Keď princípy nepustia

16.11.2019 | 15:20 ... ako je to vlastne v strane Za ľudí?

Predvolebný boj, ktorý sa začal v roku 2018, sa priostruje. Väčšinou sa vyťahujú témy, na ktoré volič reaguje buď pozitívne, alebo negatívne. Hlavnou požiadavkou kladenou na takéto témy je, aby volič naozaj reagoval. 

Jednou z tzv. stálic na palete politických tém je v slovenských podmienkach ŠtB. Väčšina politikov haní túto štátnu zložku. Priznajme si, naozaj nemala a ani nemá dobré meno. Politici ju však vyťahujú v rôznych formách a odlišných časoch, väčšinou spôsobom vyvolávajúcim negatívne emócie. Vždy ale z populistických dôvodov. 

Napíšem to opäť: ani toto nie je článok na obhajobu ŠtB. Chápem význam tejto zložky pre fungovanie vtedajšieho štátu. Ale pripomeňme si to. Základnou úlohou pôsobenia ŠtB bol boj s vnútorným nepriateľom. Ale aj vtedy existoval extrémizmus, zločin, cudzie spravodajské služby a  niečo, čo by sa konkrétne pani Remišovej mohlo aj páčiť, ochrana ekonomiky a boj proti rozkrádaniu štátneho majetku - toto tvorilo gro práce. Ešte malá pripomienka, že praktiky ŠtB sa časom vyvíjali, a teda aj zmierňovali. Do konca však boli jej súčasťou aj útvary zamerané na ochranu režimu jednej strany. Opätovne sa však chcem pani Remišovej spýtať na to, kto dal tejto zložke štátu takýto mandát a takéto právomoci? Bola to ŠtB samotná, alebo o tom rozhodli iní ľudia, napr. tí vo vedení strany? Však, pani Remišová. 

Sú a aj v minulosti však boli jedinci, ktorí inštitúcii, kde pracovali, robili zlé meno. Ak ale jedinec zneužije svoju právomoc, to nie je chybou inštitúcie. Ako príklad možno uviesť jedno z obrovských pochybení viažuce sa k menu Karol Sendrei, ktoré je dodnes čiernym fľakom na pomyselnom štíte Policajného zboru SR. V roku 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok bývalým policajtom, ktorí boli obžalovaní a odsúdení za umučenie Sendreia v roku 2001. Áno, spravodlivosť niekedy trvá. Ale podstatné je, že sa jej obete po pozostalom dočkali. Druhou stránkou veci je však pochybenie, alebo v tomto prípade by bol lepší pojem fatálne zlyhanie týchto mužov zákona. Práca policajtov naozaj nie je ľahká. Lenže k ich právomociam nepatrí človeka umučiť k smrti. A tretia (keďže mnohí tvrdia, že žijeme v trojdimenzionálnom svete): môžeme za pochybenie týchto mužov, bývalých policajtov odsúdiť celý Policajný zbor SR? A ak áno, rozpustíme ho? Zákony demokratickej, slobodnej a hlavne už „ne-eštébáckej“ Slovenskej republiky boli viac než 8 rokov v platnosti, mohli sa s nimi zoznámiť všetci a určite sa robili aj školenia. Tak kde sa stala chyba, súdruhovia? Teda, pardon, pani Remišová!

Každá jedna inštitúcia musí fungovať len a len na základe zákonov, ktoré presne vymedzujú jej kompetencie. Arogantné správanie sa jednotlivcov nie je možné pripisovať inštitúcii ako takej. Toto by mali pochopiť aj občania a úlohou politikov je viesť ich k tomu. Súčasná nálada v spoločnosti však akoby triezvy a pokojný hlas nechcela prijať. Rozumné dôvody nie sú to, čo vyburcuje voličov a politici to, žiaľ, vedia. Tragédiou je, že to aj zneužijú.

Ostatným príkladom takéhoto pokusu „zblbnúť“ spoločnosť sme mali možnosť vidieť u pani Remišovej. Väčšinou si ju občania spájajú s bojom proti korupcii. S tou treba bojovať a odhaľovanie každej neprávosti a takéhoto správania podporiť. Pani Remišovej to svojho času uverili mnohí. Mala informácie (nie je podstatné od koho), ktoré takéto korupčné správanie odhaľovalo. A to bolo pre spoločnosť pozitívne. Jej ostatný výrok o „zrušení výsluhových dôchodkov bývalých eštebákov“ je však z môjho pohľadu cez čiaru. Nielen z dôvodov, ktoré som opisovala TU.

Pani Remišová sa tvári, že jej tak ako málokomu záleží na princípoch. Môžeme, ale nemusíme jej to veriť. Ja osobne jej to neverím. Dôvodom mojej nedôvery je jej terajší stranícky šéf. A, mimochodom, aj ten minulý.

Nie, osoba Andreja Kisku ako „najčistejšieho z čistých“ ma neirituje v spojitosti s pani Remišovou z dôvodu jeho daňových pochybení. Mýliť sa je ľudské a účinná ľútosť je inštitút, ktorý má v slovenskom právnom poriadku miesto a treba ho zachovať. Už teraz sa bojím, kedy komu napadne zrušenie tohto inštitútu kvôli nejakej, ako to býva zvykom na Slovensku, „určitej“ osobe.

A nie, tiež to nie je kvôli pozemku, prípadne pozemkom v Slavkove. Táto téma nie je dôvodom mojej nedôvery voči principiálnemu postaveniu pani Remišovej smerom k jej straníckemu šéfovi. A ani nejakým nie práve čistým vládnym špeciálom.

Dôvod, prečo neverím pani Remišovej a jej princípom, je „principiálne“ postavenie pána Kisku v otázke týkajúcej sa strany SMER a jeho „klonom“. Pán Andrej Kiska niekoľkokrát vyhlásil, že on a ani strana Za ľudí nechce a ani nebude mať nič spoločné s nikým, kto mal akékoľvek prepojenie na stranu SMER. Neverím mu, lebo v strane má človeka, ktorý mal prepojenie na stranu SMER. Dokonca bol jej nominant. O koho ide? O druhého podpredsedu strany Za ľudí, pána Vladimíra Ledeckého. Jeho prepojenie na stranu SMER dokumentujú tieto fotky. 

Takže si to zhrňme. Pani Remišová sa stavia do pozície obhajkyne princípov. Tieto princípy háji spôsobom, že vstúpila do strany, ktorej zakladateľom a predsedom je človek, ktorý uplatnením účinnej ľútosti priznal daňový podvod a musel vydať vlastníkovi pozemok získaný za záhadných okolností. Ale hlavne je to človek, ktorý aj klame. Klame minimálne v tom, ako sa stavia k ľuďom napojeným rôznym spôsobom na stranu SMER. 

Možno pán Kiska neklame, len to o pánovi Ledeckom nevie. Otázka potom však stojí inak. Koho všetkého má pán Kiska v strane, o kom nevie odpovede na principiálne otázky?

Tým nechcem naznačiť, že pán Kiska vie, koho v strane má a len ak mu samému vyhovuje a dotyčný správne zmení kabát, tak je dobrý aj do strany Za ľudí. O prevracaní kabátov niečo vedieť musí. Veď sme toho svedkami aj my, a to denno-denne, a ani pán exprezident predsa nie je slepý, všakže?

Judita L.

PS: K tej ŠtB, pani Remišová, ešte jedna vec. Svojho času bola jednou z najefektívnejších tajných služieb sveta. Pri hodnotení takýchto zložiek štátu záleží od uhľa pohľadu a od toho, kto ich hodnotí. Aj PZ SR niekto velebí a iný nenávidí. Ale prezradím Vám, pani Remišová, ešte niečo: to nie sú producenti nanukov, ktorých miluje každý!

Vypočujte si podcast k článku:

Zdroj: InfoVojna


Zaujímavosti