Liberáli si s náhubkovým zákonom strelili do nohy a teraz nariekajú

25.05.2020 | 16:59 Protiextrémistická novela z dielne exministersky spravodlivosti Lucie Žitňanskej bola jedným z najdiskutovanejších zákonov v uplynulých rokoch.

Nadšenci náhubkového zákona dostávajú v poslednom čase ochutnať vlastnú medicínu, čo badať napríklad pri stíhaní Michala Havrana. Namiesto sebareflexie ale projektujú svoj pôvodný zámer na druhých, a tak sa zrodil príbeh o skupine ľudí, ktorá prenasleduje liberálov. Lenže viacero vecí na tomto naratíve nesedí.

Protiextrémistická novela z dielne exministersky spravodlivosti Lucie Žitňanskej bola jedným z najdiskutovanejších zákonov v uplynulých rokoch.

Hoci to málokto prizná a z podstaty právneho štátu ani priznať nemôže, úprava paragrafov Trestného zákona bola namierená voči určitej názorovej skupine obyvateľov.

Najviac po nej totiž volali ľudia z myšlienkového okruhu tzv. bratislavskej kaviarne a prišla v časoch, kedy boli liberálne elity v širšom zmysle nútené vysporiadať sa s veľkou krízou dôvery a paralelne uťahovali závity aj v online priestore.

Dvojaký kilometer

Hoci je veľmi zložité preukázať to, platilo, že pokiaľ ste sa nachádzali niekde na úsečke medzi krajne pravicovým šialencom a umierneným konzervatívcom, za rovnaký verbálny prejav by vám NAKA zaklopala na dvere rýchlejšie ako vášmu susedovi s plagátom Andreja Kisku nad posteľou.

Aj keď možno konštatovať, že tento zámer chvíľu vychádzal a ľudia okupujúci vrchné priečky spoločenského rebríčka si aj napriek rečiam o oponentoch ako „bielom odpade“ užívali hrejivé lúče bezúhonnosti, autori nešikovnej úpravy zákona pozabudli na to, že to nie sú oni, kto v našom štáte aplikuje právo.

V praxi sa tak častejšie začalo stávať, že opletačky so zákonom mávali aj tí, ktorí možno po nadobudnutí jeho účinnosti doma búchali šampus a brúsili meče do finálnej bitky v kultúrnej vojne.

Keď ťa trafí bumerang

Exemplárnym príkladom toho je publicista Michal Havran. Ten musí mužom zákona a neskôr možno aj sudcovi vysvetľovať, ako myslel svoj text o posielaní farára Kuffu do cirkusu. A zrejme aj to, prečo je jeho hatespeech na rozdiel od iných hatespeechov príspevkom k všeobecnému blahu.

Zhruba tu by mohlo nastať precitnutie a uvedomenie si, že slobodná spoločnosť sa nebuduje s náhubkami na ústach či prevetranou peňaženkou po mastnej pokute a že liberálnejší tábor bol iba donútený ochutnať vlastnú medicínu. To by ale Michal Havran nemohol byť Michalom Havranom a veľký zvyšok liberálneho osadenstva na Slovensku skupinou s nulovou sebareflexiou.

Idú po liberáloch!

„Existuje tu istá skupina ľudí, ktorá si povedala, že už nebude polemizovať so svojimi myšlienkovými odporcami, a začala ich systematicky žalovať. Nejde len o mená, ktoré ste vymenovali, ale aj o ďalšie, mediálne menej známe, napríklad o niektorých aktivistov,“ posťažoval sa v novom rozhovore, ktorý sa týkal tejto problematiky.

Odpovedal tým na otázku novinára Karola Sudora, ktorý spomenul nedávne odsúdenie Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza a hrozbu stíhania Arpáda Soltésza, progresívca Miroslava Kocúra, adminov Zomri či autora Cynickej obludy Rada Ondřejička. „Čo sú toto za tendencie?“ pýta sa Sudor.

Ak ste sa už dosmiali, môžeme pokračovať. Dobre vidíte, relatívnu remízu, ktorá nastala vzhľadom na často nezmyselné šaškovanie pri Robertovi Ficovi či Ľubošovi Blahovi a ich výrokoch či prejavoch, liberáli nevyhodnotili ako priestor na zmenu paradigmy, ale vsugerovali si, že tá jediná obeť sú len oni a že tu jestvuje na nich zameraná „skupina ľudí“ sledujúca a postihujúca ich prejavy.

Už zrejme nezmúdrejú

Hoci sa tu otvára široký priestor na škodoradosť, k tomu, k čomu mohli dospieť oni samotní, no namiesto toho sa uchýlili k miernej paranoji, pridáme zopár poznámok my.

Hranice slobody prejavu v modernej spoločnosti by mali začínať a končiť tam, kde sú slová schopné spôsobiť reálnu škodu vo vonkajšom svete a kedy sa stávajú takpovediac činmi.
S týmto chápaním sme boli dlho uzrozumení a upravili podľa neho aj náš právny poriadok. Jeho rozširovanie o nové skutkové podstaty neposilňuje demokratický rámec, ale iba odhaľuje našu bezmocnosť skvalitňovať diskusiu iným spôsobom ako represiou.

Zaradiť spiatočku a chopiť sa reštartu už ale bude musieť niekto iný. Horeuvedená generácia, ktorá započala kultúru trestných oznámení za verbálne delikty, na to, zdá sa, nemá vôľu ani kapacity a mentálne patrí do minulého režimu.

Autor: Tomáš Dugovič

Zdroj: denniks.sk

Články súvisiace s tematikou:


Program rádia

  • Bez programu

Zaujímavosti