November 89: Hrniec pre žabu alebo ako revolucionári národ varili

18.11.2019 | 13:13 Ponovembrový štát sa otvoril smerom na západ doslova nezdravo – hospodársky sa sám vzdal svojich záujmov v mene akejsi pomýlenej politiky.

Väčšina ľudí, ktorí v čase nežnej revolúcie boli v dospelom veku a teda  môžu plnohodnotne porovnávať, si podľa prieskumov nemyslí, že by nový režim po novembri 89 priniesol zlepšenie akosti života. To je po tridsiatich rokoch vcelku prekvapivé zistenie, pretože tri desaťročia je dosť na to, aby režim preukázal svoju akosť. Pre porovnanie – komunistický režim mal u nás len o jedno desaťročie dlhšiu príležitosť. A potom padol. Také tie štatistické cvičenia, že do prieskumu o akosti života  pred a po novembri zapoja aj tých, ktorí vtedy ešte nežili, alebo cikali do plienok, uspokoja len povrchných.  Treba povedať, že vývojom po novembri 89 je sklamaná obrovská časť tých, ktorí štrngali kľúčmi na námestiach. Čo sa vlastne stalo, že väčšina z tích, ktorí – ak nie priamo uskutočnili, tak početnou prevahou a podporou umožnili prevrat, považuje život predtým za lepší?

AKO „REVOLUCIONÁRI“ NÁROD VARILI

Predovšetkým by sme mali pestovať schopnosť rozlišovať javy. Revolúciu a prevrat. Aj keď niekedy napohľad splývajú.  Ľudia v novembri odmietli vládu jednej strany, bipolárny svet, v ktorom sú jedni dobrí a druhí len zlí, odmietli vládu elít, na ktorú v podstate nemali dosah, chceli obrodu svojej spoločnosti smerom k lepšiemu rozvinutiu hodnôt, žiadali odluku cirkví od štátu…

Mala to byť revolúcia smerom k určitým hodnotám. Oni teda nechceli vládu oligarchov, prevrat v bipolárnom svete a všeobecné vyhlásenie Američanov za dobrých a Rusov za zlých, určite nechceli vstup do NATO a varenie sa v informačne jednoliatej meinstrímovej propagande, žiadali slobodu vyznania, ale nie vatikánsku zmluvu, ideologicky sa revolúcia zmenila na niečo iné, čo z istého hľadiska má črty prevratu.

Mnohí Slováci (a asi aj Česi) po prevrate zistili, že určitá starostlivosť štátu o národ, či už chcená, alebo aj nechcená, sa akoby zmenila na ideologickú neviazanosť voči občanom, ktorá ich vydala napospas nadnárodným, globálnym pákam.

Úplne zbytočne a vlastne bez  mandátu, ak to takto môžeme povedať,  poprevratové vlády rozbili pôdohospodárstvo a potravinový trh.  Oni neuskutočnili z istého hľadiska  prechod, ale  – hľadiska toho, čo bolo aj dobré –  i rozvrat.

AKO KTO JE, TAK JE…

Potravinový trh a potravinová bezpečnosť bola za socializmu vo výrazne lepšom stave. Síce na Vianoce boli v obchodoch rady na mandarinky, čo sa dnes tak démonizuje (no bože, na Vianoce nemá palmičku)  ale pisateľ si neraz kúpil kilové papierové vrecúško v zemi  vyrastených rajčín a bez prílohy ich zjedol. Boli chutné. Dnes by ste tie rajčinky z chemickej vaničky ako chod jednoducho nezjedli. Na poliach rástli potraviny a tie potraviny jedli ľudia, ktorí ich obrábali a ich spoluobčania. Bolo to jednoducho pomerne slušné  a účelové zásobovanie potravinami a nie boj nadnárodných firiem o spotrebiteľa s použitím množstva  klamov. 

Tyčiniek síce nebolo tisíc druhov, ale boli podstatne zdravšie. Ak by sme dnes dali na kopu objemovú jednotku  tyčiniek, syrov, zeleniny, ovocia alebo čohokoľvek a porovnali ju s objemovou jednotkou zodpovedajúceho tovaru spred novembra, tak dnes to máme chemickejšie, pescitídnejšie, herbicídnejšie, geneticky manipulovanejšie, slaným roztokom naboptnanejšie… A to napriek tomu, že socialistické hospodárstvo malo rad nedostatkov a ekologicky vzaté  nebolo príkladné.

Dokonca ani lesy, i keď neboli príkladom prírodného hospodárenia, sa zďaleka tak nedrancovali, ako sa to deje dnes. Všeobecne – socialistické vlády zabezpečovali aj uplatnenie hospodárskych odvetví, na čo už pluralitná demokracia nevedela, alebo nechcela nadviazať. Sústredila sa skôr na odovzdanie kľúčov. Presnejšie – na odovzdanie a podriadenie trhov. Vo všetkých smeroch.

Hovorí sa – nenaprávaj staré krivdy, lebo vyrobíš nové. Ponovembrové vlády síce mnohé pozemky vrátili gazdom a pôvodným majiteľom, čo je pekné, avšak celé územie odovzdali nadnárodným korporáciám, Takže nedošlo ani k nadviazaniu na predsocialistické, ani na socialistické spôsoby výroby a ak, tak len sčasti. Došlo skôr k rozvratu.

Mohli sme si vybrať to najlepšie zo socializmu a to najlepšie z kapitalizmu. Dnes sa však mnohým zdá, že sme si v tom zhone z oboch zriadení vzali tie horšie stránky.

SLOBODA A KULT CESTOVANIA

Sloboda cestovania sa uvoľnila a to sa páči aj tým, čo zažili socializmus a cestovať nemohli. Zas toho cestovania je – pozrime sa ekologicky – priveľa. Nie je na vine sloboda, ale kult – kult turistického ruchu, otáčania peňazí, pálenia ropy v mene kapitálu. My sme sa nepohli len dopredu, ale aj dozadu. Keď sa domáca krajina pľundruje a rozpredáva, čo ti pomôže cestovanie? Uspokojí ťa azda, že inde sa deje globálne vzaté to isté? Dnes, v období pľundrovania a ohrozovania celej Zeme?

Rozpredávajúci sa štát sa po prevrate sústredil – a to je naozaj pozoruhodné, až príznačné – na vývoz mozgov a pracovnej sily, mladej sily. Pod pláštikom akejsi nedomyslenej ideológie. Niektorí štátni predstavitelia  sa tým dokonca chválili. Táto sila nám potom samozrejme  chýba. Nejaký odliv je tak, či tak, ale pestovať ho? Pochabé. Tá viera v akúsi dobrotivosť Západu, ten úpadok zdravého rozumu. Akože – tu máte naše deti, naučte ich to najlepšie. V zasnúbenej krajine Indiánov.

NETUŠILI VŠEOBECNÝ ROZPREDAJ ?

Ponovembrový štát sa otvoril smerom na západ doslova nezdravo – hospodársky sa sám vzdal svojich záujmov v mene akejsi pomýlenej politiky a sústredil sa na čo najrýchlejšiu privatizáciu, ktorá sa nemohla skončiť inak, ako zákonným, a tiež aj podvodným rozpredajom spoločných hodnôt a celej krajiny. Dnes, keď je s odstupom reč o konverzii slovenského  priemyslu a rozpredaji hodnôt, tak mnohí tí „intelektuáli“ hovoria, že „Všetci sme boli naivní, netušili sme, že to tak dopadne…“. To ale nie je pravda. Tá naivita bola cielene pestovaná vládnucimi kruhmi.  Mnohí ekonómovia, ale i novinári a iní upozorňovali na nebezpečenstvá, ale vládnuca elita bola – buď ako opitá, alebo cielene ideologicky nasmerovaná. Ideologická, naivná  viera v charitatívnu západnú demokraciu. Oni vraj „netušili“, že ekonomickí žraloci sa usmievajú a veľmi cielene tu to berú do rúk … Netušili? To ako vážne?  Naozaj?

Dnes sa všelijaké mýty pestujú o tej dobe. Že vládla súdržná a krásna atmosféra, že všade všetci chodili po ministerstvách vo svetríkoch, vlasatí a bradatí, intelektuáli ktorí počúvali Plastik Pípl…  To je taká predstava jednej malej bublinky, ktorá sa dostala k moci a v podstate nežne umlčala triezve hlasy a vyhlásila ich za nebezpečné sily. Svetre pri moci mali chvíľu len „herci“ a tí, ktorí nežne nenaleteli. Celé to bolo neustále pod taktovkou pánov v bielych golieroch . Tých, ktorí to tu púšťali a istili si vlastnú bezpečnosť a tých, ktorí to tu preberali. Moc, trhy, vládu, silové dráhy.

Keby ste sa vtedy na námestí pýtali nežnorevolucionárov, či chcú ísť do NATO, povedali by vám v drvivej väčšine – že nie. Dokonca aj Václav Havel – a to vypovedá sám George Sőrős, ktorý ho počas prevratu navštevoval, že počas Havlovej návštevy USA chcel československý prezident predniesť reči o tom, že aby aj Rusi, aj Američania nechali Európu na pokoji. Aby sa aj Američania stiahli tak, ako sa sťahujú Rusi. Sőrős sám vraví, že Havlovi toto vyhovoril, že to nie je dobrý nápad. Ďalšie smerovanie potom bolo vieme aké. Myšlienka európskeho vývoja bez vonkajšieho diktátu zasahovania bola celkom zmietnutá.              

A tak sme sa dostali tam, kde sme vlastne vôbec nechceli byť. Zo strany vlády jedného režimu na stranu vlády iného režimu, i keď v uvoľnenejšej podobe. Z Varšavskej zmluvy do NATO. Z papalášskeho komunizmu do spotrebného, slaboduchého kapitalizmu so všeobecným úpadkom hodnôt. Z pokojného, ale tesného a uzavretého socializmu do stresujúceho korporatívneho kapitalizmu, v ktorom sa krajina vzdala svojprávneho trhu a potravín, stala sa potravinovým smetiskom Západu a záchytkou najmenej ekologických spôsobov živočíšnej výroby, Zem sa stala nadnárodným kapitálom a národné hodnoty už niektorí ako celok vyhlasujú za druh extrémizmu. A do toho celého množstvo krízových javov, ktoré sú vlastne pre globálny kapitalizmus prirodzenou črtou.

AKÁ ZMENA?     

K nesporným nevýhodám komunizmu patrilo prenasledovanie inak zmýšľajúcich a hlavne v začiatkoch komunizmu aj tvrdé tresty. Treba povedať, že keď prebiehali v západnej Európe buržoázne revolúcie, tiež tam bolo veľa násilia a len preto nik nevrátil feudálne podmienky. My sme sa vrátili ku kapitalizmu, aký bol predtým, ale v podstate ešte vo vyhrotenejšej podobe. Treba povedať, že Západná civilizácia (Západná Európa s USA) v podstate nijaký zázrak zatiaľ nevynašla a stále je na hrane ekologickej a hospodárskej krízy.

Západná Európa, v ktorej bolo možné hovoriť o tradičných a pôvodných hodnotách, má krízu kultúrnu, migračnú, populačnú… Spoločnosť, ktorá sa vyžila. Hodnotovo sa uplatnila, zvíťazila, ale nakoniec sa vyžila a akoby nemala nové obrodné ciele. Chvíľami sa zdá, akoby po dobytí sveta, aj nášho, smerovala k cielenému zániku. Aj nášmu. Západ chce, aby sme šli do jeho kríz s ním. Západ nie je až tak výrazne vyspelejší od nás, podobne, ako Sovietsky zväz nebol až tak vyspelejší v socializme – komunizme, ako to hlásali jeho ideológovia.

Revolúcia nenastala. Až tak výrazný pokrok k ďalšej akosti nenastal. To, že po období komunistického socializmu sme sa sčasti na chvíľu dostali na os 1. ČSR a to v akomsi menej svojprávnom vydaní, to ešte nie je skutočne akostná zmena. Je to len trochu nešikovný návrat, ktorý sa neujal.           
       
Na časovej osi: rodová spoločnosť – kniežacie zriadenia, kráľovsko-cirkevný feudalizmus – kapitalizmus – komunistický socializmus – na tejto časovej osi sme sa neprerodili do ďalšieho zriadenia. Zatiaľ nie. Len sme sa vrátili zo socializmu do kapitalizmu. Chceli sme ísť ďalej – ale nevedeli sme – kam.   
    
A teraz tí, ktorí tú zmenu uskutočnili, sú sklamaní. Štatistika je jednoznačná – akosť života nepovažuje väčšina z nich za vyššiu. Ideológovia môžu tie štatistiky prekrúcať, ale v zásade to nevedia spochybniť.        
          
Pýtať sa školákov na to, čo ich teoreticky o dejinách naučili, to v tomto smere nezaváži. Chýbajú im skutočné skúsenosti.        
          
Možnože kým žijú tí, ktorí zažili aj komunistický socializmus, aj kapitalizmus – dve v podstate súbežné antropocentrické zriadenia vzdialené od ducha prírody, dve do seba zahľadené ideológie – možnože kým žijú tieto skúsené pokolenia, podarí sa ak nie prejsť, tak aspoň ukázať, či poukázať na možnosť lepšieho prerodu. Na lodi, do ktorej tečie voda. Na možnosť skutočnej zmeny k lepšiemu a hodnotnejšiemu, celostnejšiemu spoločenskému životu.


Miro ŽiariSlav Švický - bývalý novinár a geológ, hudobník, multiinštrumentalista, pesničkár, výrobca hudobných nástrojov, publicista a spisovateľ, ktorý píše články o slovenskej kultúre a dejinách.


Zdroj: ziarislav.sk


Program rádia

  • Bez programu

Zaujímavosti