Hlavná sila demokracie nie je v tom, že by privádzala k moci zodpovedných, čestných a šľachetných anjelov (či dokonca Angely), píše Marian Kechlibar v komentári uverejnenom na jeho stránke kechlibar.net. Hlavná sila demokracia je v možnosti tých politikov od moci zase odstaviť mierovými prostriedkami - bez toho, aby bol k tomu potrebný vojenský prevrat alebo krvavá revolúcia. Ballots are better than bullets (hlasovacie lístky sú lepšie ako guľky).
Lenže nevyhnutnou súčasťou takéhoto samokorekčného procesu je práve sloboda slova.
Všetko to začína pri možnosti formulovať svoje názory verejne, z toho potom vyplýva možnosť zakladať politické organizácie s ľuďmi podobne naladenými, kandidovať za nich, voliť ich a podobne. Celý tento demokratický strom vyrastá práve z možnosti sa slobodne prejaviť, bez nej uschne.
Pretože aj keby si deväťdesiat ľudí zo sto myslelo to isté, tak ak sa budú báť to prejaviť na verejnosti, nebudú vedieť jeden o druhom, a už vôbec nebudú vedieť, že tvoria väčšinu.
Klasickým nebezpečenstvom pre slobodu slova sú totalitné štáty, ale po dvoch horúcich vojnách a jednej studenej sme si voči nim už vyvinuli istú rezistenciu. Napríklad neumožňujeme politickým stranám, aby mali svoje ozbrojené zložky.
Dlho sa zanedbával násilný potenciál náboženstva, najmä toho islamského, ale aj v tomto smere už sa začali jednotlivé štáty pomaličky spamätávať.
Čo však zatiaľ nevieme riešiť, je ohrozenie slobody slova zo strany malých nátlakových skupiniek, ktoré si našli iný spôsob, ako zatvárať ľuďom ústa - verbálnu šikanu a nátlak na zamestnávateľa, školy a pod. To nie je tak násilný proces, ale následky môže mať v dlhej perspektíve tie isté.
Namiesto toho, aby tenkú škrupinu demokracie rozšliapla okovaná topánka nejakého oficiera, nahlodá ju tisíc malých neúnavných červíkov. Voči tejto metóde zatiaľ rezistenciu nemáme, o čom svedčí silnejúci pocit verejnosti (zachytený napríklad v prieskume verejnej mienky v Nemecku), že o zásadných otázkach sa dá hovoriť už len v súkromí.
Demokracia, v ktorej sa o niektorých veciach nediskutuje, je rovnaký fejk ako zaručene pravá kabelka Prada z trhoviska v Šen-čou. Podstatou demokratického usporiadania je práve to, že nič nie je alternativlos. (Tento pojem a s ním spojený spôsob myslenia nám ešte prinesie veľa problémov.) Toto je jeden z dôvodov, prečo som teraz opustil Facebook a prečo všeobecne ľuďom hovorím, aby si dávali pozor na sociálne siete. Aj keď je to len jeden súkromný hráč medzi mnohými inými, má reálne vzaté na spoločenské pomery obrovský vplyv a tento vplyv využíva k tomu, aby proces zužovania "prípustného názorového spektra" ďalej posilňoval.
Vidím minimálne dve veci, ktorými správanie Facebooku slobodu slova ohrozuje.
Tá prvá: jeho užívatelia sú zvykajú na myšlienku, že čokoľvek, čo napíšu, môže byť použité proti nim, a to podľa záhadných a nepriehľadných úmyslov kohosi (alebo snáď čohosi, pretože zďaleka nie o všetkom rozhodujú v útrobách firmy živí ľudia), koho ani okom neuvidí. Pre nás štyridsiatnikov to nie je tak zásadné, vyrástli sme v slobodnejšom prostredí a nikdy tú myšlienku vnútorne neakceptujeme a nezmierime sa s ňou. Ale pre mládež, ktorá je týmto "pravidlám muštárne" exponovaná od okamihu, kedy začala rozum brať, sa takýto stav vecí môže stať druhou prirodzenosťou a pripraviť ju na nejaký budúci čínsky model politiky, v ktorom si s nimi akési záhadné sily zhora pohrávajú podľa ľubovôle . Potom sa budú úplne automaticky cenzurovať sami a učiť tomu aj svoje deti.
Tá druhá: vznik organizovaných skupín udavačov, ktorí spoločnými silami pochopiteľne zvládnu viac, než každý zvlášť. Kým pôsobia len tam, je ich moc nad ostatnými obmedzená. Ale vždy sa môže stať, že sa k moci (a nielen na celoštátnej, trebárs aj na mestskej) úrovni dostane nejaká garnitúra, pre ktorú sú nejaké moderné kauzy v štýle inklúzie za každú cenu dôležitejšie ako sloboda slova, a ktorá tieto doteraz neformálne organizácie kooptuje na presadenie svojich cieľov, najmä potom potlačenie opozície. Potom majú zrazu v ruke ako úradnú moc, tak know-how získané svojou skoršou činnosťou, a môžu utláčať svojich protivníkov ďaleko širšou paletou spôsobov ako predtým.
Musíme s tým, priatelia, niečo robiť.
Predtým sa mi zdalo, že základné princípy fungovania slobodnej spoločnosti sú zaistené našej právnej štruktúrou, ale nie sú. To riziko, že červíky budú hlodať, hlodať a hlodať, až sa jedného dňa zobudíme v krajine, kde ústava formálne chráni všetky možné slobody, ale prakticky sa každý ustráchane obzerá cez rameno, než povie vtip, je reálne.
Netvrdím, že je to istota, ale platí princíp prevencie: čím vážnejšie to riziko budeme brať, tým menej pravdepodobne sa skutočne naplní. Nakoniec niektoré štáty sú tomuto stavu podstatne bližšie.
No dobre, čo s tým? Stará otázka, že?
Už J. R. R. Tolkien ju riešil, v iných časoch a inom svete. Každá troška je dobrá, hovorí Chodec v Pánovi prsteňov. Áno, každá troška je dobrá.
Pre začiatok môžeme dávať pozor na situácie, keď sa niekto ocitne práve pod paľbou "vyhodiť - nepripustiť - zatvoriť ústa", čiže pokusu o deplatforming. To je začiatok šikmej plochy, ktorá končí pri nohách Saurona Veľkého.
Ľuďom, ktorí budú vystavení nátlaku odvolať hosťa, vyhodiť zamestnanca, potrestať študenta, patrí podpora, aspoň obyčajným e-mailom; väčšina z nich, keď už tomu nátlaku podľahne, to totiž neurobí dobrovoľne, ale zo strachu. Sledujte tieto kauzy a občas sa do nich zapojte na strane slobody, nech to súdruhovia vydierači nemajú zas tak ľahké.
(Ale s rozumom: nadávky, nieto dokonca vyhrážky, sú totálne kontraproduktívne. Zdvorilo a pokojne, to je jediný postup dôstojný obhajcu slobody slova, a to aj napriek tomu, že ho pred chvíľou niekto vytočil dočervena. Je lepšie si dať päť minút pauzu a vydýchať sa, ako v afekte napísať niečo, čo sa vám potom ďalších desať rokov bude vracať ako bumerang.)
Je dobré si uvedomiť, že táto taktika má mnoho podôb, napríklad tú, že sa na nejakú firmu vzlietnu organizovaní škodci a dávajú jej vo verejných hodnoteniach "jednu hviezdičku", hoci trebárs jej služby nikdy nečerpali. Skrátka: ľudia, bdite. Aj ten jeden podporný e-mail či jedna výprava do kaviarne, na ktorú práve organizovaná skupina krikľúňov podnikla dehonestačný nálet, môže niečo zmeniť.
Potom je tu druhá vec, a to sú práve tie sociálne siete. Používajte ich ako nástroj, ale nenechávajte sa využívať ako nástroj od nich. Udržujte si alternatívne štruktúry vzťahov, ktoré nebudú ovplyvnené tým, ak sa transformuje tá či ona sieť do myšlienkového žalára.
Stretávajte sa osobne a dbajte na to, aby aj vaše deti vedeli, že život sa neodohráva online. Sociálne siete môžu byť dobrý sluha, ale veľmi zreteľne sú zlý pán. (Zaujímavý článok na túto tému v magazíne The Atlantic.)
Tieto dve veci podľa môjho názoru úplne stačia na to, aby sa atmosféra citeľne zlepšila.
Sám sa o ne snažím; ak bude nás viac, niečo dokážeme. Pretože minimálne jedna vec je dôvodom k optimizmu: ono tých ľudí, ktorí si predsavzali zúžiť prípustné názorové spektrum do úzkej chodbičky, je celkom málo.
Oveľa menej, než by sa podľa ich kriku zdalo, uzatvára Marian Kechlibar.
Článok súvisiaci s tematikou:
Zdroj: konzervativnyweb.sk
