Ústavný súd Slovenskej republiky (ÚS) rozhodol o pozastavení účinnosti „odpočúvacieho zákona“, hodinu na to vláda viedla tlačovku, no prítomní novinári predstierali, že netušia o existencii Ústavného súdu. Takto médiá v demokratickom a právnom štáte fungovať nemôžu. „Koronavírus“ je cudzie slovo, ktoré u nás ospravedlňuje všetko, akékoľvek porušenie ústavy, vraví docent ústavného práva, emeritný sudca ÚS, bývalý člen Súdnej rady a exposlanec NR SR Ján Drgonec v rozhovore pre Denník S.
Rezort spravodlivosti v rámci reformy skladania Ústavného súdu zvažuje, že ak parlament nebude schopný zvoliť kandidátov na ústavných sudcov a vznikne patová situácia ako naposledy, tak o nich rozhodne prezident, súdna rada či iné subjekty, ktoré sa budú na voľbe zúčastňovať. Proti koncentrácii moci by mohli byť zase nastavené rôzne funkčné obdobia sudcov. Čo si o tom myslíte? Je to krok správnym smerom a mala by sa takto reformovať voľba sudcov ÚS?
Zmeny, ktoré sa tu presadzujú, sú nehorázne, hanebne účelové. Napríklad. Súdna rada je orgán, ktorý má chrániť súdnu moc v rozsahu všeobecného súdnictva. Túto úlohu plní veľmi deformovane, lebo nikdy dosiaľ nebola zložená tak, ako by mala byť obsadená. Má 18 členov. Ten počet je nastavený tak, aby v nej pôsobilo deväť sudcov a deväť právnikov z iných profesií. Rozhoduje desiatimi hlasmi. To znamená, že opatrenie proti sudcovi musí spolu s deviatimi nesudcami odobriť aspoň jeden sudca. A naopak. Za opatrenie výhodné pre sudcov musí hlasovať nielen deväť sudcov, ale aj jeden člen, ktorý nie je sudcom.
Vládna koalícia sa hneď na začiatok postarala, aby takto súdna rada fungovať nemohla. A teraz orgán, ktorý je sám chorý, má kafrať do činnosti štátneho orgánu, ktorý ešte stále má na Slovensku najbližšie k funkčnému orgánu štátu. Rezort spravodlivosti návrhom na úpravu vzniku Ústavného súdu preukazuje svoju úskočnosť. Kedysi som sa zmieňoval o potrebe obnovy telesných trestov na Slovensku. Toto je názorný príklad situácie, v ktorom by navrhovateľ mal byť postihnutý poriadnou bitkou. Štát by hneď fungoval lepšie, keby servilným úradníkom hrozilo, že sa týždeň neposadia.
Potrebuje voľba ÚS vôbec reformu? Akú?
ÚS nepotrebuje meniť zloženie ani počet sudcov. Volanie po reforme ÚS má inú príčinu. Na Slovensko sa vrátilo príliš veľa ľudí, ktorí pôsobili v orgánoch EÚ a v Štrasburgu na Európskom súde pre ľudské práva. Teraz hľadajú pre seba dôležitejšie zaradenie ako referentské stoličky na ministerstvách. Na to im má slúžiť reforma ÚS. Aby sa do funkcií dostali ľudkovia s mizivými znalosťami Ústavy SR. Prečo by ich aj mali, keď uplatňovali celkom iné právo. Naopak, vládnej koalícii by sa takí kandidáti očividne úžasne hodili. A tak sa blíži okamih, keď bude ruka v rukáve a ústavná väčšina vymení čokoľvek za hocičo.
Vláda sa v programovom vyhlásení zaviazala, že „presadí transparentný a širšiemu okruhu kandidátov otvorený model navrhovania a voľby kandidátov na funkciu Generálneho prokurátora a Špeciálneho prokurátora podľa štandardov pre kandidátov na funkciu ústavného sudcu“. Mala by sa voľba GP zmeniť? Bude dobre, ak budú kandidáti na GP prechádzať verejným vypočutím?
Myslím si, že zmeniť by sa mala predovšetkým celá prokuratúra. Taký prísľub sa zrodil roku 1993, keď sa prijímala ústava. Dodnes si na ten prísľub nikto nechce spomenúť. Pokiaľ ide o verejné vypočutie kandidátov, som rozhodne za. Ako preukazuje skúsenosť s výsluchom kandidátov na sudcov Ústavného súdu, verejné vypočutie eliminuje najnevhodnejších uchádzačov, ktorí by bez verejného vypočutia boli horúcimi favoritmi na ustanovenie do funkcie. Verejné vypočutie na slovenský spôsob zatiaľ trpí v tom, že odhalí najnevhodnejších kandidátov. Potrebuje sa posunúť o level vyššie, aby v ňom uspeli najlepší kandidáti. Skrátka, zatiaľ je to „napoly uvarený“ inštitút.
Ako vnímate doterajšie krátke pôsobenie ministerky spravodlivosti na čele rezortu?
Nespomínam si na nič, za čo by si zaslúžila nepredstierané uznanie. Ak potrebujete dôkaz, vráťte sa k „reforme ústavného súdnictva“, pri ktorej sme začali. Samozrejme, mohla by mať za sebou oveľa horšie psie kusy.
Prezidentka Zuzana Čaputová aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková nedávno hovorili o potrebe chrániť slobodu slova. Ako spolu súvisia sloboda slova a sloboda jednotlivca?
Na začiatku 90. rokov minulého storočia Najvyšší súd SR presadzoval tézu Sloboda prejavu sa končí tam, kde sa začína iná sloboda. Dúfajme, že sa k tejto téze Slovensko nevráti. To je totiž iba iné balenie pre odmietanie kritiky. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva kritika je základnou zložkou slobody prejavu. Ak ju zmaríte pod zámienkou ochrany iných základných práv, v skutočnosti slobodu prejavu zrušíte. Prinajlepšom zmrzačíte tak, že zostane ležať na prístrojoch. Nikdy viac nebude schopná plniť svoje spoločenské poslanie.
V minulosti médiá informovali napríklad o údajnom pedofilnom lekárovi na jednej z bratislavských nemocníc a takpovediac mu zničili život, no nakoniec ho súd oslobodil. Vo viacerých aktuálnych kauzách a súdnych prípadoch vidíme, akoby médiá vynášali rozsudky. Do akej miery sú dnes média „strojcami spravodlivosti“?
Áno, vidíme to. Pretože nie dosť zreteľne vidíme perfídnosť sudcov, ktorí nie v ojedinelých prípadoch, ale v nadpolovičnej väčšine celkového počtu „ochrancov práva v talároch“ tak výrazne zaostali v ochrane práva a spravodlivosti, že médiá sa stali poslednou záchranou právneho štátu na Slovensku aspoň v niektorých situáciách.
Nedostávajú sa justičné orgány pri medializovaných prípadoch pod nadmerný spoločenský tlak? Nemyslíte si, že to môže ovplyvniť rozhodovanie súdov tak, že súdy nerozhodujú podľa zákona, ale na základe toho, ako informujú médiá?
Nemyslím si, že máme nevinných odsúdených za zločin, ktorý v skutočnosti nespáchali kvôli neprípustnému nátlaku zo strany médií. Skôr odhadujem, že máme odsúdených, ktorí by bez včasného zverejnenia nikdy neboli súdom odsúdení. A už vôbec nehovorím o štátnych funkcionároch, ktorí museli opustiť úrad iba kvôli tomu, že sa o nich systematicky písalo.
Môže nadmerná alebo účelová medializácia viesť k potláčaniu osobnostných práv?
Môže. Na to má právny poriadok viac prostriedkov určených na to, aby sa tak nestalo beztrestne. Aj na to, aby kvôli tomu niekoho iba tak neodsúdili.
Ako sa pozeráte na systém vynášania informácií zo živých spisov? Najmä v trestnom konaní?
Je to protisystémový krok. V deformovanom systéme, ktorý sám od seba nefunguje.
Ako vnímate odvolávky médií na anonymné alebo dobre informované zdroje?
Dá sa to zneužiť. Myslím, že na to slovenské médiá dávno prišli. Aj ako. Nerobme si ilúzie. V skorumpovanej spoločnosti sú všetky zaujímavejšie a vplyvnejšie profesie skorumpované.
Môže vynášanie informácií naznačovať aj kolaboráciu štátnych orgánov s konkrétnymi novinármi?
Samozrejme, že môže. Konkrétni novinári sú v mnohých prípadoch sympatizanti konkrétnej politickej strany, servilní voči politickým špičkám, skorumpovaní a kto vie, akí ešte.
Niektorí ľudia sa sťažujú na povinnú štátnu karanténu zavedenú v rámci opatrení na boj proti šíreniu pandémie ochorenia Covid-19 a ozvali sa aj hlasy, ktoré tvrdia, že chcú niektorí ľudia podať v tejto veci sťažnosť na Ústavný súd. Myslíte si, že by s takouto sťažnosťou mohli uspieť? Mohla by byť štátna karanténa skutočne označená za protiústavnú? (Čo by to znamenalo pre vládu? Súdy? Odškodné?)
Veľa krokov, ktoré sa tu robia s odkazom na pandémiu, porušuje Ústavu. Predovšetkým, nie všetky štátne orgány, ktoré prijímajú opatrenia, majú právomoc opatrenia prijímať.
Nedostatok právomoci sa „zaplácava“ vytrhnutím nejakého ustanovenia z nejakého zákona predstieraním, že podľa daného ustanovenia konkrétny štátny úradníček môže všetko. Aj prijímať opatrenia. Lenže právomoc štátneho orgánu určuje predovšetkým ústava a k tej majú „konajúce“ štátne orgány veľmi ďaleko. Obmedzujúce opatrenia okrem právomoci musia rešpektovať podmienky obmedzení základných práv. S tým si mnohé štátne orgány nerobia ťažkú hlavu.
Podľa Smeru je zákon umožňujúci sledovanie ľudí, ktorí si vyberú povinnú domácu karanténu, „špehovací“ a výhrady voči jeho častiam mal aj Ústavný súd. Čo si myslíte o tom, že chce štát zbierať údaje o polohe ľudí, aj keď v takejto výnimočnej situácii ako je pandémia koronavírusu? Je zdravotné riziko dostatočným argumentom na takéto obmedzenie slobody jednotlivca?
Samozrejme, že štát na obraz vládnej koalície prijíma obmedzenia základných práv z dôvodov, ktoré nemotivuje výlučne koronavírus. Podľa mňa Poľsko a Maďarsko využili príležitosť na vyrovnanie si účtov so základnými právami aj s demokraciou a Slovensko sa k nim s radosťou pridalo.
Keď sme sa bavili o médiách, nedá mi zabudnúť na ne na tomto mieste. Novinári podľahli čaru autocenzúry a mlčia skoro vždy, keď by mali znieť veľmi hlasito. Mestský súd v Prahe rozhodol, že Ministerstvo zdravotníctva ČR prijalo štyri opatrenia porušujúce ústavu. V našich médiách to zostalo takmer celkom bez povšimnutia, hoci súd rozhodol tak, že ministerstvo zdravotníctva nemá právomoc obmedzovať základné práva spôsobom, ktorý zaviedlo a existovala nápadná podobnosť medzi opatreniami českého a slovenského rezortu zdravotníctva.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o pozastavení účinnosti „odpočúvacieho zákona“, hodinu na to vláda viedla tlačovku, no prítomní novinári predstierali, že netušia o existencii ústavného súdu. Takto médiá v demokratickom a právnom štáte fungovať nemôžu. „Koronavírus“ je cudzie slovo, ktoré u nás ospravedlňuje všetko. Akékoľvek porušenie ústavy. Uvedomíme si niekedy, že nejde iba o to zbaviť sa hrozby koronavírusu a pádu ekonomiky, ale že rovnako dôležité je prežiť časy koronavírusu bez straty základných práv a demokratickej formy vlády?
Autori: Peter Števkov & Tomáš Pilz
Zdroj: denniks.sk
