Čím v hlbšom právnom bezvedomí a faktickom zmätku žije príslušný autor článku alebo diskusného príspevku, o to vehementnejšie sa dožaduje môjho väzobného stíhania v súvislosti s vraždou Jána Kuciaka. Myslenie vychádzajúce z faktov zďaleka obchádza väčšinu slovenských žurnalistov. O médiami manipulovaných davoch ani nehovoriac. Aj preto nezaškodí odfúknuť hmlu zbožných želaní, nech sa aspoň na krátku chvíľu, kým sa opäť rozbehne mašinéria každodenného znásilňovania spoločenského vedomia, môžu prehovoriť fakty.
Fakt prvý
Najbanálnejší a zároveň úplne základný fakt je taký, že všetci podozriví z vraždy Jána Kuciaka sú z takého alebo onakého dôvodu vo vyšetrovacej väzbe. Milovníkom morálnych gýčov sa to možno nepáči, no stále som na slobode a nielen v dohľadnom čase, ale ani vo vzdialenejšej budúcnosti sa na tom nič nezmení. Z prostého dôvodu. Žiadnym spôsobom som sa nepodieľal na príprave a vykonaní vraždy.
Fakt druhý
Nikdy som nikoho nesledoval. Ani ako príslušník spravodajskej služby (moje zameranie totiž súviselo s tým, čo odborná literatúra popisuje skratkou HUMINT). Opäť z veľmi prozaického dôvodu. Moja tvár je príliš známa na to, aby som mohol niekoho sledovať.
Mimochodom, nemyslím si, že novinári sú chránený druh. Ak si oni a ony osobujú právo nielen kontrolovať iných, ale aj neprijateľným spôsobom vstupovať do súkromia ľudí, musia akceptovať aj obrátené garde tejto rovnice. V tejto súvislosti považujem za potrebné podotknúť, že verejnosť by žasla, keby mala príležitosť dozvedieť sa, ako vznikajú novinárske články, kto a za akých podmienok im podsúva informácie a aké výhody z toho jedna aj druhá strana požíva. Platí to predovšetkým o esách, ikonách a kadejakých vranách súčasnej žurnalistiky.
Fakt tretí
Možno to vyznie cynicky, ale opäť ide len o holý fakt. Nemal som žiaden motív podieľať sa na vražde Jána Kuciaka. Nemal som s ním žiadne spory, nikdy o mne nepísal a nezaujímal sa o mňa a vice versa.
Už do roku 2003 na mňa neraz veľmi neférovým spôsobom poľuje istá Monika Žemlová, toho času Tódová. Napriek mnohým lžiam, ktoré o mne uverejnila a nepochybne ešte uverejní, nikdy mi nenapadlo uvažovať o vražde ako forme pomsty.
Nie, nemal som ani hmotný motív, aby som sa podieľal na vražde Jána Kuciaka. Jediné, čo spolu s manželkou zhŕňame, sú nabehané kilometre, nie peniaze. Nielen večne plačúci novinári, aj my platíme hypotéku a zrejme sa jej nezbavíme do dôchodkového veku. No prinajmenšom doteraz sme nepovažovali za potrebné o tom informovať verejnosť.
Napokon nemožno vynechať okolnosť, že na rozdiel od mnohých novinárov a novinárok nesúhlasíme ani s potratmi, čo jednoznačne vyjadruje náš spoločný postoj k ľudskému životu tak pred aj po narodení.
Fakt štvrtý
Nie je pravda ani to, ako píšu mnohí právne a fakticky bezvedomí novinári a internetoví hejteri, že mám strach, a preto som niekoho zradil. Jednak strach z ničoho nemám, jednak som nikoho nezradil. Nie som bohorovný cynik, ale jednoducho nemám dôvod obávať sa právneho postihu, pretože som sa nedopustil žiadnej nezákonnej činnosti. Ak niekto zradil, tak tí, ktorí vraždili.
Fakt piaty
Inštitút utajeného svedka nie je v našom právnom poriadku nadarmo. Uplatňuje sa vtedy, ak hrozí svedkovi ujma na zdraví či dokonca na živote zo strany tých, ktorých usvedčuje z trestnej činnosti. Preto je v rozpore so zákonom uverejňovať špekulácie o tom, kto je či nie je utajeným svedkom.
Ľudia nerešpektujúci tieto skutočnosti nezodpovedným konaním (i) ohrozujú samotného svedka, (ii) ohrozujú osobu, ktorú mylne vydávajú za svedka; (iii) pomáhajú páchateľom trestného činu, a teda maria spravodlivosť.
Priznávam sa, predsa len mám z niečoho strach. Kvôli nezodpovednosti, zlomyseľnosti a podlosti novinárov, akými sú Monika Tódová, Roman Cuprik a organizovaná zločinecká skupina v zostave Daniel Lipšic, Roman Kvasnica, Peter Košč a Vladimír Pčolinský sa obávam o bezpečnosť svojej rodiny, ale to je iný príbeh a jeho dôsledky budem riešiť zákonným spôsobom na iných miestach.
Zdroj: datel.sk
