Sudca JUDr. Peter Šamko o továrni na výrobu kajúcnikov alebo priznanie obvineného ako cieľ snaženia v trestnom procese

24.08.2021 | 11:00
1
Sudca Krajského súdu v Bratislave JUDr. Peter Šamko zverejnil na portáli Právne listy ďalší článok venovaný problematike kajúcnikov.

Mýtnik I-III, Očistec, Fatima. To je len zlomok káuz, ktoré sa v posledných mesiacoch riešili. Každá však má spoločné jedno - kajúcnikov. Tí vypovedajú o tom, ako to malo na Slovensku vyzerať pred nástupom súčasnej vlády. Podľa sudcu krajského súdu v Bratislave sa však tento režim musí skončiť. Pomenoval aj viacero dôvodov.

Ľudovít Makó, František Imrecze, Michal Suchoba, Bernard Slobodník, František Böhm - to sú mená len niektorých z kajúcnikov, ktorých výpovede zmenili Slovensko. Podľa sudcu Petra Šamka, ktorý pôsobí na krajskom súde v Bratislave, sa továreň na výrobu kajúcnikov musí skončiť. A to z viacerých dôvodov.

„V určitých prípadoch ide o právo a spravodlivosť a vtedy sa nesmie mlčať“. Tento výrok nedávno povedal súčasný špeciálny prokurátor. A má pravdu. Sú veci, pri ktorých je povinnosťou nezostať ticho. Treba o nich hovoriť, a to prípadne aj opakovane,“ konštatoval Šamko na portáli Právne listy. Ako následne uviedol, podstatou trestného konania je odhaľovanie činov a ich páchateľov, avšak je potrebné konečne sa zamyslieť nad systémom výroby kajúcnikov.

„A či zúženie dokazovania v trestnom konaní spravidla len na získanie priznania obvineného prostredníctvom väzby je skutočne ten správny spôsob, ako chceme nastoľovať právo a spravodlivosť. V právnom štáte by účel nemal svätiť prostriedky,“ zamyslel sa. Aj z toho dôvodu chce poukázať na nesprávnosť pretrvávajúceho názoru odborných kruhov či médií, ktoré priznanie obvineného stotožňujú s pravdou. Okrem toho systém vytvárania kajúcnikov podľa Šamka deformuje dokazovanie, a tým pádom vrhá tieň aj na pravdivé priznanie obvineného.

Nespochybniteľný dôkaz?

„Nezriedka to totiž vyzerá tak, že orgány činné v trestnom konaní nejdú tam, kde ich privedú dôkazy, ale dôkazy idú tam, kam ich pošlú orgány činné v trestnom konaní. Pomerne často sme svedkami toho, že spravidla médiá, ale niekedy aj orgány činné v trestom konaní na tlačových konferenciách slávnostne informujú o tom, že sa v mediálne zaujímavej trestnej veci opätovne priznal niektorí z obvinených zo spáchania trestnej činnosti uvedenej v uznesení o vznesení obvinenia. Takéto priznanie sa následne prezentuje ako jednoznačný dôkaz dôvodnostu (správnosti) vzneseného obvinenia,“ informuje Šamko s tým, že teda pre OČTK ide o dôkaz, ktorým bolo preukázanie spáchania trestnej činnosti.

Následne je prakticky okamžite ukončené prípravné konanie a je podaný návrh na schválenie dohody o vine a treste, pričom trest je takmer vždy podminečný. „Samozrejme, k priznaniu obvineného sa zvykne dodávať, že nie je žiadny dôvod mu neveriť, veď obvinený by sa predsa nepriznával k niečomu, čo by nespravil, respektíve, že priznanie obvineného len zapadá do kontextu výpovede kajúcnika, na ktorého výpovedi bolo obvinenie postavené,“ vysvetlil Šamko, podľa ktorého je zaujímavé, že OČTK nevnímajú to, ak niektorý z obvinených popiera vinu ako jasný dôkaz o nevine obvineného.

Ale, naopak, ak sa niekto prizná a získa titul kajúcnika, je to okamžite dôkaz pravdy a nespochybniteľný dôkaz o korupcii. Podľa slov Šamka tak ide o nespochybniteľné glorifikovanie priznania obvineného, pretože jeho výpoveď nemusí byť pravdivá, prípadne je pravdivá iba jej časť. Okrem toho, v niektorých rozhodnutiach OČTK označujú výpoveď kajúcnikov za nespochybniteľný dôkaz.

Jasný cieľ kajúcnikov

„V tomto smere si treba uvedomiť, že s malými výnimkami sa takmer všetci kajúcnici stali kajúcnikmi bezprostredne po svojom zadržaní (keď im reálne hrozila väzba), prípadne vo výkone väzby, a to najmä kolúznej väzby. A aj tie malé výnimky boli pred zadržaním a zjavne sa chceli vyhnúť nielen zadržaniu, ale aj väzbe a preto už na políciu prišli ako zaručenie pravdu hovoriaci kajúcnici,“ uviedol sudca s tým, že už len tieto okolnosti by mali nabádať na opatrnosť pri hodnotení ich výpovedí a priznanie obvineného, najmä v podmienkach väzby, nezaručuje jeho spoľahlivosť.

„Možné falošné priznanie znamená, že obvinený chápe a uvedomuje si, že informácie, ktoré oznamuje, nezodpovedajú skutočnosti, ale z rôznych dôvodov, ktoré sú v súlade s jeho osobnými záujmami, súhlasí s tým, že sa dopustil toho, čo mu je kladené za vinu v uznesení a vznesení obvinenia. Existujú pritom rôzne motívy, ktoré môžu viesť obvineného k falošnému priznaniu,“ konštatoval sudca s tým, že ide napríklad o snahu dostať sa z väzby a získať benefit v podobe podmienečného trestu, túžba obvineného dostať do podobnej situácie, v akej je on, aj iné osoby, túžba obvineného ochrániť svoj majetok a majetok svojej rodiny, či strach obvineného, že bude dlhší čas odlúčený od svojho maloletého dieťaťa.

Náhoda?

„Obvinený sa môže priznať alebo popierať, jeho výpoveď môže byť pravdivá alebo lživá, obvinený môže ale aj nemusí napomáhať orgánom činným v trestnom konaní; priebeh dokazovania pri zisťovaní skutkového stavu veci preto nesmie závisieť na výpovedi obvineného. Výpoveď obvineného teda nesmie byť pokladaná za najspoľahlivejší dôkaz pravdy v trestnom procese, ktorý by mal mať rozhodujúci význam a po zaobstaraní ktorého končí vyšetrovanie a môže sa pristúpiť k uzatvoreniu dohody o vine a treste,“ poukázal sudca. Pýta sa, či je skutočne náhoda, že všetci kajúcnici, s výnimkou jedného, sa "rodia" takmer výhradne v podmienkach väzby, prípadne cely policajného zaistenia, prípadne, či sa miestenka z väzby nemôže brať ako forma nátlaku na priznanie sa obvineného.

„Už to nie sú ojedinelé prípady, ale ide o cielený prístup uplatňovaný v trestnom práve. Ide do určitej miery o sústavne (systematicky) budovaný systém, ktorý je založený na hromadení kajúcnikov a zároveň je od kajúcnikov závislý, pretože na dvoje prežitie potrebuje produkovanie ďalších a ďalších obvinených – kajúcnikov, ktorí „prinášajú“ ďalšie a ďalšie podozrenia a ďalších a ďalších obvinených, ktorí sa následne vo výkone väzby transformujú na kajúcnikov a tak sa reťaz podozrení neustále zväčšuje, živí sa novými trestnými vecami a osobami,“ vysvetlil Šamko, ktorý dodal, že celý systém musí fungovať bez rušivých momentov, a preto ho znepokojuje, ak sa objaví podozrenie z možného manipulovania s výpoveďami kajúcnikov.

Nátlak na ten správny postoj

Ako následne napísal, polícia je v danom systéme závislá od vytvárania rôznych sietí, pavúkov a diagramov, do ktorých sa následne zasadzujú jednotlivé osoby a k nim sa pridávajú konkrétne obvinenia. „Vytváranie kriminálnych schém je tu veľmi dôležité, pretože má ilustrovať závažnosť vyšetrovaných podozrení, ktoré sú spravidla označované ako štruktúrované zločinecké alebo organizované schémy - skupiny,“ doplnil s tým, že úlohou vyšetrovateľov je v prvom rade presvedčiť obvineného, aby sa priznal k veciam, ktoré sú mu kladené za vinu. Využívajú pritom aj väzbu, ktorá funguje ako stimulačný inštitút s cieľom presvedčiť obvineného, aby prehodnotil svoj pôvodne odmietavý postoj na ten "správny". 

„Zo zásady prezumpcie neviny by sa malo vyvodzovať, že priznanie obvineného nestačí, a malo by byť potvrdzované ďalším (iným) dokazovaním. Pokiaľ však ide o tzv. udavačské trestné veci, ktoré sú založené v rozhodujúcej miere na výpovediach kajúcnikov, tam je procesný postup v súčasnosti taký, že pripomína skôr reťazenie kajúcnikov, ich hromadenie, než riadne dokazovanie, nakoľko najskôr sa obvinený musí priznať k tomu, z čoho ho obvinil predchádzajúci obvinený, ktorý sa tak stal kajúcnikom. Nový kajúcnik sa samozrejme musí priznať k tomu, čo predtým povedal predchádzajúci kajúcnik, aby tak zároveň potvrdil jeho dôveryhodnosť, teda priznanie nového kajúcnika musí byť dostatočné, aby sa navzájom skutkovo „vypotvrdzovali,“ poukázal Šamko s tým, že takto to ide dookola.

Preto je podľa jeho slov absolútne nemožné považovať takýto postup za správny len preto, aby sa zabezpečila priznávajúca výpoveď obvineného. A to ani v prípade, ak by bola pravdivá. Správny postup by bol podľa Šamka taký, v ktorom by sa najskôr dôsledne overila výpoveď kajúcnika a až následne sa vznáša obvinenie. „Už som to písal niekoľkokrát: výpoveď kajúcnika má byť začiatkom dokazovania a nie jeho koncom,“ uzavrel sudca. 

Celý článok si môžete prečítať TU.

Predchádzajúci článok sudcu Šamku k nedôveryhodnosti výpovedí kajúcnikov v konkrétnej veci a k podozreniu z manipulovania s výpoveďami kajúcnikov si môžete prečítať TU.

Zdroj: topky.sk / InfoVojna

Zobraziť ďalšie

Zaujímavosti