Jedna z mála vecí, ktorá je v tomto svete stabilná, je ranný východ Slnka. I keď takto formulovaná veta je z hľadiska konštelácie nášho vesmíru úplný nonsens – keďže obsahuje v sebe geocentrizmus, jej používanie je úplne bežné a málokto, ak vôbec niekto sa nad tým pohoršuje. Žiaľ, rovnako sa podobné nonsensy prepašovali aj do slovníka dnešných médií a politikov. Ich formulácie však mnohých rozčuľujú. Kauzy, ktoré momentálne hýbu Slovenskom, sú toho dôkazom. Nepovažujem tento priestor za dostatočný a seba za kompetentnú rozhodovať o výsledku týchto káuz. Chcela by som však poukázať na stav našej spoločnosti ako to vidím ja.
Médiá kritizujem už dlhšiu dobu. Príchod médií ako Slobodný vysielač, Info-vojna, Zem a vek, Hlavné správy, prípadne Hlavný denník, alebo Slobodný výber boli pre ľudí hladných po informáciách doslova vykúpením. V týchto médiách, rovnako ako v médiách tzv. hlavného prúdu, nie je a ani nikdy nebude zverejnená vždy 100 % pravda - ak niekto tvrdí opak, klame, a to hlavne sám seba. Nikto nie je neomylný. Rozdiel je však v tom, že mnou vyššie uvedené médiá nielen dávajú priestor každému bez cenzúry (napr. Sulík, Kočner, Klus, Cigániková, Číž, Blaha, a mnohí ďalší), ale hlavne nekritizujú čitateľa, resp. poslucháča, ak by si na niektorú vec dovolil mať iný názor ako redaktori, prípadne hostia. S názormi mnohých hostí v týchto médiách nesúhlasím. Ale nikdy by mi ani len vo sne nenapadlo im zakazovať prístup a možnosť sa vyjadriť. Nie kvôli nim – za svoje slová si zodpovedajú oni sami. Ale kvôli čitateľom a poslucháčom. Nebola som, nie som a nikdy ani nebudem v pozícií, aby som ľuďom predpisovala, čo smú a čo nesmú počúvať, resp. čítať. A už vonkoncom, čo si smú alebo nesmú myslieť.
Žiaľ, v kauzách, ktoré dnes a denne zaplavujú titulné stránky VŠETKÝCH médií, mi väčšinou niekto chce nahovoriť, ako to bolo. V prípade niektorých médií ich vlastní novinári, v iných hostia takýchto médií. V tom obrovskom šume však už nepočujem signál. Ten jasný signál, čo a hlavne ako sa stalo. Na otázku „prečo?“ už odpoveď ani nečakám. V hlave mám doslova a do písmena bordel a asi by som sa už nedivila napríklad ani správe, že Kuciak bol zavraždený jednotkou vraždiacich nindža-bojovníkov z galaxie Andromeda. Pri niektorých teóriách, ktoré som už počula, mi ani tento variant nepríde menej uletený než iné.
Problém v tomto chaose však spôsobili aj politici. A pre stav našej spoločnosti podstatne fatálnejší. Politik, a opätovne to prízvukujem – podľa môjho názoru, je niekto, kto dokáže na seba prevziať zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré zo sebou zákonite prinášajú aj odpor určitej časti spoločnosti. Je to daň, ktorú človek vstupujúci do politiky musí zaplatiť. Je naivné si myslieť, že politik môže byť obľúbený celým spektrom voličov. Ak má niekto takéto ambície, nech sa skôr zameria na zábavný priemysel. Ale ani tam takýto výsledok nie je zaručený.
Na Slovensku však máme politikov neznalých práva. Nielenže sa mi miestami zdá, že im nie sú jasné zákony, ale mám z nich miestami dojem, že nečítali ani len Ústavu SR. Ostatné vyjadrenie prezidentky Slovenskej republiky je dôkazom toho, že zákon č. 46/1993 Z. z. čiže zákon o Slovenskej informačnej službe jej nehovorí veľa. V § 2 ods. 5 sú uvedení príjemcovia informácií. Keby si ho nalistovala, našla by sa tam. Možno by sa dozvedela viac, ako od osôb, ktoré si „predvolala“ na koberček. Nechcem jej brať ilúzie, ale predstaviteľ Generálnej prokuratúry SR je rovnako ako ona ústavný činiteľ a rovnako ako ona viazaný zákonmi nášho štátu. Môžu si podebatovať, vypiť spolu kávičku (veď na raňajky sa chodí inam, však pán Sulík) a to bude tak všetko. Každý, koho pozvala, má kompetencie a právomoci presne vymedzené zákonmi. Opakujem, že zákonmi, ktorými je viazaná aj ona. Otázkou zostáva, či sa medzi nimi nájde niekto, kto ich bude striktne dodržiavať. Napriek tomu, čo si o ňom v ostatnom čase myslím, ešte stále verím tomu, že si spomenie, aké to bolo, keď sa pridal na stranu práva a chránil záujmy štátu a jeho občanov. Nech si tí dvaja pozvaní páni strihnú, ktorého mám na mysli. Lebo sedieť to môže na oboch.
Fatálne zlyhanie slovenských politikov však vidím v tom, kam smeruje táto hystéria. Korupčné kauzy nie sú výdobytkom Slovenska a ani Ficovej vlády. Maslo sa rozteká na hlavách ich všetkých. Od Mečiara, cez Dzurindu, Radičovú až po Fica. Pričom by som rada upozornila, že ani jedna z týchto osôb nevládla sama. Nedostatočné riešenia problémov v zárodku, kauzy zametané pod koberec, nepotrestanie vinníkov a nevyvodenie ani len politickej zodpovednosti kompetentných, o etickej a morálnej ani nehovoriac a o tej trestnoprávnej ani len nesnívajúc, vyústili ... kam vlastne?
K Haščákovmu domu!
Nemýľte sa, prosím. Toto nie je obhajoba jedného z majiteľov PENTY. Ak dôjde k vyšetrovaniu a to prinesie výsledky, ktoré budú postúpené na súd a ten právoplatne rozhodne o vine, bude možné tvrdiť .. čo vlastne? Aha - tvrdiť, že je niekto vinný. Inak platí prezumpcia neviny pre každého. Aj pre Haščáka – teda niekoho, kto MOŽNO poskytol úplatok. Čo mňa však zaráža, je to, čo som za tie roky v žiadnom médiu nečítala. Ani v jednom médiu som nepostrehla, že by niekto podal trestné oznámenie na Haščáka, že sa ho ten pokúšal „korumpovať“. Korupcia je totiž dvojsmerná. Jedna strana je postihnuteľná za to, že úplatok sľubuje, resp. ponúka a druhá za to, že ho pýta, resp. prijme. Nevidela som titulku, že by sa niekto prihlásil s takýmto vyjadrením. A nemýľme sa! Sú ľudia, ktorí sú nekorumpovateľní. A je ich veľa. Len nás niekto neustále presviedča, že na Slovensku ich je ako šafránu.
Chcem len pripomenúť, že vyzývanie verejnosti k nejakému pochodu k súkromnému obydliu, je jemne povedané na hrane a presne z toho súdku nezmyselností, na čo sa už zvrhla rétorika slovenských politikov. Ťažko by sa hľadali argumenty v prospech „slepoty“ manželského partnera kohokoľvek. Manželky úspešných a bohatých mužov musia aspoň tušiť, odkiaľ takéto bohatstvo pochádza. A už vôbec partner, ktorý v obchodnej spoločnosti toho druhého pracoval.
Ale neviem sa stotožniť s tým, že nejaký „dav“ ide pochodovať k nejakému obydliu, kde žijú malé deti. Naozaj sme ako spoločnosť dospeli do štádia, že deťom berieme pocit bezpečia?
Na túto otázku nech si každý odpovie sám pred svojím svedomím.
Za mňa je to cez čiaru. Mne je to bytostne odporné. Iné je protestovať pred sídlom nejakej obchodnej spoločnosti a niečo úplne iné pred súkromným obydlím. Deti by nemali trpieť za hriechy svojich rodičov. A ani by im nemalo byť mierené na hlavu. Ale to si myslím len ja.
Naozaj len ja?
Tento marazmus vyvolaný našimi médiami žiaľ, nie je upokojený našimi politikmi. Skôr naopak. Vyhrocujú ho. Dokonca aj tí, ktorí vo svojej kampani tvrdili, že to robiť nebudú.
Nie som skeptik ani fatalista, ale v tomto prípade sa bojím. Slovenská spoločnosť doteraz vždy dokázala, že je mierumilovná, nebaží po krvi a svoje problémy dokázala vyriešiť pokojne. Dlhodobé vyhrocovanie problému a jeho umelé nafukovanie však pôsobí tak, že táto jemná línia môže byť každú chvíľku prekročená. Toto ale môže mať aj fatálne následky. Také, ktoré už zo seba ako spoločnosť nebudeme vedieť zmyť. Roztekajúce sa maslo na hlavách je totiž niečo úplne iné ako krv kvapkajúca z rúk.
Zostáva len dúfať, že naša spoločnosť je rozumnejšia ako naši politici, všetci politici a ústavní činitelia dokopy, a že ranné Slnko vyjde opäť nad Slovenskom a to nebude krvavé.
Judita L.
Podcast k článku:
Zdroj: InfoVojna
