Do parlamentných volieb na Slovensku chýba prakticky už iba šesť mesiacov a pár týždňov a v kruhoch tzv. demokratickej opozície spriadajú plány, ako prevezmú moc a začnú realizovať svoje abstraktné volebné programy. Viac než svoju hodnotovú orientáciu a programové ciele však opoziční politici prezentujú verejnosti nezhody a nepripravenosť na koaličnú spoluprácu pomerne rôznorodých politických subjektov, ktoré by mali v prípade volebného víťazstva vo februári 2020 zostaviť novú vládu. Občania, nespokojní so súčasnou exekutívou a spoločenskými defektmi, sú svedkami rivality lídrov opozície i nastoľovania tém, ktoré sa väčšine voličov javia ako okrajové a v dnešnej situácii nie najdôležitejšie. Už ani opozícii naklonené médiá nie sú v stave bez výhrad tolerovať prístup opozičných lídrov, ktorí svoju programovú agendu zúžili na čierno-bielu škandalizáciu strany Smer-SD a schematickú kritiku koalície, vládnucej Slovensku od volieb v roku 2016.
Nedávne výsledky prieskumu volebných preferencií - ktoré zisťovala agentúra Focus - vyvolali v opozičnom tábore odôvodnenú nervozitu, pretože niektoré opozičné subjekty sa aktuálne pohybujú v pásme ohrozenia svojej parlamentnej existencie, resp. nemôžu s určitosťou rátať s tým, že sa im podarí získať dostatočné percento voličských hlasov, aby sa ich kandidáti dostali do poslaneckých kresiel v Národnej rade Slovenskej republiky. Okrem politického hnutia OĽaNO táto neistota sa týka zatiaľ právne neexistujúcej strany bývalého prezidenta Andreja Kisku, ktorého volebné prieskumy opakovane ponechávajú v neistote, či jeho strana Za ľudí bude mať zastúpenie v parlamente. Zaiste mediálny tlak a propagandistické masírovanie verejnej mienky pomôžu Kiskovi, aby jeho kandidáti nezostali pred dverami parlamentu, ale sotva to bude triumfálne ex-prezidentovo politické víťazstvo, ktoré by naplnilo jeho verejne deklarované očakávanie, že „prevezme moc“ ako nový premiér - čo ešte počas svojho prezidentovania verejne ohlasoval.
Založením vlastnej politickej strany Andrej Kiska opozícii nepomohol, ale oslabil elektorát existujúcich opozičných strán, pretože jeho strana uberie hlasy už existujúcim opozičným stranám. Kiskov „mozgový trust“ zle vyhodnotil situáciu, keď kalkuloval s tým, že prezidentská „aureola“ naženie do Kiskovko volebného „košiara“ sympatizantov opozície a urobí tak s ex-prezidentovej strany „hegemóna opozície.“ Doterajšie prieskumy tento predpoklad nepotvrdzujú a sotva možno očakávať, že do volieb dôjde v tomto ohľade k nejakej zásadnejšej zmene. Zmena nastane iba v tom, že niektorým opozičným stranám ubudnú voliči, ktorí prejdú ku Kiskovi, ale môže dôjsť aj k tomu, že Matovičove hnutie OĽaNO sa do parlamentu nedostane, takže hlasy v prospech Matovičovho subjektu sa proporcionálne rozdelia ostatným parlamentným stranám. Zrejme „zásluhou“ Kisku ubudnú aj hlasy pre kandidátov ostatných subjektov tzv. demokratickej opozície.
Už teraz sa potvrdzuje, že Andrej Kiska nemá elementárne kvality straníckeho politika a v podstate nemá vyhranenú ideovo-politickú orientáciu, ktorá by oslovovala určité kategórie voličov. Ako politický analfabet sa Kiska prejavil vtedy, keď o sebe vyhlásil, že v politike reprezentuje „stred.“ Asi mu nemal kto vysvetliť, že uvedené slovo je imaginárna kategória, ktorú slúži na odlíšenie politických strán podľa ich základnej ideologickej orientácie - na strany „naľavo od stredu“ a na „strany napravo od stredu.“ Kiska však nie je takto dezorientovaný v jeho strane sám. Nedávno jeho „pravá ruka“ - predtým aktivista hnutia „Za slušné Slovensko“ - Juraj Šeliga všelijakými slovnými „kľučkami“ vysvetľoval, že Andrej Kiska nie je ani fundamentalista, ani extrémny liberál, ale Šeligov výklad vyznel asi tak, že oni dvaja s bývalým prezidentom nie sú „ani ryba, ani rak.“ A takto rad za radom by sa dal rozoberať ideový profil ľudí, ktorých Kiska zlanáril do svojej strany a ktorí predtým absolvovali kus svojej kariéry v rozličných politických stranách.
Zatiaľ sa politická strana Andreja Kisku javí ako „strakatý“ konglomerát politikov „bez ladu a skladu“, nesúrodý súbor regionálnych činiteľov, na ktorých Kiska ako prezident „naďabil“ na svojich cestách po Slovensku. Možno niektorí z nich prečnievajú Kisku svojimi schopnosťami i politickými skúsenosťami, ale doteraz sa o nich príliš veľa nevie, aj keď napríklad - ako Jana Žitňanská - majú skúsenosti z Európskeho parlamentu, či z Národnej rady SR, kde sa aktívne prejavovala bývalá poslankyňa OĽaNO Veronika Remišová, ktorá tiež „dezertovala“ ku Kiskovi. Oproti týmto političkám je Andrej Kiska iba ceremoniálny ústavný činiteľ, ktorému „nalievali rozumy“ jeho v politike ostrieľaní poradcovia, ale sám nedokázal zaujať verejnosť originálnymi myšlienkami alebo morálnymi postojmi, aké sa od prezidenta očakávajú.
Igor Cibula - publicista a expert v oblasti spravodajských služieb, čestný predseda Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov. V období 1993-1995 bol riaditeľom rozviedky SIS.
Zdroj: orientacia.sk
