Európske voľby môžu na slovenskej politickej scéne pripomínať tajfún, ale na kontinentálnej úrovni sa predpovede (aj zbožné želania) radikálnej zmeny zloženia Európskeho parlamentu celkom nenaplnili. Ponorení v často malicherných domácich sporoch máme tendenciu preceňovať náznaky domácej zmeny a na škodu veci venujeme menej pozornosti širšiemu obrazu reality v Európe.
Unikátny víťaz a jeho volič
Samozrejme, nie je možné ignorovať okolnosť, že európske voľby na Slovensku vyhrala neparlamentná strana. Ide svojím spôsobom o unikát a pokým predstavitelia Progresívneho Slovenska a prílepku Spolu oprávnene jasajú, z pohľadu celospoločenskej anamnézy a politickej vyspelosti voličov ide o dôvod na vážne zamyslenie sa. Predovšetkým preto, že domácim víťazom sa stala strana s minimálnymi skúsenosťami (Jozefa Mihála, pochopiteľne, vynímajúc) a navyše s lídrom kandidátky, ktorý síce absolvoval prestížne školy, ale maturita života ho zjavne ešte len čaká.
Na druhej strane je celoeurópskym faktom, že v mocenskom zápase sa čoraz častejšie presadzujú strany a hnutia, popierajúce tradičné predstavy o politike a prepisujú tak učebnice politológie. I keď vychádzajú z rôznych ideológií, na Slovensku takých máme hneď niekoľko. OĽaNO počnúc, ĽSNS pokračujúc a Progresívnym Slovenskom končiac.
Robert Fico: z aktíva príťaž
Ďalším očividným výstupom európskych volieb na Slovensku je dramatický zosun Smeru. Toto už nie je obyčajné zakopnutie, ale pokračovanie nepopierateľného trendu. Znamená to, že krajina čaká na nového politického hegemóna. A v parlamentných voľbách v roku 2020 sa ho nemusí dočkať. Slovenská politická scéna je už teraz viac rozdrobená ako v roku 2016 a ďalšia fragmentácia zrejme ešte príde, pretože do straníckeho politického zápasu sa chystajú zapojiť aj dosluhujúci prezident Andrej Kiska a viac ako menej pravdepodobne aj bývalý predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin.
Videné z perspektívy Smeru je zrejmé, že Robert Fico, ešte donedávna najcennejšie aktívum strany, začína byť jeho najväčšou príťažou a čím skôr to aktuálny predseda pochopí, tým lepšie pre tento subjekt. Problém je v tom, že napriek nepopierateľnému politickému talentu na tento druh sebareflexie Robert Fico nie je stavaný, čo sa naposledy manifestovalo nerealistickým, arogantným a politicky škodlivým dobíjaním sa na Ústavný súd SR. Ťažko povedať, či sa strmý pád Smeru v európskych voľbách prejaví rovnako výrazne aj vo voľbách parlamentných, ale je takmer isté, že v roku 2020 bude slovenský parlament rozdrobenejší, ako je dnes, a rozdiel medzi víťazom, nech už ním bude ktokoľvek, a druhým a tretím v poradí, nebude taký priepastný, ako sme na to boli zvyknutí v uplynulých dvoch dekádach.
Politickí výtržníci
Intelektuálne kruhy a médiá si veľmi uľahčujú prácu pri hodnotení relatívneho úspechu ĽSNS nálepkou „fašisti“. Fakty sú také, že ak výrazom frustrácie z tradičnej politiky nezanedbateľnej časti voličov je víťazstvo neparlamentnej strany, rovnako aj solídny výkon strany Mariana Kotlebu je odrazom toho istého úkazu, len na opačnom konci politického spektra, nie príklonom významného počtu populácie k fašizmu. Je pravda, že ĽSNS navonok reprezentuje niekoľko politických výtržníkov. Avšak čo iné ako politickí výtržníci iného ideologického zafarbenia sú napríklad Igor Matovič, Natália Blahová, Boris Kollár či Alojz Hlina, aby sme menovali len štyroch za všetkých?
ĽSNS nie sú ani fašisti, ani nacisti, aj keď je ich program výrazným odklonom od zaužívaných predstáv o politike. Nehovoriac o tom, že označovať voličov tohto subjektu za hrozbu pre krajinu je absolútnym nepochopením spoločenskej dynamiky na Slovensku.
Európske voľby na Slovensku priniesli oveľa viac pozoruhodných úkazov a zabralo by veľa miesta a času venovať sa všetkým. Nemožno však obísť úplný debakel Mostu-Híd, strany, ktorá znáša najničivejšie politické náklady za účasť v súčasnej vládnej zostave. Béla Bugár a jeho strana nielen vstúpili do tejto vlády, ale v nej aj zotrvali práve preto, aby zabránili a asistovali uchopeniu moci nestabilnému spojenectvu politických výtržníkov, náboženských fanatikov a hysterických liberálov. Most-Híd za to platí vysokú daň. Permanentný pokles preferencií, pohŕdanie liberálnych médií a čoraz tesnejší pomer preferencií s konkurenčnou SMK sa v roku 2020 môžu podpísať pod vypadnutie strany Bélu Bugára z parlamentu.
Širší európsky obraz
Napriek vyššie napísanému sú malé slovenské politické drámy z hľadiska širšieho európskeho obrazu zanedbateľné. Je pravda, že ľudovci a socialisti oproti voľbám v roku 2014 mierne stratili, že okrem zelených a radikálnejšej ľavice na sile nabrali aj takzvaní euroskeptici a že dohoda na vytvorení novej Európskej komisie bude o niečo komplikovanejšia. Tiež nemožno ignorovať, že Taliansko, štvrtá najväčšia ekonomika EÚ a tretia v eurozóne, sa začína čoraz viac podobať na Grécko spred desiatich rokov. Výsledky volieb v kontinentálnom meradle však ukázali, že väčšina Európanov si ešte stále myslí, že EÚ im prináša viac výhod ako strát. Dokonca aj viaceré sily, ktoré povrchné médiá a bruselská byrokracia považujú za euroskeptické či dokonca proti-európske, si uvedomujú, že voči kontinentálnej integrácii neexistuje adekvátna alternatíva, a preto viac než o rozpustení EÚ hovoria o jej reforme.
George Friedman často argumentuje tým, že únia neprežije okrem iného aj preto, lebo geopolitické a obchodné záujmy krajín, ako sú Rumunsko a Španielsko, sa diametrálne rozchádzajú. V tejto súvislosti kladie sugestívnu otázku, či poznáme niekoho, kto by zomrel za EÚ. Sám si odpovedá, že pozná veľa Maďarov alebo Poliakov, čo by položili život za vlasť, no nepozná nikoho, kto by podstúpil najvyššiu obetu za úniu. Do veľkej miery má pravdu a sila jeho argumentov bude možno rásť s každou politickou krízou na kontinente a s každou novou, neodvratnou cyklickou recesiou. Napriek tomu sa žiada poznamenať, že jeho podmanivá argumentácia je prinajmenšom predčasná. Jednotný trh, voľný pohyb osôb, tovarov a služieb pre viac než pol miliardy ľudí a ďalšie nezanedbateľné benefity sú pre občanov a hospodárske záujmy členských štátov EÚ rovnako dôležité, ako je pre Američanov napríklad námorná dominancia USA v Atlantiku a Tichom oceáne, bez ohľadu na mnohé vnútorné napätia v americkej spoločnosti. Spojené štáty sú na rozdiel od Európskej únie pevne zomknutou federáciu, to však neznamená, že Európania v prevažnej miere rozumejú svojim národným aj širším kontinentálnym záujmom menej dobre ako väčšina Američanov.
Zdroj: datel.sk
