Marián Greksa o hudbe, politike, slovenských rádiách, ideologickom festivale Pohoda a hrozbe liberálnej totality v štýle 50-tych rokov

02.12.2019 | 19:35 Známy slovenský spevák, rocker telom a dušou Marián Greksa poskytol rozhovor časopisu Zem&Vek.

Marián Greksa je nesporne jedným z nestorov modernej slovenskej hudby. Začiatkom osemdesiatych rokov stál spolu s Andrejom Šebanom za vznikom legendárnej kapely Demikát. Hoci nevydali ani jednu platňu, v roku 1983 vypredali PKO. V roku 1995 so mnou ako hudobníkom skupiny Shellwoy robil prvý rozhovor v televízii VTV. Po 24 rokoch sme si úlohy vymenili.

Začal by som tým, že máme podobnú históriu. Bol som od detstva hudobník a  venujem sa tomu stále. Zaujímal som sa aj o veci verejné, od roku 1985 moje úvahy uverejňovala Pravda, v roku 1989 ma na plenárnom zasadnutí zvolili ako šéfredaktora novín. Ako vnímaš spojenie politiky a hudby?

Vždy som sa pasívne zaujímal o dianie v tomto štáte a jeho okolí. To, čo na teba padne z novín alebo zo správ, musíš veľmi zvažovať. Musíš sa orientovať, kde je sever a čo je pravda, čo je prehnané a čo zatajené. Ja som sa stal profesionálnym muzikantom po vysokej škole. A už počas školy sme mali kapelu Demikát. Tam sme mali niektoré texty, možno veľmi v inotajoch a tak niekedy ľudia viac prečítali, ako sme tam dali. Niekedy si domysleli veci, ktoré ma ani nenapadli. Poviem pravdu, že pesnička Ja som bača veľmo starý, nemala vôbec žiadny politický zmysel ani náboj, len proste Andrej Šeban ju doniesol nebohý basista tam vtedy prespieval, Ovce moje ovce a z toho sa potom celý ten text vyvinul. Bol nevinný a ľudia si z toho prečítali, že sme ovce. Potom prišla revolúcia, ktorú som intenzívne vnímal, no nebol som v žiadnych oficiálnych štruktúrach. Vzápätí sme ako muzikanti v Rock pop jazze, napísali a popísali  vyhlásenie hudobníkov, ktoré potom prečítal Miro Žbirka. Neskôr to dosť veľa muzikantov absolútne zošrotovalo, pretože odrazu práca pre nich nebola. Tí najšpičkovejší alebo tí najznámejší, tí mali trošku hrania a my ostatní takmer nič. Čiže musel som sa starať, čo budem jesť ja aj moja rodina. Začal som chodiť von, do zahraničia a pár rokov som hral v barových kapelách alebo ako DJ. Keď som sa vrátil a sledoval politický výkyv, vznikla pesnička Dokedy vy hajzli, čo bolo namierené proti Mečiarovi. Ale túto pesničku žiaľ môžem hrať aj dnes, lebo stále sú tu ďalší a ďalší.

Áno, je univerzálna.

Tá pesnička platí, lebo vždy ku korytu prídu ďalšie a ďalšie svine, ktoré sa chcú nažrať. Ja si myslím, že ešte tu nebol nikto naozaj úplne čestný a dobrý. Boli tu menší a väčší hajzli a niektorí urobili pre tento štát aj niečo dobré, ale nikdy to nebolo tak, že by sa tu odrazu zjavil Ježiš Kristus. Do debaty som sa spolu s kamarátmi začal zapájať až v roku 2010. Môj kamoš Ivan Švejna, čo je teraz v Most-Híd povedal: „Ty sa do toho furt  staráš, tak choď kandidovať. Choď kandidovať za Sulíka.“ Ja som sa vtedy spoznal s Richardom pri nejakom rozhovore, keď sa v novinách pýtali názory na hudobníkov a politikov.

Viem, že tam si mal dva spory  – so Sulíkom aj s Galkom.

Mne vadí Galko dodnes, napriek tomu, že prajem tým ľuďom, čo sa dostali do Demokratickej strany, im prajem, aby sa dostali do parlamentu, bodaj by sa dostali. Galko mi osobnostne veľmi nevyhovuje, musím povedať, veľmi, veľmi. A u Richarda je to tiež osobno-súkromná záležitosť, ktorá sa ukázala pri vnútrostraníckych voľbách, keď kandidoval proti nemu ešte Jožo Kollár. Proste nepáčili sa mi nejaké veci ako on neviedol svoju kampaň oproti Jožovi férovo. Tak som si povedal, že stačilo. Hlavne som nikdy nebol nejaký poslušný nohsled. A keď si v strane, tak napriek všetkému je dobré, keď niekto povie, že čo sa má diať alebo keď sa na tom zhodnete alebo väčšina sa na tom zhodne a treba ísť v líniách určitej strany, to nefunguje ináč, žiaľbohu a preto som už napríklad už kandidoval v roku 2014 do Mestského zastupiteľstva ako nezávislý, iba sám za seba. Aj som sa dostal, chvalabohu. V 2017 som kandidoval ľudsky do župy ako nezávislý, takisto som sa dostal.

A minulý rok v 2018 som urobil jednu veľkú chybu, lebo som kandidoval aj za starostu Petržalky aj za poslanca. Potom, keď som pár týždňov pred voľbami videl, že nemám nejaké dobré čísla, tak som sa dobrácky vzdal kandidatúry na starostu, lebo som si myslel, že ľudia to ocenia a ľudí to skôr pomýlilo, mali pocit, že som sa vzdal vôbec kandidatúry aj na poslanca, čiže som dostal strašne málo hlasov. Tak málo, že to bolo evidentné, že  to je kvôli tomu. Ale však nevadí život ide ďalej, ale mrzí ma to. Nebudem sa tváriť, že akože nevadí, proste mrzí ma to. Rád by som sedel, hlavne teraz pri Vallovi v mestskom zastupiteľstve, pretože nie som priamo pri veci, ale mám tam kolegov, ktorí tam boli so mnou. Čiže občas sa ich spýtam, ako sa tam veci majú. A napriek veciam, s ktorými nemusím vždy súhlasiť, si myslím, že ten Vallo robí nepomerne viac pre Bratislavu, ako robil Nesrovnal a žiaľbohu, ako robil Ftáčnik. Aspoň sa mi to tak javí. Proste rozbehol veľa vecí, ktoré boli už dávno potrebné. Neviem z akého dôvodu to nerozbehli skôr. Viem, že proste, mne sa s Nesrovnalom veľmi zle robilo, veľmi, veľmi zle. Musel som veľakrát súhlasiť s vecami, ktoré sa mi nepáčili, len aby sme mohli urobiť aj niečo také, čo sme my chceli. Proste nedržal slovo ako človek. A pre zmenu, Ftáčnik, ktorý bol veľmi veľmi slušný chlapík, ten zas bol tak opatrný, až sa blížil k slovu bojazlivý, čo je škoda. Čiže veľa vecí sa už mohlo dávno spraviť. Ale dobre, teraz tam nie som.

Budem kandidovať, uvidíme, či sa tam dostanem, či už nie som na to starý alebo či ľudia mi dajú nejaký hlas o nejaké tri roky, netuším. Ale čo sa týka spojenia, tak samozrejme, ja žijem z hudby celý život, chvála pánu bohu, že sa mi to podarilo. Boli to také tie obdobia, hovorím, ten deväťdesiaty – jeden, -dva, -tri, také dosť ťažké, potom som chodil von. Postupne sa to premotalo zase naspäť a mal som strašne, strašne, možno  takých 10 – 15 rokov fantastických, aj keď to nebolo až tak vidieť na verejnosti, ale my sme s kolegom, potom ešte s ďalším hrali strašne veľa. Neboli sme síce v televízii, ale my sme hrávali 3 – 4-krát do týždňa, Čechy, Slovensko, sem-tam Rakúsko. Proste to sme hrali veľa, veľa súkromných party, sem-tam nejaký koncert a podobne, žiaľbohu, nie s vlastnými vecami. Počas toho celého obdobia sa mi podarilo, ja nie som nejaký veľmi plodný a hlavne som, neviem či je to cynizmus alebo proste nejaký pesimizmus, že na čo robiť novú hudbu, vlastnú hudbu, keď si ju nedokážem ani nikde poriadne presadiť a mám pocit, že som idiot, teda máš pocit, že to nevieš robiť, lebo to nevieš dostať do rádia a neviem čo všetko. Aj keď ja uznávam, že my čo robíme pesničky, čo máme 2 CD Grexabatu, tak to nie sú nejaké veľmi rádiové skladby, ale minimálne do rockových rádií, už ktoré dneska existujú, by sa mohli dať. Ani tam sa mi to nepodarilo nejako veľmi presadiť, keď mám pravdu povedať. A potom človek spraví takú len srandovnú pesničku, že pre mňa je to smiešne a také jednoduché a dáš to tam a povieš si, že toto budú hrať a na to ti povedia: „Jáj, to nie, to nie ste vy, to nie, že… Ostaňte svoj.“

Ostaňte svoji, my vás nebudeme hrať.

Áno, presne tak. A milujem vetu, ktorú som počul asi z každého rádia, čo tu existuje aj zo zaniknutých aj z nezaniknutých, veta, že: „Táto pesnička nie je na formát nášho rádia.“ A si vybavený. A spýtam sa, že čo je formát a nikto ti nevie povedať.

Ja ti poviem svoju skúsenosť. Spomínal si niekde,  ako vyberajú muziku cez telefóny. Majú svoju cieľovú skupinu, ktorá má dávať tipy čo áno a čo nie. Svojho času okolo roku 2007 a 2008 som zažil, že sme ako kapela Shellwoy rotovali v rádiu FM v áčkach a boli sme najhranejší vôbec so skladbami Golden cage a Lonely days, čo bolo veľmi milým prekvapením. Dnes si už toto z politických dôvodov neviem celkom dobre predstaviť.

To áno, ale hlavne vtedy to vyberal osobný vkus nejakého hudobného dramaturga. A hlavne v Rock FM nebolo treba dbať na to, nebolo úplne prvoradé, že či to je populárne a komerčné. Proste nejakému moderátorovi alebo niekomu sa to páčilo. Roky to fungovalo, že existovali nejakí hudobní dramaturgovia, ktorí už postupne sa kazili, lebo báli sa aj o svoj flek a všetko. Čiže snažili sa vyjsť čo najviac vkusu masového publika. A potom došlo rádio, nie Koliba, dodnes funguje, ako sa volá?

Expres?

Expres, ktoré sa motalo v začiatkoch okolo jedného – dvoch percent počúvanosti. Ja som tak počul, že si to kúpil nejaký Rakúšan potom, alebo čo a ten urobil ten západný systém alebo nejaký systém, že hrajme len hity, len hity. Čiže tam rotovalo 200 možno 300 piesní dokola a odrazu počúvanosť 7 – 8 – 9 %, akože na naše pomery, že fantasticky to skočilo. A zistili všetky  ostatné rádiá, že takto to treba asi robiť a si skončil. Potom sa pýtam: „Ako majú vznikať tie nové hity?“ Ale vráťme sa k tomu , že sme urobili dve CD, kde bolo určité politikum v tom, že boli pesničky Dokedy vy hajzli, na ďalšom Grexabate, je pesnička Sľuby. A je k nej aj animované video. To je primárne namierené na Fica, lebo je tam holé červené prasa, ktoré má drahé hodinky. A dnes ma aj mrzí, že som to primárne namieril naňho, keď mám pravdu povediac. To kľudne napíš, lebo tým pádom som trošku zúžil, posunul z tej pesničky, pretože to nie je len o ňom, to je naozaj o bárskom, o bárskom kto sa tam moce. Minule, viem, že na facebooku, to bolo nedávno, som sa veľmi nahneval, normálne sa ma to dotklo, taká fotka, čo urobili Sulík, Truban, Kiska, Matovič. A ako si robia také selfie na takom proteste alebo nejakej takej…

Videl som. Ja som to komentoval, že „quatropremiéri“

To bolo naozaj tak neúctivé voči tej vážnej udalosti, o ktorú sa snažili v podstate. A kamoš tam napísal, nemáš pravdu a máš pravdu a toto vidím a takého hajzla vidím a takého dobrého človeka vidím a tak. A jeden napísal: ja vidím štyroch milionárov. Ty kokos, fakt. Že teraz, keď si pozrieš všetky strany, ktoré  sú v parlamente, poťažmo zopár mimoparlamentných strán, tak ich predsedovia, budem sa tváriť, že len predsedovia, sú v podstate všetci milionári. Všetci ostatní sú brutálne za vodou. Naozaj, keď si to pomyslíš, že ako oni môžu chcieť pracovať v prospech obyčajného občana? To je v podstate proti ich prirodzenému záujmu, to sa nedá skĺbiť.

Keď sa vrátime k súvislosti muziky s politikou. Ty si hral niekedy na Pohode?

Nikdy. A o Pohode ti ja porozprávam. Poznám sa s Kaščákom odkedy bol malý chlapec.

Aj ja.

Ja som sa s ním stretával, my sme hrávali, keď oni boli Bez ladu a skladu. Vždycky som ho obdivoval. Tie pesničky boli milé, insitné a insitné texty. To, že to spieval a vymýšľal 12 až 13 ročný chlapec, to bolo na tom to najlepšie, lebo to bola kapela, ktorá nevedela hrať a to poviem aj o Plastic people – takéto kapely proste nevedia hrať. Ale dobre, tam tá filozofia nejak prevalcuje to remeslo. Lebo zas si povedzme, je veľa remeselne zdatných kapiel, ktoré hrajú vatu.

Čiže ja som Miša poznal, v tom čase sme dosť hrávali festivaly a tak mu vravím: „Počúvaj, však zober ma na tú Pohodu, prosím ťa“. Niekoľko rokov som počúval, že „Marián, že nie, lebo že to nie je rockový festival.“ Keď som povedal, že „No, ale  hral tam Jones minulý rok a tento rok tam hrá tento a tamten. Veď to sú rockové kapely, tak mi nehovor, že to nie je rockový festival, že sa tam nehrá vôbec rock.“ A potom ešte zažil jedenkrát, keď mi povedal také zlepšenie stavu bolo jeden rok, že tohto roku som o tom aj uvažoval. A potom som skončil. To bolo asi päť rokov, takto vždy raz za rok som mu  zavolal. Medzitým náhoda dala to, že som sa s ním pracovne stretol, že na Novej scéne vymysleli, neviem či to môžem nazvať muzikálom, ale niečo  v takom duchu, volá sa to Agent Krowiak, čo pochádza z takého komiksu, čo písali naši slovenskí chalani na striedačku. A niekto vymyslel, že z toho urobíme divadelné dielko, kde sa hlavne spievalo a hovorilo sa, asi vo veršoch dokonca, sú veršované. Relatívne dosť ťažko sa pamätali tie texty, si spomínam. Okrem mňa tam hral Majo Majeský paródiu na Jamesa Bonda, že je krásny a všetko zvláda so šarmom. Ja som hral starého slepého agenta, ktorý strieľal a všetkých trafil, keď  to takto zúžene poviem. A pamätám si, že hudbu, z pre mňa absolútne nepochopiteľného dôvodu dali robiť Mišovi Kaščákovi, ktorý pre mňa nie je hudobník. Pamätám si, že som dostal na nejakom CD demo svojho partu a ja som mal pocit, že tú hudbu zložilo malé dieťa, ktoré príde ku klavíru, stlačí niečo náhodne lebo to nemalo žiadny súvis, to sa k ničomu nevracalo. Proste to boli nejaké akordy, také všetko dosť krivé. Ja som si hovoril, ty kokos, čo to je? Tak som urobil neslýchaný, nevídaný čin, že som si dovolil povedať režisérovi, že „Prosím ťa, nemohol by si povedať tomu Mišovi, že toto je strašná blbosť? Že nemohol by zložiť na tento text nejakú inú skladbu, čo by bola pesnička?“ Neviem, či je to pravda, vraj bol trošku dotknutý, ale urobil a v podstate urobil takú, nechcem povedať, že ju vykradol, ale takú dosť podobnú nejakej americkej detektívke. A  to už bolo dobré. Malo to v refréne melódiu, ktorú som ešte upravil. Ja viem vysoko spievať, tak si to tam chcem zaspievať. Na premiére mi vravel, najprv som sa nasral, že si mi to tam zmenil, ale že dobre to tam bolo. A vtedy som sa spýtal opäť, že kedy ma zavoláš na tú Pohodu? A vtedy to bolo posledné, že „už o tom uvažujem“. A tým pádom skončila naša spolupráca Pohodová.

Pýtam sa ťa to aj preto, lebo sme spomenuli meno Kiska. No pozri – teraz paradoxne tento festival, dáva priestor ľuďom ako Kiska, Radičová, Čaputová a politickým špičkám vyslovene z jednej strany, kde majú priam eldorádo. Je to selektívne.

Je.

No a tak to potom ľudia právom označujú ako festival politickej piesne. A navyše tam sú samozrejme všetky tie Hríbo-stany a Aktuality tam majú ľudí, zo Zomri.

Vieš čo, pochopil by som to…

Tvária sa akoby apoliticky, ale to nie je pravda.

Pochopil by som to, aj to chápem tak, že to vzniklo tým spôsobom, že vtedy, ja neviem kedy vznikla Pohoda, počkaj, v ktorom roku. Mám pocit, že ešte za Mečiara to bolo. Nebolo? Nepamätám si.

V roku 1997, keď začali tiecť peniaze do mimovládneho sektora, čo potvrdil aj Šimečka – 20 miliónov dolárov od Sorosa.

Keď to vzniklo, tak vládli, nazvem to, tí zlí a tí dobrí sa nemali kde prezentovať. Podľa mňa to takto nejako vzniklo, až na to, že sa to dnes preklopilo naozaj do jednej strany. Ale zasa na druhej strane vieš, si hovorím, že je to súkromný festival za súkromné peniaze. Neviem, či má na to nejaké dotácie od štátu, to netuším, ale proste je to jeho festival a on si povie, kto tam bude, nech si to hovorí.

Dotácie zo štátu – veď tu predsa ide o politické krytie liberálov, ostatné už zabezpečia „partneri“ – teda obrovské korporácie a podniky so štátnou majetkovou účasťou, plus podpora z Európskej únie a podobne.

No však dobre, ok, nech si to proste urobí ako chce. Napríklad, poviem ti takú drobnosť, že župan Droba chcel podporiť návštevnosť, tak vymysleli autobusy, že župa dotovala nejaké spoje, že si išiel za oveľa menej, nekúpil si si za plnú cenu lístok, ale za menší, na Pohodu. A vtedy som sa spýtal, že hej, zastavme sa, lebo ja som svojim spôsobom tiež pravičiar, ešte stále si to myslím o sebe, ale toto sú župné peniaze a prečo svojim pomáhať Pohode a nepomáhame Topfestu, ktorý je o 30 kilometrov vedľa na Zelenej vode, je tam relatívne porovnateľný počet ľudí. Čo to je za hovadina? To už je problém, podľa mňa.

Veľkému názorovému spektru ľudí sa nepáči, že je to jednostranne spolitizovávané. Všetci hovoria, že veď my tam predsa nechodíme na politiku, ale chodíme na kapely. To je ale blbosť, pretože tam sú zámerne všetky tie ideologické stany, kde sa zámerne rieši politika, jednostranne politika. Väčšinou tam nikdy nebýva tá druhá strana, aby mohla diskutovať.

Mne to nevadí, nevadí mi to. Mne nevadí, že to tam takto je, nech to tam je. Len jeden fakt, že nech povie normálne na plnú hubu, že „áno, podporujem túto stranu politického spektra a týmto im pomáham“. To je celé. Nech sa netvári, že je to mimo.

Čo spätne vo svojom politickom ale aj v tom muzikantskom živote hodnotíš ako niečo, čo by si možno zmenil?

Mal som pár zlomových  bodov, kde sa to mohlo teoreticky ináč  posunúť. Poviem najprv tú muziku. To je presne v '83., keď Šeban povedal, že končíme s Demikátom. Vtedy som mal viac zapracovať na tom, aby sme pokračovali ďalej. To znamená, mali sme si dať buď nejakú pauzu, aby sme si oddýchli od seba a potom pokračovať. To ma mrzí, že to som vtedy neurobil. Vtedy som končil vysokú školu, právnickú fakultu. Otec mi vtedy pomohol a dohodol mi miesto, mohol som ísť robiť právnika na ministerstvo kultúry. Dostal som ponuku od Kamila Peteraja, aby som išiel spievať do Modusu. On mi ju dával už rok predtým aj Šebanovi, len vtedy som hovoril, že my máme kapelu a že nechceme. Ale potom, keď som už kapelu nemal, tak predsa len, Modus bol v tom čase jedna z najznámejších slovenských alebo československých kapiel. Čiže pre mňa to bol naozaj veľmi vysoký stupeň, že som mohol nastúpiť do profi kapely. Možno, keby nebola tá ponuka od Modusu, tak som dnes právnik.

Ty svoju minulosť prehodnocuješ so slovami, že ľutuješ, že si nehral prvú ligu.

Áno, nikdy som nehral prvú ligu v muzike.

Ono to súvisí aj s tým, že príjmy v tej prvej lige sú niekde inde. Nehral si ale ani prvú ligu v politike.

Nie, nikdy.

Ako si to vysvetľuješ? Na jednej strane  tak hovoríš, že aj ten  Sulík a všetci dnešní vrcholoví politici sú milionári. Muzikanti prvej ligy sú tiež za vodou, hoci to by sa skôr dalo povedať o svetovej prvej lige.

Vieš, ty máš určité obdobie, keď hráš veľa a máš nejaké príjmy, keď sa ti dobre žije, ale nezarobíš väčšinou toľko, aby sa ti dobre žilo až do smrti. Muzikant určite nie. Ja si myslím, že ani Elán ani nikto. Všetci sa musia nejakým spôsobom obracať. Nikdy som nenašiel manažéra, ktorý by mi vyhovoval, pretože pár pokusov bolo a väčšinou to boli podvodníci, ktorí chceli dostať peniaze aj za to, čo neurobili. Pre mňa je manažér ten, ktorý ti vybaví koncert. Mali sme obdobie tých 15 rokov, kedy stále zvonil telefón, lebo sme sa chytili v nejakej oblasti a ľudia chceli, aby sme my prišli zahrať party, lebo vedeli, že my robíme dobrú náladu napriek tomu, že sme hrali big beaty, Deep Purple, AC DC a ZZ Top a všeličo.

Deep Purple ste robili aj predkapelu.

Áno.

Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sme sa spoznali. Bolo to v roku 1996, keď sme pre Ebony nahrávali skladbu vysielanú VTV.

Áno, bolo tam vtedy veľké promo kapelám. Ja som si nikdy od nikoho nepýtal nejaké peniaze. Ja som mal za to svoj plat v tej televízii. A urobil som v televízii Luna, aj vo VTV hodinové živé koncertíky. Naozaj,  tá kapela bola  Hex, Horkýže slíže, Desmod. Hex vtedy trošku už ľudia poznali, ale tých ostatných nikto, väčšinou nikto. Ja som ich tam dal, lebo sa mi to páčilo a ľudia ich mohli spoznávať.

Ty si raz chcel nejakému šéfredaktorovi Nového času rozbiť hubu.

Jeden z najväčších bulvárnych lumenov českých, mladý Novotný, ten zabávačov syn, ktorý je braný ako jeden z naj takýchto bulvárnych šéfov. Niekde sa ho pýtali, že čo majú robiť títo ľudia, ktorých bulvár tak naháňa? Že súdiť sa? On povedal: „Nie, súdiť sa neoplatí, lebo všetky tie noviny majú svojich právnikov dobre zaplatených.“  A to je dokonca pre nich dobre, lebo majú zas len o čom písať. Jediný, ktorý to pochopil, bol Marián Greksa, ktorý išiel povedať, že rozbijem ti hubu. A bolo. Viem, že to znie hnusne. Proste chceli napísať niečo, čo sa mi nepáčilo. Jediná ich smola bola, že mi zavolal redaktor, ktorý to písal, aby dostal odo mňa vyjadrenie. Tak vyjadril som sa mu do telefónu, že zabudni, nechcem. Nepíšete ani o tom, že sa bicyklujem, takže nebudete písať ani o tomto. Nechcem byť vo vašich novinách a z toho to celé vzniklo. A najväčší fór bol naozaj v tom, že som tam potom došiel. To bol český pán, ktorý mám pocit, že je dneska šéfredaktor Hospodárskych novín. Viem, že aj Pročko s ním mal dakedy spor. Pročko s ním mal takú historku, to si pamätám. Vtedy furt písali, že Pročko má nejaké dva domy alebo tri a vtedy robil v Markíze tieto veľké šou programy a že má peniaze a furt ho niekto atakoval. A viem, že Pročko si ho vyčíhal na nejakej smotánkovskej akcii, kde bolo veľa ľudí, kamery, všetko. A tento pán, Čech, ktorý tu pracoval a rodinu mal v Prahe tu mal manželku so sebou. Jožo k nim prišiel a povedal mu, že „Počúvaj, prečo ty do mňa furt skáčeš, prečo o mne píšeš? A prečo nenapíšeš, že trtkávaš túto svoju kolegyňu, ktorá tamto vedľa stojí? O tom napíš tiež.“ Vybavené. Ahoj, čau, dovidenia.

Bavíme sa o bulvári, zrovna padlo aj meno Jožo Ráž. Teraz momentálne rezonujú ich Bulvárne krysy, kde naplno znázornili, čo si o bulvárnych novinároch myslia. Aký je tvoj názor?

Ja ti to rovno poviem. Ja som veľmi príjemne prekvapený aj tou pesničkou, ale aj ďalšími. Ja si myslím, že toto je veľmi dobrý album po dlhej dobe. Čo mali predtým možno dva, tam boli jedna-dve dobré pesničky. A to som nebol nikdy Eláňácky fanúšik. Dakedy za socíku mi to bolo smiešne a kupodivu som sa s ich pesničkami nejak celkom zžil, keď som bol dlho vonku sám.

Starý Elán a jeho Ôsmy svetadiel je veľmi dobrá platňa.

No však áno. Áno, ale vtedy som to, vnímal tak, že to sú pop-iny a my sme tu big beat a všetko. Dnes to takto nevnímam a naozaj si myslím, že je tam veľa kvalitných pesničiek. Ale vrátim sa k tomuto najnovšiemu počinu, výborne. Mne je to veľmi blízke, lebo  som vždy písal takéto texty. Bol som veľmi príjemne prekvapený. A ten klip je jeden úplne normálny klip. To nemá s Kuciakom nič spoločné. Najväčšia sranda je, že na Elán útočí masa ľudí, ktorí vôbec nezažili žiadny styk s bulvárnym novinárom, iba si čítajú články. Každý z nich, keby zažil čo len stotinu z toho, čo zažil Jožo alebo hocikto, tak by pochopili o čom to je.

To je čisté svinstvo, ktoré naozaj nechápu tí, ktorým sa to nestalo.

Však áno.

Ja to poznám tiež na vlastnej koži.

Že oni ich vystrašia, urobia si srandu v klipe, že namieri nejakú pištoľ. Tak v tom prípade poďme teraz odsúdiť ten seriál Za sklom alebo čo.

Všetkých 24 hodín vysielania televízií.

Tak potom, počúvaj, dajme na index Ramba, dajme na index Schwarzeneggra a dajme všetkých na index. Čo si blázon? To čo je?

To sa dnes robí, indexuje sa.

Však to čo je? Občas mi na facebooku vyskočí video. Včera som videl už druhé. Ako dvaja nejakí takí youtuberi, nezávisle od seba rozoberali tú skladbu, akože strašnú srandu si robili a dehonestujúco rozprávali o Eláne a o Jožovi a o jeho veku. Čo ti drbe?

Ja som už zažil pod mojou foto s Jožom Rážom aj slová, že takto to vyzerá, keď niekto nechá kus mozgu na asfalte.

Vieš, ale u tej Cynickej obludy, pre mňa je to Rado Ondřejíček. Čiže keby ma urazil, tak poď sem, dve facky a teraz si niečo o tom napíš ďalej, kľudne. Ale títo smartkovia a ja viem kto sú to už dnes, proste sa tvária na rôznych hrdinov, ale majú vrecia na hlave.

Ten idiotizmus sa vracia a spolu s ním lacná ľudová zábava namierená proti „nepriateľom ľudu“. Nikdy som to nemal rád. Vždy mi boli na smiech heslá typu: „So Sovietskym zväzom na večné časy!, cítil som to práve naopak. Všetci normálni, čo sme tu dnes sa pozeráme, že sa to znova vracia.

Pomaly 50-te roky z toho budú.

Presne tak. Mysleli sme si, že sme z toho už konečne vyskočili, ale to je len ilúzia. A kultúra pred ´89. rokom? Predsa len, točili sa filmy, ktoré sa doteraz púšťajú ako Vianočné rozprávky a najväčšie hity. Dnes sa všetko devalvuje. Všetko je čím ďalej primitívnejšie. Pozri si dnešné seriály a  programovú štruktúru televízií. Ale spýtam sa inak. Čo by bol pre teba ideálny stav? Pokračovať v tom, aby sa ti darilo v muzike a naplno sa tomu venovať alebo by si sa chcel presadiť v politike? Obidve tieto sféry majú svoje publikum a ty tam musíš zvádzať zápas o fanúšikov.

Veľmi sa to podobá.

Ja to zažívam sám tiež. Takisto som robil a robím  muziku hoci mám výtvarné a filozofické vzdelanie. Alebo po tretie, možno by si robil symbiózu, že by si sa venoval obom.

Mne by to vyhovovalo ako to bolo, že som bol aj ten mestský poslanec aj muzikant, lebo paradoxne ten muzikant má najviac času asi na to, aby sa staral aj o svoje poslanecké aktivity, pretože väčšina ľudí chodí do normálnej práce.

Skúsme byť konkrétnejší, svojho času si sa veľmi pozitívne vyjadroval k Bélovi Bugárovi. Mal si blízko k ľuďom z SaS, k Sulíkovi. Myslím, že si sa aj celkom pozitívne vyjadroval na adresu Dzurindu a Mikloša.

Áno.

S kým by si si vedel s odstupom času predstaviť spoluprácu, lebo nemôžeš byť úplne nezávislý ako solitér v záhrade.

Vo vysokej politike to nejde vôbec.

Musíš niekde názorovo aspoň rezonovať, aby si sa niekam v rámci partie dostal. Tak s kým by si išiel do politiky?

To je veľký problém, čo si sa teraz opýtal. Vedel by som si predstaviť s veľmi prižmúrenými očami keby tam nebol Galko, tak paradoxne týchto pár ľudí, čo odišlo do Demokratickej strany, aj keď ešte stále som si neprečítal nejaký ich program.

No veď dnes to už nie je o programe.

Však toto je to.

Politicky v tom máš jasno, s ktorou kapelou by si chcel zahrať dnes  – okrem vlastnej Grexabat?

Z mojich kapiel, čo som mal? Mám Grexabat a Modus Memory mám dneska, ktoré asi hrá najviac z tých dva alebo tri alebo štyri také možnosti, čo si môžu ľudia vybrať, keď ma chcú zavolať.

Modus Memory, to je to s Lacom Lučeničom?

Nie. Modus, tam to dopadlo veľmi zle. Ja som spolu s inými ľuďmi vytvoril nadväznosť na Modus, kde sa hrajú jeho najväčšie hity. A oproti tomu pôvodnému Modusu a oproti Modusu, ktorý dnes existuje paradoxne bez Lehotského, no Lehotský s nami hráva ako hosť, v podstate častejšie ako s tým originál Modusom, kde si Jano Baláž kúpil značku a tým pádom Lehotského vyšachoval. Čiže my tam naozaj prídeme a hráme tie najväčšie hity, či je to Vyznanie, Úsmev, Sklíčka. A svetové? Tak to by som si zahral s Led Zeppelin, ale to je taký hlas, že tam nemáš čo robiť s nimi na jednom pódiu. A Deep Purple. Vieš čo, s Deep Purple mám tú osobnú skúsenosť, ako  si spomenul, že my sme mali tú česť hrať pred nimi dvakrát dokonca, behom jedného týždňa. Jeden bol v Bratislave a pár dní na to v Košiciach. A dve veci sa tam stali, čo ma veľmi potešili. Jedna vec, že oni si to vybrali na základe počúvania nejakých CD slovenských a povedali si, že chcú toto.

To je skvelé.

Že toto sa im páči, chcú toto. A toto sa stalo aj pri Whitesnake, kupodivu, že poslali nejakých 10 – 15 CD kapiel. Ukazoval mi ten promotér, že som mu doniesol CD, že  pozri sa aká kopa, toto im posielať. Vybrali si nás, dobre. A druhá vec je, čo sa stala v Košiciach, že my sme hrali presne 30 minút, 31 nemôžeš, 30 minút. Tam stál český nejaký stage manažér, ktorý povedal: „Pozor na hodinky.“ A keď čo ja viem bolo, že na konci veľký potlesk, chvalabohu, tak som sa na neho pozrel a povedal, že ešte máte 3 minúty, ešte môžete jednu pesničku dodať, ale potom preč. A mali sme na jednej chodbe v košickej Steel Arene, na jednej chodbe sme mali šatne. Oni za nami tam ďalej také veľké a celý koncert som si samozrejme zase pozrel už druhýkrát tohto týždňa a stál som na chodbe. Oni ako išli z pódia dole, tak  išli okolo mňa, Glover normálne došiel, že „Hey man, you were singing tonight very good.“ „Thank you very much“.

Autor: Tibor Eliot Rostas

Zdroj: zemavek.sk


Zaujímavosti