Kto bol vlastne zosnulý britský princ Filip? Zelený fanatizmus pod maskou nekorektného džentlmena

13.04.2021 | 12:52
Mýtus o politicky nekorektnom aristokratovi sa rozplynie, akonáhle si vypočujeme kondolencie svetových globalistov najvyššieho kalibru.

Smrť princa Filipa, manžela britskej kráľovnej, poskytla bulváru aj „serióznym“ novinám ďalšiu príležitosť dať si pauzu z nikdy nekončiaceho seriálu o smrtonosnom Covide. Na počudovanie sa, inak politicky korektné a všetkej netolerancie sa štítiace médiá, predháňali v spomínaní na jeho bonmoty, ktoré by dnes bežnému človeku v Anglicku vyniesli trestné stíhanie a pravdepodobne aj odsúdenie. Avšak, ako hovorí zľudovené príslovie z klasickej knihy Josepha von Eichendorffa Život darmošľapa: „Quo licet Iovi, non licet bovi – Čo je dovolené Jupiterovi, to nie je dovolené volovi.“ Čiže, keď povie černoške, že nevyzerá ako žena princ Filip, tak je to veselá netaktnosť starého pána, a keď to povie anglický robotník, úradník alebo gazdiná v domácnosti, tak pôjdu do basy.

Napriek tejto zjavnej disproporcii v prerozdeľovaní sankcií za ideo-zločiny, v predstavení súčasnej celosvetovej orweliády, si mnohí zrejme povedali, že pokiaľ nie my, tak nech aspoň princ Filip. Presne v duchu postoja sedliaka z historky o uhorskom barónovi Eӧtvӧsovi de Vásárosnamény. Roľník, napriek príkazu rakúskeho úradníka, viezol baróna v štátom zabavenej bričke (čo mal tiež zakázané) s poznámkou: „Len nech pekne sedia milosťpán, lebo ak sa Vám odvážia toto urobiť, čo by potom robili s nami?“

Úvaha to je zaiste správna, pokiaľ je „milosťpán“ v opozícii k tým, ktorí nám chcú zaviesť do domovov svetlo pokroku. Ak existuje hore silný a mocný zástanca politickej nekorektnosti, na ktorého je možné sa odvolať, tak bežný človek rád prehliadne nejakú tú jeho osobnú lapáliu alebo arogantnosť. Problém nastane vtedy, keď sa za maskou sarkastického džentlmena skrýva predstaviteľ práve toho systému a ideológie, ktorá šliape bežnému človeku symbolicky po krku. A to bol práve prípad princa Filipa.

Jeho príslušnosť k predstaviteľom a ideológii súčasných globálnych elít je pravdepodobne vysvetlením, prečo sa môžu jeho aristokratické hulvátstva beztrestne prezentovať a kolportovať po širokom okruhu médií. Princ Filip bol totiž, presne v duchu stáročného vývoja britskej aristokracie, žijúcim dokladom jej premeny na oligarchiu. Pod fasádou džentlmena sa nachádzalo jadro neomaltuziánskeho sociálneho inžiniera a zeleného fanatika, chrániaceho prírodu pred človekom. Nič nevystihuje jeho postoj k človeku, k vrcholu Božieho tvorstva lepšie ako jeho výrok, žeby chcel byť po reinkarnácii smrtonosným vírusom, ktorý by „vyriešil problém preľudnenia“.

Z perspektívy tohto princovho protiľudského sentimentu je záhadou, nad čím vlastne teraz smútia zástupy Britov, vrátane princovej rodiny, pri jeho úmrtí? Splnil sa mu predsa aspoň čiastočne jeho sen – zase je o jedného ničiteľa prírody menej. Ešte komickejšie vyznelo oficiálne oznámenie paláca v marci minulého roku, že 99-ročný princ Filip ochorel na Covid. Očakával snáď palác, že sa budú poddaní Jej Veličenstva modliť za to, aby vírus, ktorý mal princa tak rád, opustil práve jeho?

Vášeň princa Filipa pre všetko čo súviselo s bojom proti preľudneniu planéty, bola známa celé desaťročia a spájala ho s inými prominentnými oligarchami s podobnou orientáciou, vrátane pánov Gatesa, Rockefellera, či Filipovho rovnako ekologického syna, princa Charlesa.

Začalo to už v 50. rokoch a už v roku 1961 bol princ Filip spoluzakladateľom Svetového fondu na ochranu divočiny (WWF, neskôr premenovaného na Svetový fond na ochranu prírody), ktorého britským prezidentom bol v rokoch 1961 – 1982 a medzinárodným od roku 1981 do roku 1996. Je otázne, či si pod tou „divočinou“ predstavoval takú faunu a flóru, do ktorej by ani on sám nechodil. Oficiálne deklarovaným cieľom tejto spoločnosti je „zníženie vplyvu človeka na prírodu“.

Spolu so zakladateľom Bilderbergskej skupiny, holandským princom Bernardom, patril k hlavným protektorom globálneho ekologického hnutia. Spoločne založili v roku 1971 ekologickú organizáciu 1001 Nature Trust a spoločne dotovali masívnymi čiastkami globálnu vedu o klíme. Z tohto pedagogického súdka svojho otca zrejme načerpal rozum aj jeho syn princ Charles, ktorý v júli 2019 vyriekol podnetné varovanie, že „svetu zostáva už len 18 mesiacov na vyriešenie globálnej klimatickej krízy.“ Práve do obdobia týchto osemnástich mesiacov spadá odštartovanie série lockdownov, pandémie a očakávanie tzv. Veľkého resetu.

Ale späť k princovi Filipovi. Ten mal o potenciálnej potrebe Veľkého resetu jasno už v 80. rokoch. V roku 1988 sa nechal počuť: „Čím viac ľudí, tým viac zdrojov spotrebujú, tým viac znečistenia prinesú, tým viac budú spolu bojovať. Nemáme na výber. Pokiaľ sa to nedostane pod dobrovoľnú kontrolu (zrejme myslel dobrovoľnosť oligarchov, pozn. aut.), príde spontánny nárast ochorení, hladu a vojen.“ Tieto varovania sa dokonale zhodujú s obavami manželov Gatesovcov, Sorosa, Rockefellera, rôznych ctiteľov Matky Zeme, ekologických maniakov a v podstate dnes už väčšiny svetových politikov, ktorí sú pripravení vyhlásiť stav klimatickej núdze.

Tomuto klimatickému alarmizmu zodpovedá aj jeho knižná produkcia, zameraná takmer výhradne na ekologický aktivizmus: Kríza divokej prírody (1970), Revolúcia životného prostredia (1978), Prežitie alebo zánik: kresťanský postoj k životnému prostrediu (1989) a pod. Produkcia nevybočujúca z rámca súčasného liberálneho, veľkomestského eko-intelektuála. Rozhodne nič také, čo by sme čakali od človeka s politicky nekorektnými bonmotmi. Zarážajúci je však najmä kontrast snahy o záchranu každého operenca a osrstenca, s nenávistným výrokom sľubujúcim vlastný návrat v podobe vírusu. Ako to, že sa dvojnohé živé tvory netešili v jeho očiach aspoň takej priazni ako zvieratá? Vedel by si predstaviť svoj návrat v novom živote ako vírus, ktorý zabíja napríklad veľryby?

Mýtus o politicky nekorektnom aristokratovi sa rozplynie, akonáhle si vypočujeme kondolencie svetových globalistov najvyššieho kalibru. Joe Biden ocenil, že princ Filip má za sebou „desaťročia obetavých činov“, nemecký minister zahraničných vecí vyzdvihol Filipov „dlhý život v službách Zeme“, Angela Merkelová zase „zmysel pre povinnosť“. Či by podobnými chválospevmi oslávili aj nejakého radikálne konzervatívneho pravicového politika, aj keby zasadil každý týždeň svojho života sedem stromov, o tom môžeme s úspechom pochybovať. Realita je taká, že princ Filip bol členom oligarchistického klubu svetových globalistov, ktorý sa od ostatných členov odlišoval len tým, že svoju stareckú averziu a jedovatosť voči ľudskému rodu nedokázal úspešne maskovať za sladké sentimentálne frázy. Preto jeho impertinencie boli svetovou globalistickou elitou vnímané ako roztomilé prešľapy.

Média teda možno majú pravdu, že s jeho smrťou odchádza jedna éra. Bola to éra, keď ešte niektorí pokrokoví oligarchovia nedokázali skrývať svoje emócie za bariéru homogénnej a nepreniknuteľnej ideológie. V novej ére už zrejme technika zabezpečí kontrolu bez zbytočných bonmotov.

Autor: Branislav Michalka

Zdroj: christianitas.sk


Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Zaujímavosti