Myšlienkové plytčiny nie sú výsostným územím prezidenta Andreja Kisku, avšak v jeho prípade nedostatok hlbšieho pohľadu na (geo)politickú realitu bije najviac do očí.
Kiska nie je Lincoln
Iba prezident má tradíciou priznané privilégium prihovoriť sa na Nový rok prostredníctvom televízie národu. Je to skvelá príležitosť vliať ľuďom do sŕdc nádej, ak je na to dôvod. Alebo upriamiť zrak verejnosti na trendy a sily, ktoré síce unikajú pozornosti politikov a médií, ale podstatným spôsobom, neraz bez možnosti nášho aktívneho prispenia, ovplyvňujú životy ľudí a osudy celej krajiny. Hlava štátu môže ľuďom adresovať myšlienky, čo sa zapíšu do učebníc dejepisu. Slávnym príkladom môže byť prejav prezidenta Abrahma Lincolna po bitke pri Gettysburgu. Prejavy prezidentov však väčšinou zapadajú prachom, pretože ich slová sú len opakovaním a derivovaním dávno vypovedaných banalít a floskúl.
Prezident Andrej Kiska nie je sám, kto stroskotal na myšlienkových plytčinách každodenného politického zápasu. Stačí si prelistovať archív parlamentných diskusií či zbežne lúskať statusy slovenských politikov na sociálnych sieťach. Až na malé výnimky nie sú to ani žiadne myšlienkové dožinky, ani festival štylistickej brilantnosti. Avšak jedine prezident má, prinajmenšom na Nový rok, výsadné postavenie prehovoriť v čase, keď na chvíľu utíchlo rinčanie straníckych kordov. Obvyklé krasorečnenie o demokracii, hodnotách či privátnej predstave Andreja Kisku o boji dobra proti zlu je príliš málo na to, aby si niekto 2. januára spomenul čo i len na jednu vetu prezidentovho prejavu.
V politických močiaroch
Niežeby nebolo dôležité rozoznávať dobro a zlo. Aj demokracia stojí za to, aby sme o nej hovorili. A tiež je správne pripomínať si hodnoty, čo stmeľujú spoločnosť. Lenže skutočne dobrý prejav by mal mať aj vecný obsah, založený na poznaní širšieho obrazu nielen nášho domáceho, ale aj okolitého sveta. Štátnik sa od politika odlišuje okrem iného aj schopnosťou chápať, že o našej prítomnosti a budúcnosti neraz rozhodujú udalosti a sily, na ktoré nemáme priamy vplyv. Štátnik, na rozdiel od politika, vie, že kvalitu nášho života určujú rozhodnutia slovenských ústavných orgánov, pretože trendy a neosobné sily geopolitiky stovky, niekedy tisícky kilometrov za našimi humnami sú oveľa mocnejšie.
Andrej Kiska na Nový rok neodolal pokušeniu brodiť sa v domácich politických močiaroch, oddeliť domnelé dobré víly od údajných zlých vodníkov a nakresliť vzdušný zámok slušného Slovenska. Domáca politika k novoročnému prejavu nepochybne patrí, o tom niet pochýb, ale ostať pri nej jednoducho nestačí. Obzvlášť nie vo svete, v akom žijeme. Či je to dobré alebo nie, Slovensko je členom Európskej únie. Či je to dobré alebo nie, sme aj členskou krajinou eurozóny. Keby sme aj neboli, na ekonomiku a celkové postavenie Slovenska budú mať v roku 2019 oveľa väčší vplyv udalosti a rozhodnutia na opačných koncoch Starého kontinentu. Keďže však členmi kontinentálneho bloku aj menovej únie sme, nasledujúce otázky sú o to nástojčivejšie.
Taliansko nie je Grécko
Prebehne brexit usporiadanie alebo nie? Porastie nemecký HDP alebo nie? Vzrastie spotrebný apetít Nemcov alebo ostanú verní uprednostňovaniu sporenia pred spotrebou? Dokážu Taliani skrotiť svoju narastajúci zadlženosť a odvrátiť kolaps bankového systému, zaťaženého množstvom nesplácaných úverov? Presadí prezident Emanuel Macron ekonomické a sociálne reformy alebo aj Francúzsko pôjde po ceste zvyšovania verejného dlhu? Nájdu Berlín a Paríž spoločnú reč ohľadom nového usporiadania vzťahov v eurozóne a ak nie, čo ak sa rozpadne nepísaná nemecko-francúzska aliancia, základ európskej stability?
Aby sme mali predstavu, o čom je reč, treba si spomenúť na grécku dlhovú a finančnú krízu. Ak sa Taliansko dostane do podobných problémov (mierne euroskeptická, fiškálne nie veľmi disciplinovaná talianska vláda i verejnosť a ich zraniteľné banky v tomto ohľade predstavujú nezanedbateľné riziko), Európska únia a eurozóna sa z toho nemusia tak ľahko a pomerne lacno spamätať. Talianska ekonomika je približne desaťnásobkom gréckej. To je dramatický rozdiel. Nerátajúc odchádzajúcu Veľkú Britániu, Taliansko je tretia najväčšia ekonomika únie. Dlhový a bankový kolaps na Apeninskom polostrove by bol začiatkom povestného dominového efektu. Nikde nie je napísané, že k podobnej dráme skutočne dôjde. Ide však o to, že takéto prostredie nás obklopuje, sme jeho súčasťou a úlohou štátnika je tieto a podobné javy nielen predvídať, ale aj o nich primerane komunikovať s verejnosťou.
Za horizontom roku 2019
Na opačnej strane kontinentu sa rysuje ďalšia potenciálna kríza. V marci majú byť na Ukrajine prezidentské voľby. Skorumpovaný režim Petra Porošenka natoľko rozladil voličov, že žiaden z uchádzačov o najvyšší úrad nie je jasným favoritom. Prezidentom sa môže stať ktokoľvek – tak politik so západnou orientáciou, ako aj človek s väčšou náklonnosťou k Moskve. Volebný výsledok v spojení so zamrznutým konfliktom na Donbase môže viesť k tomu, že Ukrajina sa už nielen kultúrne, ale aj územne doslova roztrhne vo dvoje. Ak sa to aj nestane tento rok, táto hrozba bude ešte dlho aktuálna. S ňou pôjdu ruka v ruke nielen aktivity Ruska na východe krajiny, ale k životu sa môžu prebrať nároky Poľska na západe, pretože náš severný sused zúfalo túži po nárazníku, teda území, čo oddelí jadro republiky od nesmiernej bojovej sily Moskvy.
Toto všetko a ešte oveľa viac, samozrejme, môže mať, prípadne bude mať vplyv aj na Slovensko. A aj keď sa nezdá, že by mal byť rok 2019 zapísaný do análov ako annus horibillis, treba mať na pamäti, ako sa územie medzi východným pobrežím Atlantiku a Uralom, Severným morom a Stredomorím zmenilo od pádu železnej opony. Na jeseň uplynie od tejto udalosti len 30 rokov, no zmien sa udialo množstvo. A to je dôvod na neustále zamýšľanie sa o svete, v ktorom žijeme. Nielen na Nový rok, keď ostali mnohé námety v prezidentovom príhovore nepovšimnuté.
Zdroj: datel.sk
