Mám obavy o štát, ktorý ovládli ľudia s kolaborantskou mentalitou

27.05.2020 | 10:30
  14
Zápas o zamedzenie vojenskej prítomnosti USA na našom území je jeden z najdôležitejších zápasov o charakter našej spoločnosti, uviedol publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár.

Viacerí ste mi písali, aby som sa vyjadril k slovám ministra obrany Jaroslava Naďa v relácii TA3 V politike. Mne sa to zdalo zbytočné, lebo mnohé z toho, čo tam narozprával, som už dávno vyvrátil, nuž ale keď štátna propaganda funguje na plné obrátky, zrejme treba aj pravdu mnohokrát opakovať. Takže:

Minister zavádzal, keď tvrdil, že od čias bombardovania Juhoslávie NATO neporušilo medzinárodné právo. Jaroslav Naď má síce formálne pravdu, že treba rozlišovať medzi USA a NATO, lenže v praxi sa krajiny ako Slovensko NIKDY nepostavili proti Spojeným štátom a aj pri bezprecedentnej vojenskej agresii v Iraku sme boli súčasťou tzv. „koalície ochotných“ na čele s USA po tom, čo sa Američanom nepodarilo presvedčiť Francúzov a Nemcov, aby sa do intervencie zapojilo celé NATO. Čiže tie snahy tu boli vždy a NATO slúži predovšetkým ako vojenský nástroj globálnych záujmov USA. To po prvé.

K jednoznačnému porušeniu medzinárodného práva zo strany Severoatlantickej aliancie však došlo aj v iných prípadoch, minimálne a preukázateľne v roku 2011 počas vojenskej intervencii v Líbyi. Proatlantickí propagandisti sa často vyhovárajú, že NATO malo mandát OSN, lenže rezolúcia č. 1973 Bezpečnostnej rady OSN zriadila iba bezletovú zónu a oprávnila štáty k prijatiu opatrení na ochranu civilistov s výslovným zákazom okupácie hoci len časti územia Líbye cudzími jednotkami. Severoatlantická aliancia, ktorá velila operácii, však podmienky rezolúcie nedodržala a podnikla „viac ako 8 000 útočných náletov“ (to sú oficiálne slová vtedajšieho generálneho tajomníka NATO Andersa Fogha Rasmussena).

Správanie NATO a letecké údery na civilné ciele kritizoval nielen Peking a Moskva, ale aj generálny tajomník Ligy arabských štátov Amr Músá, ktorý protestoval, že na takéto operácie nedostala aliancia mandát a cieľom misie mala byť ochrana civilného obyvateľstva, nie jeho zabíjanie. Výsledok činnosti NATO už poznáme: nielen porušenie medzinárodného práva, ale aj rozbitie Líbye, chaos, teror a dodnes trvajúca občianska vojna, v dôsledku čoho sa kedysi prosperujúci severoafrický štát stal kľúčovou tranzitnou krajinou pre afrických migrantov smerujúcich do Európy.

Najväčšie lži však narozprával Jaroslav Naď o zámeroch rozmiestniť na území Slovenska amerických vojakov. Ako školený propagandista opakovane tvrdí, že kritici tohto kroku si vymýšľali, že sa nič také nechystalo a nechystá a opakuje to so zámerom, aby sa stokrát opakovaná lož stala pravdou. Lenže v skutočnosti sme tieto klamstvá Naďa, Lajčáka, Klusa, Valáška, Šimečku a podobných už jednoznačne vyvrátili aj s rukolapnými dôkazmi začiatkom marca minulého roka. Hoci som o tom napísal už stohy článkov, fakty si treba evidentne zopakovať. Keď vo februári 2019 navštívil Slovensko minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo, zarazila ma úslužnosť novinárov, ktorí sa ani len neopýtali na skutočné dôvody jeho návštevy.

Keďže mi bolo jasné, že šéfovia americkej diplomacie nenavštevujú štáty zo zdvorilostných dôvodov, začal som pátrať po cieľoch jeho misie. Pomohla mi k tomu väčšia otvorenosť Maďarska, ktoré pripravovalo podobnú bilaterálnu vojenskú zmluvu s USA ako Slovensko. V tom čase maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó na zasadnutí parlamentného výboru pre obranu v emotívnom prejave vyhlásil, že pri rokovaní s americkou stranou o DCA (dohode o obrannej spolupráci) nejde v súvislosti s pobytom amerických vojsk v Maďarsku o nič menšie ako o zachovanie suverenity štátu. Naštudoval som si, o čo ide v systéme bilaterálnych zmlúv DCA a zistil som, že vo všetkých prípadoch sa s nimi spájalo rozmiestnenie amerických vojakov na danom území štátu (naposledy sa tak stalo v Grécku po páde ľavicovej Tsiprasovej vlády).

Dnes už je jasné, že hlavným cieľom návštevy šéfa americkej diplomacie Mikea Pompea v Maďarsku, na Slovensku a v Poľsku bolo dobudovanie východného valu NATO od Estónska až po Bulharsko resp. Turecko. Washington tlačí na to, aby sa letecké základne európskych členov NATO prispôsobovali potrebám amerického letectva. V osemdesiatych rokoch minulého storočia bolo takou hraničnou krajinou západné Nemecko, dnes sú to stredoeurópske štáty.

„Slovensko je členský štát NATO, a preto sa od neho žiada hostiť nasadené jednotky americkej armády," píše sa v materiáli amerického ministerstva obrany z roku 2017. Plány USA potvrdzuje aj vplyvný odborný časopis Defense News, ktorý tvrdí, že letecké sily Spojených štátov testujú základne v strednej Európe na to, aby sa pripravili na budúce vojny. Nie je ťažké uhádnuť, proti komu. Zverejnili pritom túto mapku, ktorá ukazuje, ako plánujú „vylepšiť“ americké letectvo v Európe.

Tri týždne som suploval klasickú novinársku prácu (keďže naši žurnalisti boli nesmierne servilní) a kládol som ministerstvu zahraničných vecí otázky. To zvolilo veľmi neštandardný spôsob komunikácie, keď ma v niekoľkých oficiálnych vyhláseniach obvinilo, že klamem. Až po prezidentských voľbách sa ukázalo, že celý čas klamal rezort diplomacie. Pomaly začal púšťať informácie a začal pripúšťať, že naozaj rokuje s americkou stranou o rozmiestnení ozbrojených síl USA na území Slovenskej republiky. Celý ten proces postupného odhaľovania lží bol ako smiech cez slzy, ako keď šúpete cibuľu a vrstvu po vrstve odhaľujete ďalšiu a ďalšiu lož. Lajčákovo ministerstvo nás najprv strašilo, že budeme „jedinou“ krajinou NATO, ktorá nebude mať takúto zmluvu. Keď som ich opravil, začali tvrdiť, že „takmer jedinou“. No a dnes môžeme konštatovať, že takéto podmienky ponúkli Spojené štáty v skutočnosti iba 12 krajinám NATO, teda menšine z nich, a teda ministerstvo opäť kompletne klamalo.

Klamal aj vtedajší „bezpečnostný analytik“, istý Jaroslav Naď, ktorý tvrdil, že zmluvu vlastne iniciovalo Slovensko. Z klamstva ho paradoxne usvedčil človek z jeho tábora. Zástupca Oddelenia strategickej komunikácie MZVEZ SR (ako sa najnovšie nazýva orwellovským newspeakom propaganda) Michal Čubrík v diskusnej relácii RTVS Správy a komentáre priznal, že DCA upravuje, „akým spôsobom tu budú americkí vojaci pôsobiť, aký tu budú mať štatút, akej jurisdikcii budú podliehať a podobne“. Čubrík sa zjavne nedohodol s Naďom, keď potvrdil, že zmluvu navrhli USA „ako podmienku realizácie projektov“. Žiaľ, k obludnému zavádzaniu sa pridal aj vtedajší premiér Pellegrini. Ten alibisticky vyhlásil, že by sa radšej venoval skutočným problémom ako je zdravotníctvo a školstvo. Je to nehanebne pokrytecká póza, pretože to bol práve on, ktorý pred americkým prezidentom poslušne salutoval, že vyčlení na zbrojenie obrovské prostriedky, ktoré budú chýbať práve spomínaným rezortom.

Pravdu nehovorila ani Zuzana Čaputová, vtedy ešte moja protikandidátka v prezidentských voľbách, keď presviedčala verejnosť, že Spojené štáty nám chcú pomôcť a v prípade ponúkaných 105 miliónov dolárov zo strany USA „má ísť o investíciu do majetku Slovenskej republiky“. Dokázať sa to dá veľmi jednoducho. Tu je zoznam projektov, ktorý odoslal Pentagon do Kongresu USA. Sú to projekty, ktoré schválilo ministerstvo obrany Spojených štátov v celkovej sume 12,9 miliardy dolárov a ktoré sa týkajú zmlúv, ktoré ešte neboli uzavreté k 31. decembru 2018. Všimnite si položku Slovensko: je tam vyčlenených 59 miliónov dolárov na vybudovanie regionálneho muničného skladu americkej armády na leteckej základni v Kuchyni plus ďalších 20 miliónov na vybudovanie skladu palív pre USAF. Len zvyšok (4+22 miliónov) je určený na modernizáciu letísk. To znamená, že tri štvrtiny týchto peňazí nie sú investíciou do majetku SR, ale do majetku USA.

Pripomeňme si v tejto súvislosti slová jedného z našich najväčších expertov na medzinárodné právo, profesora Stanislava Mráza z Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý upozornil, že „ak sa tu (na našich leteckých základniach) začne budovať infraštruktúra pre americkú armádu, v takom prípade by mohlo ísť o stratu suverenity“. Zároveň v súvislosti s touto hrozbou vysvetlil, že „vojenská technika vždy podlieha právnemu poriadku štátu, ktorého výsostné znaky na sebe má“ a vyslovil názor, že by nebolo dobré, keby naše letiská na Sliači a v Kuchyni skončili ako Ramstein v Nemecku.

Letecká základňa Ramstein je najväčšou základňou USAF mimo územia Spojených štátov, nachádza sa na nej približne 35 000 amerických vojakov, 150 jadrových hlavíc a čo je najdôležitejšie – nespadá do nemeckej jurisdikcie. Čo sa môže stať, ukazuje prípad z minulého roka, keď súd v nemeckom Münsteri čiastočne rozhodol v prospech troch Jemenčanov, ktorí zažalovali Nemecko vo veci zodpovednosti za smrť ich blízkych, ktorí zahynuli pri útokoch dronov v roku 2012. Nálety boli vedené práve z americkej základne Ramstein. Súd síce vyzval Washington, aby dodržiaval medzinárodné právo, ale za „primerané opatrenia“ urobil zodpovedným Berlín. Porovnajte si to s nekompetentnými táraninami vtedajšieho poslanca a dnešného štátneho tajomníka MZVEZ SR Martina Klusa, že „akýkoľvek muničný sklad americkej armády je muničným skladom Slovenskej republiky“. Vážnosť situácie znásobuje fakt, že nielen podľa môjho vysvetlenia, ale aj podľa spomínaného profesora Mráza tieto zmluvy ratifikuje hlava štátu. A súčasná hlava štátu by s tým problém vôbec nemala. A vy možno už tušíte, prečo bolo pre Američanov také dôležité, kto bude prezidentom Slovenskej republiky...

Taktika, ktorú na nás títo pokrytci používajú, je metódou pomalého varenia žaby, ktorá kým si uvedomí, čo sa vlastne deje, už nedokáže z hrnca vyskočiť. Najprv nám zatajovali, že o niečom takom vôbec rokujú. Potom sa tvárili, že nám chcú len pomôcť. Potom tvrdili, že rokujú len o nejakých skladoch. Potom pripustili, že nejakí vojaci tam predsa len budú, ale nebude ich veľa. V pozičnom dokumente, ktorého právnu analýzu zverejnilo ministerstvo obrany, sa však jasne hovorí, že ak by sme pristúpili na americké podmienky, znamenalo by to jasnú stratu suverenity SR. Je teda najvyšší čas prestať zavádzať a hrať čistú hru. Ak táto politická reprezentácia slúži ešte Slovenskej republike, tak sa má predovšetkým dohodnúť vo vnútri nej a nie rokovať s Američanmi netransparentnou formou kabinetnej diplomacie.

Zúfalo potrebujeme štátnikov, ktorí sa nezľaknú nátlaku akejkoľvek mocnosti. Dnes sa už štátnych orgánov nepotrebujeme pýtať, dnes už vieme, že nám klamali. A že to, o čom sa za našimi chrbtami rokovali bez možnosti verejnosti poznať aspoň našu východiskovú pozíciu, je rozmiestnenie vojakov USA na Slovensku. To, že sa tento proces dočasne zabrzdil, nebola naša vôľa, ale rozhodnutie prezidenta USA presunúť časť plánovaných peňazí na výstavbu múru s Mexikom. Hrozba však naďalej trvá. Minister Lajčák rokoval s Američanmi o bilaterálnej dohode až do konca a súčasného ministra sa nijaký novinár nespýtal, či v tom pokračuje.

Minister obrany Naď zasa ťažko zavádza, keď sa tvári, že nič sa nedeje, ale musíme opraviť letiská pre pristávanie amerických stíhačiek (nemusíme) a vzápätí naznačuje, že keby nám chceli Američania pomôcť, neodmietne. Opäť to isté varenie žaby. Spomínate si, ako práve tento vplyvový agent tvrdil, že základňa NATO vo Vajnoroch vlastne nie je základňou? Dnes, keď bola otvorená bez prítomnosti novinárov a akéhokoľvek protestu z ich strany, už tvrdí niečo iné a spolu s ministrom Korčokom sa zastrájajú, že táto základňa musí byť v komunikácii viac viditeľná. Rovnako postupujú aj pri ne-prítomnosti amerických vojakov na našich vojenských letiskách.

Mám obavy o štát, ktorý ovládli ľudia s kolaborantskou mentalitou. Zápas o zamedzenie vojenskej prítomnosti USA na našom území nie je len zápasom za odmietnutie nejakých amerických vojakov, ich zbraní a munície na Slovensku, akokoľvek je táto otázka vážna a bezprostredne sa týka najmä obyvateľov okolia Kuchyne a Sliača. Je to jeden z najdôležitejších zápasov o charakter našej spoločnosti, a tí politici, ktorí sú z odhalenia a zverejnenia tejto aféry od zúrivosti celí bez seba, si to na rozdiel od mnohých ľudí veľmi dobre uvedomujú.

Je to spor o to, komu slúži politická moc v tomto štáte, akým spôsobom sa pristupuje k právam občanov, do akej miery sme skutočne slobodní a aký význam má demokracia v krajine, v ktorej najzásadnejšie otázky nemôžu občania v skutočnosti nijako ovplyvniť. Možnosť, že sa jedného dňa zobudíme v krajine obsadenej americkými vojakmi, je stále živá. Závisí od našej občianskej vyspelosti a demokratickej kontroly moci, kam až dovolíme našim štátnym predstaviteľom zájsť.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár

Článok súvisiaci s tematikou:


Zaujíma nás Váš názor:

Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Tipy a rady


 

Zaujímavosti