O strážnych psoch demokracie, konšpiráciách a neznesiteľnej ľahkosti bytia novinárov

13.03.2019 | 15:27 O nezmyselných trestných konaniach vedených voči novinárom sa v médiách dlhé roky striktne mlčalo, zmiznutia novinárov sa bagatelizovali. Bolo to pohodlné a neohrozovalo to kariéru. Pri svojej povýšenosti, bohorovnosti a nadradenosti si nikto z nich neuvedomoval, že jedného dňa sa oni môžu stať terčom policajného šikanovania, prípadne útoku, píše vo svojom komentári Jana Teleki.

Z vyjadrení novinárov, ktorí v súčasnosti, dokážu obhajovať svoj nezáujem o zmiznutých novinárov, vyjadreniami o tom ako odišli, aby mali pokoj a podobnými nezmyslami jednoducho desí podobne ako budovanie si kariéry a rešpektu na mene zavraždeného Jána Kuciaka.

Spomienka na novinárov, ktorí si dnes berú právo osočovať, či dehonestovať – dvadsať rokov spätne

Od nástupu prvej  Dzurindovej vlády novinári ešte zopár mesiacov bavili občanov poukazovaním na svinstvá minulej vlády, s cieľom vytvoriť podmienky na vytváranie pozitívneho mediálneho obrazu rozvíjajúcej sa demokracie a dennodenne nás kŕmili propagandou, ideologickejšou ako za socializmu. Stav demokracie sa zo dňa na deň zlepšoval, ak nie reálne aspoň podľa Inštitútu pre verejné otázky, ktorý riadil Martin Bútora. Tretí sektor bojoval za práva disidentov na Kube a v Číne. Informácie o  nastupujúcom úpadku spoločnosti  a predovšetkým silových rezortov stáli akosi na pokraji záujmu.

Zlom nastal v roku 2003, keď v rámci predvstupových rokovaní EÚ začala od Slovenskej republiky požadovať zosúladenie legislatívy s legislatívou EÚ a vypustenie paragrafov,  ktoré boli v rozpore s ľudskými právami, médiá načas prestali masírovať Mečiara a sústredili sa na pozitíva nášho vstupu do EÚ, čo spôsobilo, že reálny obraz stavu spoločnosti a respektíve brachiálnych zložiek v ponímaní médií bol jednoliato pozitívny. Novinári intenzívne rozprávali o divokých 90 – rokoch  – mimochodom kedy  väčšina z nich navštevovala základnú školu a v súvislosti s vraždami podnikateľov polícia zdôrazňovala, že patrili k podsvetiu a občanom sa intenzívne podsúvalo, že vlastne sa nič nestalo, že podsvetie si iba vybavuje účty. Vidina finančných prostriedkov z eurofondov  zaslepovala do  tej miery, že zabudli občanov informovať o brutálnom úpadku, ale aj záväzkoch, ktoré budú plynúť z nášho členstva v Európskej únii.  

Nový vietor do plachiet priniesol rok 2006, prešľapy Dzurindovej vlády už nebolo možné zametať tradičným spôsobom a Róbert Fico začínal pomyselnú valcovačku. Vznik nových médií, zmeny vo vlastníckych vzťahoch ako aj vo vedení redakcií priniesli mnohým médiám stagnáciu. V tom čase si vydavatelia uvedomovali, že doba jednostranného podsúvania názorov je v nenávratne, rozprávkové príjmy z reklamy nebankoviek minulosťou a bez zmeny zažitej rétoriky, financií oligarchov a grantov nemajú šancu ďalšieho rozvoja, mnohí ani prežitia. Napriek všetkým obmedzeniam sa vedenia médií pokúšali prezentovať status mienkotvornosti, hoci si plne uvedomovali, že odsunutím úlohy pravdivo informovať možno ešte ovplyvnia verejnú mienku do tej miery, že SDKÚ bude zostavovať vládu, ale aj oni vedeli, že rozbitú pravicu nedá už nikto nespojí. Po roku 2012 si médiá si nedokázali udržať ani čiastočne odstup od záujmov svojich chlebodarcov.

O čom sa nehovorí, ako by nebolo

O nezmyselných trestných konaniach vedených voči novinárom sa striktne mlčalo, ich zmiznutia sa bagatelizovali. Bolo to pohodlné a neohrozovalo to kariéru. Z vyjadrení novinárov, ktorí v súčasnosti, dokážu obhajovať svoj nezáujem o zmiznutých novinárov, vyjadreniami o tom ako odišli, aby mali pokoj a podobnými nezmyslami jednoducho desí.

Pri svojej povýšenosti, bohorovnosti a nadradenosti si nikto z nich neuvedomoval, že jedného dňa sa oni môžu stať terčom policajného šikanovania, prípadne útoku. Médiá riešili intenzívne žaloby, ktorými boli napádané v súvislosti s nepresnými, či nepravdivými údajmi a intenzívne podsúvali ohrozovanie slobody slova, ktoré bolo iba ak ohrozením záujmov politických strán a investícií majiteľov médií. O slobode najviac štebotali vazali oligarchov a finančných skupín a deti bažiace po lukratívnych pozíciách hovorcov. Hrôza zo stavu médií sa pretransformovala na hnus a médiá postupne strácali kredibilitu v spoločnosti. Niektoré médiá sa doslova špecializovali na ničenie oponentov strán, ktorých záujmy zastupovali.

Servilnosť, povrchnosť a hlúposť balená do prázdnych fráz o demokracii bola v kurze a aj keď z času na čas odviedla pozornosť od vážnych problémov spoločnosti, s nástupom elektronizácie médií a vznikom nových portálov postupne klesal vplyv médií na spoločnosť.

Prebratie médií finančnou skupinou Penta v roku 2014 bolo po rokoch prvým turbulentným obdobím v našej žurnalistike, teda aspoň navonok. Následné hlučné presuny novinárov od roku 2014 naprieč redakciami a najmä presuny po opätovnom nástupe Ficovej vlády, zakladanie nových médií s podtextom záchrany posledných zvyškov demokracie bolo viac ako nepochopiteľné.

Roky som sledovala v nemom úžase výrobu hrdinov, dehonestovanie nepohodlných, a počúvala o zoznamoch osôb v médiách blokovaných, medzi ktorými som sa ocitla po mojom vyjadrení, že moje trestné stíhanie začalo po nástupe vlády Mikuláša Dzurindu v roku 1998.

Nemusela som viac povedať a predsa mi nedalo zamlčať, že najväčší marazmus začal opätovne v roku 2010, v čase Daniela Lipšica na poste ministra vnútra a Žitňanskej na poste ministerky spravodlivosti.

Vďaka 16 rokov šikanovania som si uvedomila aké je hodnotové nastavenie slovenských novinárov, kde začína a končí zbabelosť tzv. morálnych autorít slovenskej žurnalistiky, treba dať aj ale kolegialitu tým, ktorí mi umožnili brániť sa proti zverstvám štátnych orgánov, a sami za moju publikačnú činnosť čelili atakom zo strany polície.

Novinári, ktorí v minulosti asistovali tzv. Zajacovej reforme, respektíve pri devastácii zdravotníctva a presune jeho majetku do vlastníctva finančnej skupiny Penta, či robili bombastickú reklamu nebankovým inštitúciám, ktoré zničili mnoho rodín, dnes prahnú po slušnom Slovensku.

Môj kritický názor na mnohých slovenských novinárov ako aj pohoršenie prudko stúplo bezprostredne po vražde Jána Kuciaka, kedy som už nepochybovala iba o charaktere mnohých novinárov, ale aj odbornosti a začala vnímať akým brutálnym spôsobom sú zavádzaní a zosmiešňovaní na tlačových konferenciách prokurátormi a políciou v triviálnych veciach.

Nevyjadrovala som sa k mediálnym výstupom novinárov v súvislosti s ich vlastným ohrozením, ani rozprávkam o brutalite orgánov voči nim za suplovanie polície, ktoré boli viac ako za čiarou. Nevyjadrovala som sa k nepravdivým a skresleným informáciám podsúvaným verejnosti na odpútanie pozornosti, či testovanie verejnosti do akej miery je ochotná sa stotožniť s porušovaním zákonov, prípadne s  podsúvaním mien prípadných objednávateľov, označených obvinenými. Nevyjadrovala som sa k zneužívaniu tejto strašnej udalosti na politické ciele, zvyšovanie kredibility ľudí priživujúcich sa a ani k tým, ktorí si angažovanosťou v protestoch dláždili cestu k politickým ambíciám.

Stotožnila som sa iba s názorom, že novinári sú tiež iba vzorkou spoločnosti, a či sa nám to páči alebo nie, po roku 89 platí možno oveľa viac, že koho chleba ješ, toho pieseň spievaj a viem, že pokiaľ by médiá pravdivo informovali o stave spoločnosti, prešľapoch politikov a politických nominantov, korupcia  by nedospela do súčasnej podoby.

Som hlboko presvedčená, že pokiaľ by médiá pravdivo informovali o nezmyselných trestných konaniach, o zmiznutiach novinárov a bez milosti upozorňovali na trestnú činnosť verejných činiteľov, dnes by sme nehovorili o vyšetrovaní vraždy novinára.

Konšpirátori

Lojalita, rešpekt a súdržnosť nikdy nebola silnou stránkou ľudí pôsobiacich v médiách. Deľba na mienkotvorné a regionálne, pretransformovaná do súčasného rozdelenia na médiá hlavného prúdu a alternatívne, respektíve propaganda s dôrazom kladeným na objektivitu mienkotvorných médií, postupne stráca reálny vplyv čitateľa.

Mienkotvorné médiá, ktoré prázdnym klišé o demokracii, či hodnotách, asistovali pri presadzovaní zvráteností politických strán, napomáhali pri výrobe triednych nepriateľov a  legalizovaní podvodov takzvanej elity na občanoch, napriek potieraniu regionálnych novinárov, ktorí upozorňovali na konkrétne prešľapy verejných činiteľov a v oveľa väčšej miere znášali dopady, dávno stratili rešpekt.

Médiá označované ako konšpiračné, ktoré vznikli s iným cieľom ako presadzovať záujmy ambicióznych politikov sú v súčasnosti problémom, ktorý výrazným spôsobom, podľa mienkotvorných nich ovplyvňuje celistvosť politickej scény. V skutočnosti ohrozujú novovzniknuté médiá iba záujmy oligarchov v pozadí.

Bývalí ŠTB–áci, prezentujúci sa ako demokrati uvedomujúc si stratu pozície a vplyvu zakladajú iniciatívy, ktorých cieľom je dehonestácia médií, ktoré môžu nielen ovplyvniť verejnú mienku, finančné záujmy, a túžby opätovného návratu k moci, zakladajú iniciatívy a zverejňujú zoznamy nepohodlnej konkurencie, s cieľom ich zničiť.

Kritikov opozičných politikov je potrebné zničiť skôr, ako investície vložené do výroby mediálnych hviezd nebudú zmarené odhalením ich a skutočných charakterov.

Dennodenne sme konfrontovaní so svinstvami nominantov Smeru, či SNS a v záplave mediálnych výstupov a tlačoviek opozičných politikov zabúdame na kontrolu tých, ktorí nám dennodenne podsúvajú vidinu svetlých zajtrajškov, pôvabne rozprávajú o politickej kultúre, o právnom štáte, o rovnakom metri pri posudzovaní občanov.

Zdroj: hlavnydennik.sk


Zaujímavosti