Spoločnosť bez náboženského fundamentu je ako dom postavený na piesku. Nemá stabilitu ani trvácnosť. Chýbajúca opora vyvoláva pocit neistoty a pominuteľnosti. Jediným kritériom riadenia štátu sa stáva mienka väčšiny – nestála, ovplyvniteľná a ľahko zneužiteľná. Na úrovni jednotlivca sa dostáva do popredia egoistické napĺňanie túžob, neraz umelo vyvolaných, čo v konečnom dôsledku vedie ku konzumnému spôsobu života a k degradácii kultúrnych hodnôt.
Postmoderná spoločnosť začala utvárať človeka, ktorý existuje, aby konzumoval, a ktorý uvažuje iba v intenciách pôžitku, úspechu a zisku. Staré civilizačné a morálne piliere boli nahradené vidinou pokroku, vidinou akéhosi nového sveta, v ktorom bude vládnuť rozum, racionalita a veda, to však dáva priestor sociálnemu inžinierstvu v tých najhorších podobách.
Paradoxne, v prostredí proklamovanej transparentnosti a odbornosti nachádzajú živnú pôdu najrôznejšie dezinformácie a propagandistické bludy. Manipulovanie s verejnou mienkou nadobudlo desivé rozmery, prispieva k tomu dosiaľ nevídaná moc médií. Ako píše Milan Glaser (v článku O normalizaci hysterie), médiá svojím nepretržitým a celoplošným pôsobením vzbudzujú dojem vševediacej entity, pôsobia ako nespochybniteľná autorita, a to „napriek tomu, alebo práve preto, že sa nedovolávajú pravdy“.
V antickom Ríme mali herci a komici zakázaný vstup do politiky. Vtedajšia spoločnosť zrejme nechcela byť balamutená hereckými trikmi. Dnes platí opak, komedianti sú v politickej sfére vítaní a obdivovaní, politika si osvojila herecké spôsoby, platia v nej zákony šoubiznisu. Hrdinami nových čias sú komici a špekulanti, kaukliari a obchodníci s prázdnymi rečami a planými sľubmi, figúrky prezlečení a masiek.
Nosenie masiek už nie je výsadou divadla, vyskytuje sa v bežnom živote – najprv ako výstrednosť, žart, provokácia alebo politická kalkulácia, potom ako prejav konformity a podrobenosti. Profesor Giulio Tremonti konštatuje: „Nosenie masiek sa v Taliansku objavuje už v 17. storočí, keď dochádza k úpadku kedysi veľkej civilizácie, ktorá začína prijímať všetko cudzie“ (Pandemie a magie bůžka peněz; preklad rozhovoru z denníka Il Giornale).
Aj rúško je maska. Zo zdravotníckej pomôcky sa stal symbol posthumanizmu, symbol súhlasu s novým poriadkom a vládou „odborníkov“. Posthumanistická odbornosť ignoruje tradičnú morálku, myslenie nahrádza počítaním, všíma si iba čísla a dáta, človeka vníma ako koliesko v súkolesí, ktoré má spoľahlivo fungovať (zdravá pracovná sila a bezproblémový konzument).
Nevedno, ktorá z našich mediálnych či politických figúrok si ako prvá na verejnosti nasadila rúško, aby otvorila cestu novej móde. V Taliansku sa stal známym Beppe Grillo, úspešný komik a úspešný politik v jednej osobe. V polovici decembra minulého roka prišiel do budovy senátu s rúškom na tvári. Tento jeho „happening“ vyvolal údiv a pozornosť a mal priam revolučný účinok. Na otázky novinárov, čo to má znamenať, odpovedal, že sa chce chrániť pred nákazou, pritom o novom koronavíruse vtedy v Európe fakticky nikto nič nevedel.
Maškaráda súčasnej politiky pozoruhodne korešponduje s konzumnou mentalitou. No nie všetko je zábava. Niektoré naše „zábavné“ rozhodnutia, trebárs vo voľbách, majú vážne dôsledky. Z klaunovského vajíčka sa môže vykľuť strašiak.
A kombinácia strašiaka a strachu prináša veľmi trpké ovocie – ako v prípade ochorenia Covid-19, keď sme svedkami doslova pandémie strachu. Médiá zahlcujú svet ďalšími a ďalšími negatívnymi správami o šírení vírusu a vytvárajú obraz strašného ohrozenia ľudstva.
Podľa Giulia Tremontiho je aktuálna koronavírusová pandémia náhodným efektom dlhodobej globálnej krízy: „Rýchlou turbo-globalizáciou prešiel svet od ‚slobody, bratstva a rovnosti’, ale tiež od kapitalizmu, založeného ešte na akých-takých pravidlách, k novému svetu, v ktorom je jediným pravidlom to, že pravidlá neexistujú“ (Giulio Tremonti v rozhovore pre Il Giornale).
Podvedome azda všetci cítime, že dnešná spoločnosť stojí na piesku, ale nechceme to otvorene pripustiť, radšej klameme sami seba i ostatných, preto máme radi masky, pretvárku, preto vo verejnej sfére udávajú tón komedianti. Filozof Byung-Chul Han píše: „Moderná strata viery, ktorá sa netýka len Boha či onoho sveta, ale aj samotnej reality, činí ľudský život radikálne pominuteľným. Ešte nikdy nebol taký pominuteľný ako dnes. Radikálne pominuteľný nie je len ľudský život, ale i samotný svet. Nič nedáva prísľub trvania a stability...“ (Vyhořelá společnost). Topíme sa v neistote a nepokoji. A je pravdou, že topiaci sa aj slamky chytá... Ale veda nás nespasí. A rúško nezachráni.
Autor: Ján Maršálek
Zdroj: priestornet.com
