Remišovú v krátkom čase opustili už traja poslanci. A ďalší traja čakajú na ponuky. Alebo na zmenu vo vedení, o ktorú sa možno pokúsi ministerka Kolíková.

Pohľad na Za ľudí – podľa niektorých humoristov skôr Bez ľudí – je žalostný. Hlavne ak si uvedomíme, čo všetko mala pôvodne napísané v rodnom liste.

Zápis

Ten vznikal v Prezidentskom paláci za éry Andreja Kisku. Strana bola od začiatku poznačená silným rozporom medzi veľkovýpravnými očakávaniami a o niečo skromnejšou realitou.

Tím prezidenta si Kisku modeloval ako silného prozápadného lídra, ktorý s novou stranou vyhrá voľby. A prevezme moc. Ľudia, ktorí dostali ponuky na volebnú kandidátku, boli presvedčení o dvoch veciach. Že nový projekt bude Kiskov. A že sa presadí ako dominantná sila v slovenskej politike. Spoločne s Progresívnym Slovenskom ako „registrovaným partnerom“…

Toto presvedčenie bolo naivné. Ešte pred založením strany padalo na Kiskovi. A na jeho chabej motivácii.

Andrej Kiska totiž vôbec nechcel zakladať stranu. Politika, ktorej sa ako prezident zvykol striedmo venovať od pondelka do stredy, ho otravovala. Do zakladania nového projektu s premiérskymi ambíciami bol dotlačený a dokopaný – aby využil osobnú podporu pre vznik modernej strany s transatlantickým smerovaním. Tak znelo zadanie. Prikývol na to proti vlastnej vôli.

A presne podľa toho vyzerali aj výsledky.

Volebná kampaň Kiskovi celkom ušla. Pár dní po voľbách svojim ľuďom zamával na rozlúčku. A stiahol sa domov do Popradu.

Už vtedy sa príbeh „Kiskovej strany“ skončil.

Všetko ostatné sú len dozvuky.

Dnes sa potvrdzuje, že to bol do veľkej miery podvod. Nielen podvod na voličoch, ktorým Kiska predával niečo, za čo vôbec nechcel ručiť. Bol to aj podvod na ľuďoch, ktorí dostali ponuku vstúpiť do politiky. A ktorí váhali, či uprednostnia Progresívne Slovensko – Spolu alebo Kiskovu stranu.

Jadro problému

Remišovej hlavný problém je v tom, že teleso s logom Za ľudí vlastne nezastupuje. Nie je to jej strana. Elita Za ľudí ostala v istom zmysle v rukách Kiskovho tímu. Aspoň nominálne a symbolicky. A hlavne: ostala pevne zviazaná s Prezidentským palácom. S tým rozdielom, že prezidentom už nie je Kiska, ale Čaputová, ktorá sa svedomito stará o kiskovskú (atlantickú) kontinuitu.

Remišovú pôvodne Kiska prizval do strany ako konzervatívny prívesok. Strana mala byť mentálne aj politicky nastavená podobne ako progresívci, teda ako protiváha národných a konzervatívnych síl, no mala byť viac zameraná na stredový tábor. Hlavne na odstavenie Obyčajných. Remišová ako dvojka za Kiskom (podpredsedníčka) bola v tíme len tolerovaná. Nie preferovaná.

To, že Kiska zmizol a predsedníčkou sa stala Remišová, bolo z pohľadu Miroslava Kollára, Tomáša Valáška a ďalších niečo ako chyba v programe. Rovnako bolo chybou v programe aj to, že progresívci ako najbližší partner vypadli z hry. A jadrom vlády sa stali Obyčajní plus Boris Kollár.

Pozor na zámeny

O väčšine poslancov Za ľudí platí, že sú zameniteľní. Vieme si ich predstaviť v bloku PS – Spolu. Aj v Za ľudí. Buď-alebo. Je to prirodzené. Zakladateľ progresívcov Štefunko sa usiloval o tesnú spoluprácu s Kiskom od roku 2017. Rátal s ním v strane v pozícii lídra. 

A Kiska bol od roku 2017 na úteku pred ponukami. Najskôr to riešil verejným vyhlásením, že nebude zakladať stranu a nebude kandidovať v parlamentných voľbách. Štefunko založil PS sám. Bez prísľubov, že Kiska ju neskôr podporí. 

V roku 2018, po vražde Jána Kuciaka, sa situácia zmenila. Progresívci s Beblavým sa potácali pri piatich percentách. Kiska bol pod silným tlakom, aby sa obetoval a prikývol na to, že bude (aspoň formálne) lídrom novej strany, zameranej viac na stred. Aj potom pokračovali rokovania progresívcov s Kiskom o únii či spoločnom bloku strán. Padlo to na prehnaných požiadavkách Kiskových ľudí.

Slovom: progresívci a Kiska boli dvoma okrajmi toho istého liberálneho priestoru.

Volebným neúspechom progresívcov, povolebným odchodom Kisku a zvolením Remišovej za predsedníčku Za ľudí sa táto os mierne vychýlila mimo očakávaní. Odvtedy sa poslanci Za ľudí, prevažne liberálne založení, v strane necítia „doma“. Jeden skončil v PS (Valášek). Dvaja v Spolu (Miroslav Kollár a exposlankyňa Letanovská).

Ďalší traja sú tiež nepokojní a zvažujú, čo ďalej (Benčík, Lehotský, Hatas).

Pokiaľ ide o ministerku Kolíkovú, tá je lojálna skôr voči Čaputovej – alebo LGBTI agende – ako voči vládnej koalícii.

Koniec klubu

Tento principiálny rozpor v strane má len dve možné riešenia. Prvým je pokračujúci rozpad. Teda odchod ďalších poslancov z klubu. Druhým je pokus zvolať mimoriadny snem, odstaviť Remišovú a dosadiť do vedenia Kolíkovú.

Ak sa to progresívnej skupine Za ľudí nepodarí, je takmer isté, že poslanecký klub strany sa rozpadne. A stratí právny nárok na existenciu.
Tento scenár je veľmi pravdepodobný. Takmer neodvratný…

Totiž: každý podvod raz narazí. Aj ten, keď sa partia liberálne zmýšľajúcich ľudí pokúšala predstierať, že má skvelú politickú ponuku pre konzervatívnejšieho voliča.

Chvíľu sa to možno dá. S biednymi výsledkami. No napokon treba priznať farbu. V tomto prípade zľahka dúhovú.

Autor: Dag Daniš

Zdroj: postoj.sk