Minulý utorok sme privítali na biznisklube Postoja ešte stále úradujúceho prezidenta Andreja Kisku. Odchádzajúci prezident odpovedal na otázky novinárov Postoja aj prítomných podnikateľov, témami diskusie bolo uplynulých päť rokov jeho prezidentovania, pýtali sme tiež, prečo sa napokon nedohodol na spoločnej koalícii s PS/Spolu a aká bude ideová orientácia jeho novej strany. 

Prinášame záznam našej dvojhodinovej diskusie s Andrejom Kiskom.

O chvíľu sa vás opýtame, čo si myslíte, že ste ako prezident zvládli. Najskôr sa však opýtame: čo ste ako prezident spravili zle?

Za svoje najväčšie osobné zlyhanie považujem školstvo. Prezident má jedinú zbraň, a to je slovo. O školstve som síce hovoril stokrát, ale možno som mal hovoriť tisíckrát, v každom prejave som mal burcovať.

Hoci pri niektorých z ministrov som mal pocit, že aj keby som to isté slovo mohol opakovať tisíckrát, nič by sa nezmenilo, pretože im by som nedal riadiť ani firmu s piatimi zamestnancami, takí boli neschopní. Zdravotníctvo sa aspoň trochu pohlo, no v školstve to nie je o nič lepšie než pred piatimi rokmi, keď som nastupoval.

Keď ste kandidovali na prezidenta a hovorili ste najmä o zlyhávaní školstva aj zdravotníctva, my novinári sme trochu krútili hlavami, či ste si to celé nepoplietli, keďže bolo zjavné, že ako prezident nebudete mať žiadne páky, aby ste s tým pohli. A naozaj, už krátko po tom, čo ste sa stali prezidentom, prenikali správy, že vás ten úrad príliš nebaví a že už nebudete kandidovať druhýkrát. Nemáte spätne pocit, že ste sa s kandidatúrou na prezidenta pomýlili?

Už som o tom hovoril, keď som bol v Dobrom anjelovi a držal som na rukách dvojročné dievčatko, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou zomieralo len preto, že zdravotníctvo zle funguje, alebo keď vidíte korupciu, ako si lekár vypýta tisíc eur ako úplatok od rodičov na operáciu dieťaťa a tí mi zúfalo volajú a prosia ma o peniaze, tak to jednoducho s vami niečo spraví.

Čo sme to za štát, keď pripúšťame, aby sa 90 percent rodín, ktorých dieťa ochorelo na rakovinu, prepadlo do chudoby? Preto som si povedal, že to skúsim zmeniť v politike. Stál som na rázcestí, Rišo Sulík ma volal do politiky ešte pri vzniku SaS, volali ma všelikam, keďže po cenách typu menežér roka alebo filantrop roka som sa stal známejším. Ja som hovoril „nie, nie, nie“, napokon som si povedal, že pôjdem, ale ako prezidentský kandidát.

Vráťme sa k otázke: Nepomýlili ste sa s tou prezidentskou kariérou?

Celkom úprimne poviem, že keď som porazil Roberta Fica vďaka 1,3 milióna hlasov voličov, naozaj som veril, že ak budem v mene ľudí presadzovať to, čo ich trápi, bude to mať dosah na konkrétne zmeny. Ale bol som v tom asi príliš veľký optimista.

Takže ste precenili moc prezidentského úradu?

Precenil som aroganciu tých, ktorí nám vládli. Ako prezident som sa stretával so špičkovými učiteľmi, ktorí pôsobia doma aj v zahraničí, presne sme sa bavili o tom, čo treba zmeniť, ale keď som o tom hovoril s ministrom, tak nič.

Iste, viaceré veci sa podarili, napríklad, čo sa týkalo nášho vzťahu k EÚ, ale boli veci, kde ma pálili prsty, bol som bezmocný.

Ale nie vždy za tým bola len arogancia, niekedy išlo iba o neschopnosť, vyloženú neschopnosť.

Teraz to obrátime. Kedy ste si povedali, ako je fajn, že ste sa stali prezidentom?

Počas migračnej krízy, keď bola pred voľbami oblepená krajina heslami proti migrantom, šíril sa strach, hoci bolo zjavné, že sem žiadni migranti neprídu. Vravel som, že základnou témou nemôže byť niečo, čo nám nehrozí, ale školstvo, zdravotníctvo, robil som kolečká po celom Slovensku, prispel som k tomu, aby sa tieto dve témy napokon naozaj stali aj predvolebnými témami. Virtuálna téma sa potlačila, hoci Ficova rétorika spôsobila, že aj vďaka nej sa dostali do parlamentu extrémisti.

Myslím, že aj môj jasný postoj k EÚ pomohol. Václav Klaus bol ako prezident vždy proti Európskej únii, keby som aj ja ako prezident v každom jednom prejave hovoril, že EÚ je zlý projekt, verejná mienka by bola menej proeurópska ako dnes. Česi sú aj kvôli Klausovi podstatne skeptickejší než my. Teda slovo prezidenta môže byť aj silnou zbraňou.

Hovorili ste o vlastnej naivite. Vy ste naozaj verili, že po porážke Fica budete hladko spolupracovať s jeho ministrami a v symbióze riešiť problémy krajiny?

Vždy, keď začínam spoluprácu s niekým, začínam od nuly. Aj napriek tomu, že o danej osobe som počul veľa zlého, verím, že v danej osobe sa nachádza aj niečo dobré. A skúšam na tom stavať. To platilo dokonca aj pri Ficovi či Kaliňákovi. Pri viacerých kauzách ako Čistý deň som sa ozval, smeráci ma za to nemali radi.

Ale ani v tom čase som ešte neuvažoval o prechode do exekutívy. Až prišla vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a všetko sa vyplavilo na povrch. Stále som mal pomerne vysokú dôveryhodnosť, bral som ako morálnu zodpovednosť, že sa treba znovu pustiť do boja. Jedno staré dánske príslovie hovorí, že to, čím sme my dnes, je dar Bohu nám a to, čo dnes robíme, je náš dar Bohu. Som presvedčený, že som veľa od Boha dostal a že je morálnou povinnosťou úspešných ľudí pomáhať.

Byť znovu prezidentom sa s tým vylučovalo?

Aj ja som začal polarizovať spoločnosť, strácal dôveru skupiny ľudí, pretože som sa jasne vymedzil proti Smeru. Cítil som, že to mám niekomu dobrému odovzdať, vyšlo to a prezidentke držím palce.

Vzťah s Robertom Ficom bol pre vás určujúci. Na začiatku ste si ešte vcelku rozumeli, vedeli ste si sadnúť i popiť, aj ste si navzájom dôverovali?

Nie. O dôvere sa nikdy nedalo hovoriť. Hľadať niečo dobré v človeku a dôverovať mu sú dve zásadne rozdielne veci. Mal som nastavený filter, vždy som sa pýtal, prečo mi hovorí to, čo mi hovorí, čo tým vlastne sleduje. Prvé tri-štyri mesiace sa snažil byť priateľský, uznal svoju prehru, ale potom to narástlo do absolútnych extrémov.

Váš vzťah sa veľmi zhoršil na konci leta 2017, keď zverejnil informácie z daňových úradov...

...odvtedy som daňový podvodník a pozemkový mafián,

Pôvodne ste boli nastavený tak, že už nebudete kandidovať na prezidenta a odídete z najvyššej politiky. Do akej miery Ficove správanie a tlak proti vašim firmám spôsobili, že ste si to rozmysleli?

To ma neovplyvnilo. Ale je fakt, že Fico mal svoje pádne dôvody, pre ktoré ma nemal rád. Prehral so mnou súboj o prezidenta. Prišiel o post premiéra, za čím videl troch nepriateľov, médiá, mladých ľudí a mňa. A ešte som ho odmietol vymenovať za predsedu Ústavného súdu. Bol som celé roky najdôveryhodnejší politik na Slovensku. Z jeho strany je to pomsta, živí v sebe nenávisť a pomstu.

Pre mňa však nebol dôvodom, aby som išiel zápasiť o exekutívu, za tým bol celý kontext.

K tomu kontextu však patrili aj niektoré médiá, ktoré vás tlačili do tejto roly spasiteľa, určite aj poradcovia či ľudia vo vašom okolí, ktorí vám vraveli, že do toho máte vstúpiť. Akú to hralo rolu?

Ani to ma zvlášť neovplyvnilo, veď keď som sa pred siedmimi rokmi rozhodoval o prezidentskej kandidatúre, nikto ma nepresviedčal, aby som kandidoval. Sám som si v hlave robil poriadok v tom, čo mám spraviť, aby som pomohol krajine.

Teraz mi viacerí hovorili, že musím znovu kandidovať za prezidenta, že je to moja povinnosť, ale nikto z týchto ľudí ma predtým nelanáril, aby som sa prezidentom stal. Jednoducho som nadobudol silný pocit, že treba pomôcť, aby sme porazili Fica.

Akú najväčšiu dilemu ste mali ako prezident?

Po vražde Jána Kuciaka prišla debata o podobe vlády s novým premiérom, lietali všelijaké návrhy na ministrov. U mňa v paláci sedeli Fico, Bugár a Danko, Fico odo mňa požadoval, aby som spravil nejaký krok, no ja som sa vzoprel, bolo to pre mňa za hranicou.

On sa v hneve postavil, vybehol z dverí, tresol dverami a odišiel. Sedeli sme, oni sa na mňa pozerali a pýtali, čo budeme teraz robiť? Vravím im, chlapi, politika je o kompromisoch, ale sú hodnoty a pravidlá, ktoré neporuším, to si vyriešte vy.

O čo išlo?

To vám teraz neprezradím.

Zvádzali ste veľký konflikt o Ústavný súd, spätne si myslíte, že ste mohli niečo riešiť inak?

(Ticho.) Nemal som pristúpiť na hru, že požiadame o výklad nášho sporu Benátsku komisiu, mal som byť zásadovejší. Predpokladal som, že komisia zaujme jednoznačné stanovisko, žiaľ, nestalo sa to.

Sporili ste sa o podobu budúceho Ústavného súdu, ale nie je nám celkom jasné, prečo ste nevymenili zjavne nekompetentnú predsedníčku Ústavného súdu Ivettu Macejkovú za niekoho iného. Prečo?

To sa nedalo.

Naozaj? Bolo by to v súlade s ústavou...

...nesúhlasím, z môjho pohľadu by to bol problém, a to podotýkam, pani Macejková nebola žiadnou mojou priateľkou, ale nešlo to.

Teda ústavní právnici vo vašom okolí vás odhovárali?

Nikdy sme sa takým nápadom ani nezaoberali. Viem, že Radoslav Procházka raz povedal iný názor, ale túto otázku sme nikdy neriešili. To by bolo za čiarou. Viete, boli tiež veľké tlaky na mňa, aby som svojím správaním vyvolal predčasné voľby, aj viacerí novinári ma vinili, že som tomu vlastne zabránil.

Lenže ak príde z Národnej rady človek, donesie mi nadpolovičnú väčšinu podpisov - a ústava je v tomto jasná - čo som mal povedať, sorry, ale ja chcem predčasné voľby? Niektorí komentátori mi to dosiaľ predhadzujú, lebo som sa vraj s niekým spikol. Samozrejme, že som si predčasné voľby vnútorne želal, ale prezident musí dodržiavať ústavu, bodka.

Chápali sme, že ste po Bugárovom obrate nemali dobré karty. Lenže aj tak zostala otázka, prečo ste Pellegriniho designovali tak rýchlo, prečo ste nehrali na čas?

Hral som na čas s ministrami, keď mi ponúkali Ráža na ministra vnútra, odmietol som ho vymenovať, vnútri sme zvádzali ťažké boje. Odmietal som ďalších dvoch, troch ministrov, ale ústavne som veľa možností nemal.

Keby ste však Pellegrinimu nedali menovací dekrét hneď, ako vás Smer o to požiadal, boli by ste pri malých možnostiach aspoň v psychologicky lepšej situácii, mohli ste účinnejšie tlačiť na viaceré ministerské miesta.

Bola veľká kríza, úlohou prezidenta je predsa vyviesť krajinu z krízy, nie ju v nej udržiavať. Ak za vami prídu s tým, že pán prezident, máme nadpolovičnú väčšinu, už niet veľa iných možností.

V hre boli neprijateľné mená, tým sme zabránili, z troch mien som bol síce nešťastný, ale musel som pristúpiť na kompromis. Z ústavy vyplýva, že prezident je povinný dbať o riadny chod ústavných orgánov.

Je tu ešte jedna konšpiračná teória. V druhej polovici marca 2018, mesiac po Kuciakovej vražde, bola úplne vyhrotená atmosféra, na námestia chodili rekordné masy ľudí. Koaličná trojka sa v priebehu jedného týždňa dohadovala na pokračovaní vlády bez Fica, no organizátori Za slušné Slovensko zrušili ohlásený piatkový protest. Odvtedy sa šíri teória, že došlo ku komunikácii medzi vami či vašimi ľuďmi a organizátormi okolo Juraja Šeligu a z tohto dôvodu bol protest zrušený, pretože už ste boli odhodlaný založiť stranu a predčasné voľby vám nevyhovovali. Teraz keď sa Šeliga k vám pridal, teória získala na novej sile. Viete vylúčiť, že by medzi vami, respektíve vašimi ľuďmi a Šeligom došlo k takejto výmene signálov?

To je absolútna hlúposť. Organizátori protestov sa mi predstavili a hovorili o tom, že veľmi dbajú na slušnosť a bezpečnosť protestov a že im veľmi záleží na Slovensku. Ja som im poďakoval za ich odvahu.

To je všetko, žiadne dohody, žiadne signály. To je konšpiračná teória na úrovni Slobodného vysielača. Každý, kto pozná organizátorov protestov alebo mňa osobne, sa nad tým musí len pousmiať. Veľmi dobre si spomínam, že zrušenie protestu ma prekvapilo a nerozumel som tomu.

Máme politické spektrum, ku ktorému možno mať mnoho výhrad, ale nedá sa mu uprieť, že istá pestrosť tam je. Nemohli ste sa k niekomu pridať?

Pred rokom vzniklo PS a o pár týždňov Spolu. Načo? Nemohli sa k niekomu pridať? Prečo vznikli dve strany a nie len jedna? Dnes sa ich na to nikto nepýta, lebo majú ako koalícia slušné percentá. O rok sa ma už tiež na to nebudete pýtať. Takže ja som sa mal pridať ku komu? Súčasný stav dobre vyjadruje údaj, že tridsať percent ľudí, ktorí zvažujú voliť našu novú politickú stranu, nevedia, koho by volili. Voliči sú dnes nároční.

Volič pána Sulíka,Trubana či Hlinu by možno nikdy nevolil Kisku a moji voliči by zas nevolili ich. Preto mi to vyšlo tak, že najlepšie pre našu krajinu bude založiť novú stranu, ktorá bude v strede a bude robiť všetko preto, aby bola zmierovateľom v politickom spektre. Ak by to bolo čokoľvek iné, spravil by som to.

Stáli ste však aj pri založení Progresívneho Slovenska.

To je pravda. Pred asi troma rokmi mi v rodičovskom dome v Spišskej Teplici Ivan Štefunko a Martin Filko , s ktorými som vtedy bol v kontakte, povedali, že chcú ísť do politiky, ukázali mi viacero mien a pýtali sa, čo si o tom myslím. Povedal som: Super! Krajinu možno zmeniť len tak, že do politiky dostaneme nových schopných slušných ľudí.

Ešte ste s nimi potom o tom hovorili?

Niekoľkokrát som sa s ľuďmi z Progresívneho Slovenska stretol, ale už som do toho nevstupoval. Prišli tam nové mená, iné odišli. Robili, čo robili, javili sa navonok, ako sa javili.

Až prišiel začiatok roka 2019 a vy ste sa bavili s PS a Spolu o tom, či s nimi do toho idete a za akých podmienok.

Bavili sme sa a hovoril som im, chlapi, vy sa musíte spojiť. Jeden štyri percentá, druhý štyri percentá, tak to nepôjde. Ak sa spojíte, podporím vás do eurovolieb. Tak sa spojili. A potom prišiel návrh, aby sme boli partnermi každý po tretine. Na to som im povedal, že to mi nepríde férové voči ľuďom, ktorí chceli ísť do politiky so mnou.

Veď aj ja aj oni máme nejakú predstavu, nejaké hodnoty, predstavy, a takto by sa mohlo zo dňa na deň stať, že by bol náš program prevalcovaný.

Nemôžem niekam ťahať ľudí s tým, že im neviem dať záruku, čo bude naším programom a že tam budeme „minoritnými“. Niektorí ľudia, ktorí dnes so mnou stoja, by do takéhoto zoskupenia nikdy nevošli.

Tak som povedal, choďte svojou cestou a ja postavím novú stranu, neskôr môžeme debatovať o tom, ako spolupracovať. Dnes máme trinásť expertných skupín, odviedli sme obrovské kvantum práce, máme silné osobnosti, ďalšie sú na ceste a v septembri bude ustanovujúci snem.

Čiže váš návrh bolo vy polovica a oni po štvrtine?

Mal som pocit, že ak do niečoho máme ísť, musíme mať aspoň polovičné právo rozhodovať o tom, ktorým smerom tá strana pôjde. Nie, že niekto zo dňa na deň sa rozhodne, prehlasuje nás a pôjde proti našim hodnotám a programu.

Ľudia z PS a Spolu v zákulisí dávali najavo veľké sklamanie z toho, že ste vystupovali mocensky a ani ste im nechceli povedať žiadne mená. Oni mali už stovky členov, štruktúry, vedenie strán, vy ste nemali nič, no chceli ste 50 percent.

K tej mocenskej hre: ja som im už dávnejšie navrhol, aby naším spoločným kandidátom na premiéra bola pani Čaputová, vtedy totiž ešte mala dosť nízke percentá a nevyzeralo to, že bude zvolená za prezidentku. Mňa zaujíma osud krajiny, a nie moc alebo premiérska pozícia.

Na neformálnych stretnutiach s niektorými opozičnými lídrami strán som napríklad navrhoval, aby sme sa už dnes rozprávali o tom, kto má v ktorom rezorte akého schopného človeka a už dnes spoločne bez ohľadu na výsledok volieb uvažovali o spoločnej schopnej vláde zloženej zo špičkových odborníkov. Poviem príklad, Erika Baláža si veľmi vážim a absolútne ho rešpektujem ako experta na životné prostredie. Ak to bude pre jeho stranu priorita, má aj moju podporu.

O aké rezorty by teda mala záujem vaša strana?

Jasne poviem, že priority sú pre našu stranu tie oblasti, o ktorých hovorím už roky. Školstvo, zdravotníctvo, spravodlivosť a boj proti korupcii. A pravdaže, starostlivosť o tých najzraniteľnejších. Naše deti, starí a chorí ľudia, jednoducho tí, ktorí sa bez svojho pričinenia dostali do ťažkej životnej situácie. Koniec koncov, presne týmto ľuďom som sa venoval v charite a rovnako im som venoval pozornosť v prezidentskom paláci.

Ak sa ešte vrátime k vášmu dohadovaniu s PS/Spolu na spoločnej koalícii, kde ste žiadali 50 percent, je naozaj kus pravdy v tom, že oni mali štruktúry a vy nie.

Veď som bol prezident, nemohol som sa venovať straníckej politike. Dnes už štruktúry máme. Mám tridsaťtisíc ľudí, ktorí sa prihlásili, že chcú pomôcť, verím, že v nich nájdeme aspoň tisíc dobrých členov. Krajských predsedov už dnes máme, okresných riešime. Jasné, že vtedy som to nemohol mať. Stále som opakoval, že musíme si spraviť my našu domácu úlohu a potom sa môžeme rozprávať o konkrétnej spolupráci s inými.

Lenže z toho, čo hovoríte, vyplýva, že ak by vám ustúpili a dali ten polovičný vplyv, tak by vám nevadilo, že druhá polovica vašej koalície by bola vyhranene ľavicovo progresívna?

Ak by sme sa vtedy dohodli, tak aj tá strana by vyzerala inak. Určite by sa nestalo, že by tá strana hlásala, že liberalizmus je dejinný víťaz, to nie. Mňa neprerobíte a moje názory na základné otázky poznáte. Už som sa vyjadril k interrupciám, k adopciám homosexuálnymi pármi, k Istanbulskému dohovoru, k legalizácii marihuany, ku všetkému.

Vy ste si to predstavovali tak, že to bude strana progresivisticko-centristicko-mierne konzervatívna?

Ja som si to predstavoval tak, že budeme hľadať to, čo nás spája. Ja mám napríklad šťastné manželstvo. Ale sú témy kde sa s manželkou nezhodneme. A tak tie témy, hlavne ak sú pre šťastnú rodinu vedľajšie, proste aktívne neotvárame. Tak by to malo byť aj v politike.

Veď máme proti sebe silného protivníka, Smer, ktorý je pripravený vládnuť s Kotlebom, Harabinom, Dankom. Nedovoľme sa kvôli niektorým rozdielnym názorom rozdeliť. Spája nás osud našej krajiny, zmena po dvanástich rokoch vládnutia Smeru. Naše rozhodnutie je, že tieto rozdeľujúce témy nebudú vo volebnom programe našej strany ani nedovolíme, aby sa to dostalo do programového vyhlásenia vlády, ak budeme pri jeho tvorbe.

Tých ľudí ste predsa poznali, vedeli ste, že im ide aj o silný ideologický posun.

 Viete, čo je zaujímavé? Že pár ľudí, ktorých som poznal ako umiernených, keď prešli napríklad do PS, tak sa stali extrémne liberálni. Ako keby to bola módna vlna.

Čo si myslíte o lídroch PS, ktorých už dlhšie poznáte?

Mišo Truban je profesionál, pracovitý, ideálny šéf celého slovenského štátneho IT, pod ním by sa to výrazne posunulo.

Ivan Štefunko?

Rozhľadený a empatický človek.

Keď sme pri hodnotových otázkach, už ako prezident ste dali najavo isté sympatie pre registrované partnerstvá. Tie by boli súčasťou takéhoto vládneho programu?

Nie. Ak sú tu konkrétne veci, ktoré našim priateľom z tejto menšiny zjednodušia život, sem s nimi. Predsa všetci takých ľudí poznáme a všetci vieme, že to nie sú horší ľudia, naopak, musia sa boriť s rôznymi predsudkami. Poznáme všetci osobne takéto príbehy. Prístup k zdravotnej dokumentácii blízkej osoby alebo dedenie?

Prosím, ale to sa predsa dá vyriešiť aj bez registrovaného partnerstva. Vnímam totiž aj právnu rovinu, že zavedenie registrovaných partnerstiev vytvára predpoklad pre zavedenie manželstiev rovnakého pohlavia.

Rovnaká téma je aj Istanbulský dohovor. Predsa všetci chceme bojovať proti násiliu na ženách. Tak si z toho zoberme podstatu a ak sa na niečom nezhodneme, napríklad veci okolo gender agendy, tak to nepreberme. Ale tvrdiť, že Istanbulský dohovor je zlý, ako keby znamenalo, že nechceme si otvorene povedať pravdu o tom, že násilie na našich ženách existuje. Veď každá štvrtá žena u nás tomu musela čeliť.

To, že teraz takto hovoríte, nesúvisí náhodou aj s tým, že ste sa nedohodli s progresívcami?

Ale no, veď viete, čo som hovoril, keď som sa zúčastnil na referende za rodinu.

Tí, ktorí sa označujú za centristov, často nemajú hodnotové presvedčenie, tým označením len zakrývajú, že im v skutočnosti ide len o moc. Koniec koncov, aj Robert Fico sa voľakedy označoval za tretiu cestu.

Bol som úspešný podnikateľ. Keď som videl, ako choroba dokáže ničiť rodiny, založil som charitu a dal som do nej milión eur. Som pravičiar? Som ľavičiar? Sme dnes spokojní s privatizáciou elektrární? Bolo to dobré pravicové riešenie? Ak budeme komplikovať život podnikateľom a štvať proti nim, je to dobré ľavicové riešenie?

Takto môžeme hovoriť aj o školstve, zdravotníctve, justícii, iných odvetviach. Delenie medzi pravicou a ľavicou sa miestami preháňa. Dnes potrebujeme konkrétne riešenia pre ľudí.

Niekomu vaša strana môže pripomínať nové OĽaNO, napokon tam aj budú ľudia, ktorí odchádzajú od Igora Matoviča.

Samotné OĽaNO je veľmi úzky kruh ľudí. Pri všetkej úcte k ich práci, OĽANO nie je politickou stranou v pravom slova zmysle. Nemá štruktúry, členskú základňu a podobne.

Čo bude úspechom a neúspechom vašej strany?

Keď preberieme moc, spolu s ostatnou demokratickou opozíciou. Či tam my budeme tí silnejší, alebo slabší, ma až tak nezaujíma. Ide nám o to, aby sa Slovensko posunulo dopredu.

A neúspech?

Ak sa nám nepodarí dohodnúť na spolupráci. Vidíme, čo sa deje medzi kresťanskými stranami, čo sa deje medzi maďarskými stranami, ako nedokážu spolupracovať.

Ak niekto od Fica prevezme moc, ale vy pritom nebudete?

Ja som presvedčený, že my pritom budeme spoločne s ďalšími politickými stranami, či teraz opozičnými alebo novovzniknutými.

Vy sám ste pred rokmi priznávali, že manželka nebola stotožnená s vašou prezidentskou kandidatúrou, rodina sa ani za vami nepresťahovala do Bratislavy a keď sa vám pred vyše dvomi rokmi narodilo dieťa, vyhlásili ste, že nezaložíte stranu. Zdalo sa, že ste dali na záujem rodiny a z politiky celkom odídete. Teraz sa však púšťate do niečoho, čo bude časovo aj politicky oveľa náročnejšie než prezidentský úrad. Nie je to tak, že ste sa v dileme politika-rodina napokon jasne rozhodli pre politiku?

Som presvedčený, že ak má mať človek plnohodnotný, šťastný život, tak sa musí opierať o tri piliere. Dobrú a spokojnú rodinu, prácu, ktorá ho napĺňa a hodnoty, za ktorými stojí. Aj teraz sa o to budem snažiť. Nebude to ľahké, ale nie som v tom boji sám. A to mi dáva silu.

Moja manželka a moja rodina stoja pevne pri mne. Oni, tak ako väčšina ľudí na Slovensku vidia, že potrebujeme zmenu a že o tú zmenu musíme všetci, každý podľa toho koľko môže, zabojovať.

Zdroj: postoj.sk