprišiel som aby sa mi slúžilo, ale aby som slúžil“.

Keď sa rozoberá teológia rehoľného života, tak hovoríme, že v tom okamihu sa my dávame. A to je tá chvíľa, kedy Simeon berie do náručia malého Ježiša. To znamená, dávam všetko. Dávam teda za druhých. Ak máme problém s identitou človeka, národa, s identitou kňaza, s identitou rehoľnej sestry, rehoľného brata, tu je pes zakopaný! Tu je celá kríza!



Verte tomu, že stránky pražského arcibiskupstva na internete, či biskupskej konferencie, či Vatikánu svet nespasia! Svet bol spasený jediným Vykupiteľom, Ježišom Kristom. Nebolo to jednoduché!

Poďme do Getsemanskej záhrady! Čo som tu, robíme Getsemanskú záhradu a Boží hrob práve v tej Kráľovskej kaplnke. Lebo tí králi, či to bol Přemysl Otakar II., alebo Václav II., museli, ako viete, ísť v prvom rade. V tom prvom rade išiel aj otec Karola IV. Ján Luxemburský. To sa nekričalo „napred“, ale „za mnou“. Kiež by sme si aj toto uvedomili. Toto je naše poslanie. To je naša úloha v 21. storočí. Pretože nemýľme sa, morové rany neboli len raz, ale išli v cyklických radách. Tak, ako vírusy, epidémie idú v týchto radách. Španielska chrípka z Wu Chanu, či Hongkonská chrípka, to všetko nás privádza do toho istého priestoru. Tak je tomu i dnes.

Ale neznamená to preto, aby sme si len vylievali zlosť, že odtiaľ to je, lebo si musíme uvedomiť, že Boh vychováva svoje deti. A deti, ktoré nenaučíte prekonávať skúšky, v živote neobstoja.

Preto školy, ktoré si myslia, že vychovávajú dobrých žiakov a študentov bez skúšok, dopadnú zle. Toto je problém aj nášho školstva. Môžeme dávať vrchom aj spodom, ak tam nebude práve tento spôsob výchovy, a keď si uvedomíme, že učenie nie je iba hra, áno Komenský povedal, že treba pomôcť hrou, aby sme to učenie nevytvárali ako nepríjemnú a zastrašujúcu prekážku, ale bez skúšok, a bez toho, aby som nesiahol, ako sa hovorí, a ako hovoria aj naši športovci, až na dno, a neprekonal tento krok, nebudem nikdy dobrým rehoľníkom, ani dobrou rehoľníčkou.

A to je dôvod, prečo sa stretávame na Hromnice. To, že držíme v ruke sviecu, si pripomíname Keltov a to nám tiež pripomína tú známu pranostiku Na Hromnice o hodinu více . Kiež by sme mali aspoň viacej svetla. Kiež by sme si uvedomili (ako ma potešil František Halas, pán ex-veľvyslanec), onú stredovekú legendu.

Pútnik sa stretol z morom. Poznáte skladbu Akrmana Oráč. Smrť tam vystupuje ako muž. Tu tiež vystupuje mor ako muž na ceste a pútnik mu hovorí: „Čo tam ideš, čo tu hľadáš mor? Já idem dole, do toho údolia, do mesta, aby som si odviedol päť tisíc“.

No a pútnik sa modlí, ale zrazu vidí z tej diaľky, čo sa deje v meste. A keď sa stretnú znovu, tak sa naň oborí a vraví mu: „Mor, ty si povedal, že zabiješ päť tisíc, ale zomrelo ich dvadsať tisíc!. Mýliš sa pútnik, ja som zabil päť tisíc, pätnásť tisíc zomrelo zo strachu“.

A toho strachu sa musíme vyvarovať. My musíme byť príkladom tých, čo idú cestou Anežky, Agáty, tých, čo prešli týmito skúškami. Tak, ako nás to učí aj sv. Karol Boromejský. Pozrite sa na tých morových svätcov. Tí to dokázali, a preto sú obľúbení, vedeli, čo znamená byť kresťanom, čo znamená byť kňazom, či rehoľníčkou, či rehoľníkom.

Amen

Pripravil: Anton Čulen

Zdroj: alianciazanedelu.sk


Zaujíma nás Váš názor:

Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Tipy a rady


 

Zaujímavosti