V roku 2018 sme boli svedkami "obrovských" protestov. Ľudia protestovali proti vtedajšej vláde SR kvôli vražde dvoch mladých ľudí. Nieže by sa vraždy nestávali aj predtým. Lenže tentokrát obeťou vraždy boli mladý novinár a jeho priateľka. Do ulíc sa vyhrnuli právom rozhorčení ľudia. Nikto nechce žiť v spoločnosti, ktorá takýto ohavný skutok neodsúdi. Výsledkom masívnych protestov bola demisia vlády, na čele ktorej stál Robert Fico. Podotýkam, že žiadna súvislosť sa medzi obeťami, týmto skutkom a Ficom ani vládou pod jeho vedením nenašla.
Portál aktuality.sk uverejnil článok, v ktorom tvrdil, že protestujúcich bolo 120.000 po celom svete, lebo demonštrácie sa konali nielen na Slovensku. Hnutie Za slušné Slovensko sa prezentovalo ako jediná možná ďalšia cesta pre budúcnosť nášho spoločného štátu. Nielen portál aktuality.sk sa staval k tejto téme z mnohých aspektov neobjektívne. Išlo o ich kolegu. To však v žiadnom prípade neospravedlňuje šéfredaktora Petra Bárdyho ani jeho podriadeného Mareka Vagoviča, že namiesto objektívneho informovania sa politicky angažovali. Surfovali na vlne antificovskej nálady. No, niežeby boli vlády pod vedením Roberta Fica sväté. Avšak propagovať určitú politickú stranu, respektíve liaheň nových, samozrejme perspektívnych politikov a využívať na to vášne obyvateľstva masírovaného denno-denne novinovými článkami je proti zásadám a etickým princípom žurnalistiky. Chápem, že kolegova smrť otriasla celou redakciou. To však nie je ospravedlnenie toho, že Bárdy rolu šéfredaktora nezvládol.
No a dnes sú z niektorých mladých a perspektívnych hviezdy slovenského politického Olympu. A za svoje posty vďačia novinárom. Osobnosti politického neba, ktoré však nevedia riadiť štát. Nieže by sa to nedalo. No oni na to nie sú ani pripravení, ani dostatočne osobnostne a intelektuálne zdatní, aby to zvládli. Skrátka, do väčšiny slovenských inštitúcií sa dostali nie práve vedomosťami prekypujúci a duchovnými darmi ovenčení jedinci. Niekto by mohol povedať, že práve neschopný človek je schopný sa biť za toho, kto mu jeho funkciu vybavil, keďže by sa na danú pozíciu nedostal vďaka svojim schopnostiam, iba lezeniu do správneho, povedzme povedomia…
V týchto dňoch však ikona, ktorá tiež dosurfovala do prezidentského kresla na vlne hnutia Za slušné Slovensko, odignorovala vôľu viac ako štvornásobku počtu občanov, aký sa objavil na vyššie uvedených protestných akciách. Rozdiel je aj v tom, že kým nejakých 120 000 ľudí protestovalo, podpisom petície okolo 600 tisíc ľudí vyjadrilo nielen svoju vôľu, ale aj uskutočnilo ústavný akt. Splnili všetky podmienky na to, aby hlava štátu vyhlásila referendum o predčasných voľbách.
Zuzana Čaputová si vraj nie je istá ústavnosťou referendovej otázky, preto alibisticky, no v zhode s vôľou Matovičovho režimu posunula horúci gaštan ústavnému súdu. Áno, pani prezidentka má „možnosť“ požiadať ÚS SR o názor. Lenže „možnosť“ nie je „povinnosť“. Jej povinnosťou je reflektovať vôľu občanov. Namiesto toho, aby vyzývala občanov, aby išli k referendu, lebo veď aj odpoveď „nie“ je odpoveďou, požiadala o názor tých, o ktorých predtým tvrdila, že majú 12 rokov čas sa učiť ústavné právo. Celkom by ma zaujímalo, či tento svoj štátnický počin konzultovala s ministerkou spravodlivosti Kolíkovou, ktorá vyhlásila, že „hádam nám nebude ústavný súd hovoriť, čo je ústava!“
Takže suma summarum: Zuzana Čaputová odignorovala vôľu 580.000 občanov, ale do prezidentského kresla ju dostalo hnutie, ktoré o sebe vyhlasovalo, že ich na námestiach protestovalo až 120.000 ľudí. Aby som však bola objektívna. Pani Čaputová o sebe nikdy netvrdila, že je matematik. No treba si uvedomiť, že na protestoch sa mohli zúčastniť aj osoby, ktoré nemajú vek na to, aby podpísali petičný hárok…
Dnes mi chýba jedna podstatná vec. Kritika médií na adresu hlavy štátu, že ignoruje vôľu vyše pol milióna občanov. Žiaľ, šéfredaktor Bárdy nezvládol svoju funkciu opätovne. Alebo sa iba mne zdá, že 580.000 je viac ako 120.000?
Autor: Mgr. Judita Laššáková
