Rozdávať ponaučenia o liberalizme a liberálnej demokracii v susedných krajinách bez dostatočných vedomostí môže vyznieť trápne. A to aj v prípade, že rozpaky nad výkonom Zuzany Čaputovej prehlušuje nekritický potlesk servilných médií.
Liberálna demokracia a liberalizmus
Liberalizmus má filozofické korene, siahajúce na prelom 17. a 18. storočia. Nie každý, kto sa týmto pojmom oháňa a zaklína, a nie každý, kto sa považuje za politického liberála, vie o čom hovorí. Úsmevne trápnym a trápne úsmevným príkladom historicko-filozofickej dezorientácie bol v tomto ohľade napríklad prejav pani prezidentky Zuzany Čaputovej pri príležitosti návštevy Maďarska. Poučujúci tón jej prejavu o prednostiach liberálnej demokracie, adresovaný maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, síce zožal ovácie slovenských médií, ale to ešte nie je zárukou a známkou kvality. Poznajúc intelektuálne plytčiny našich epigónov sa bude pravde viac podobať, že čím väčšia banalita a floskula, tým viac sa rozvibrujú ich srdcia i mysle.
Ďateľ už viackrát písal o tom, že liberálna demokracia nie je koncom ľudských dejín. Západná civilizácia sa bude vyvíjať aj po období očarenia liberálnou demokraciou, pretože ide o obmedzený ideologický koncept, nie o univerzálny a nespochybniteľný spôsob usporiadania ľudskej spoločnosti. Polemika s princípmi liberálnej demokracie nie je spochybňovaním demokracie samotnej. Medzi liberalizmom a liberálnou demokraciou nie je automaticky znamienko rovnosti, ba dokonca je veľmi dôležité vnímať podstatný rozdiel medzi ideologickým liberalizmom aktuálnych politických zoskupení a liberalizmom filozofickým, ktorý do veľkej miery ovplyvnil podobu ústavných a politických systémov západnej civilizácie. To, čo dnes reprezentuje politický liberalizmus, je v prevažnej miere presadzovaním agendy hedonizmu, zvýrazňovania práv a údajných práv na úkor zodpovednosti a povinností a nemá s filozofickým liberalizmom osvietenstva takmer nič spoločné.
Právo národov na sebaurčenie
John Locke, Thomas Hobbes, Charles-Louis de Secondat Montesquieu a viac ako storočie neskôr po nich napríklad Alexis de Tocqueville vyvinuli komplexné teórie spravodlivo a demokraticky usporiadanej spoločnosti. Predovšetkým Locke, Hobbes a Montesquieu prišli s tézami o tom, že žiaden monarcha nemá od Boha dané právo vládnuť ľuďom a celým národom a rozhodovať o ich osudoch. Argumentovali, že suverénny vládca či už v monarchii alebo republike musí byť viazaný zákonmi a že moc, ktorá rozhoduje o prijímaní zákonov, musí byť oddelená od moci zákony vykonávajúcej.
Jedným z kľúčových bodov liberálnej politickej filozofie bol princíp zvrchovanosti vôle ľudu/národa, reprezentovaného zákonodarnou mocou. Z tejto prevratnej myšlienky, popierajúcej absolútnu moc monarchu, sa neskôr zrodila teória práva národov na sebaurčenie. Z nej logicky, počas revolúcií meruôsmeho obdobia 19. storočia, vyrástol nacionalizmus viac alebo menej utláčaných národov veľkých európskych monarchií, dožadujúcich sa jazykových, kultúrnych a politických práv. O ďalšieho trištvrte storočia neskôr, keď sa v dôsledku vysiľujúce prvej svetovej vojny rozpadli habsburská, romanovská, hohenzollernská a osmanská monarchia, vznikli na základe teórie práva národov na sebaurčenie v strednej a východnej Európe nové národné štáty. Medzi nimi aj Československo.
Nacionalizmus 19. a 20. storočia bol produktom osvietenského liberalizmu. A jeho deťmi na pôdoryse habsburskej monarchie boli napríklad Ľudovít Štúr a Kossuth Lajos. Slovák Štúr a Maďar Kossuth boli obaja inšpirovaní filozofickým liberalizmom, obaja verili v právo národov na sebaurčenie, no nikdy neťahali za jeden povraz, pretože politické záujmy ich národov boli v revolučnom období 1848/49 v príkrom rozpore. Samozrejme, Maďari vtedy ťahali za dlhší koniec povrazu a napokon, takmer o dvadsať rokov neskôr, si vybojovali v rámci monarchie dualistické usporiadanie Rakúsko-Uhorska, známe ako rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867).
Moc bez legitimity je neliberálna
Základná myšlienka práva národov na sebaurčenie je veľmi prostá. Vlády sú zodpovedné za výkon svojich povinností národom a občanom. Nie cirkvi alebo Bohu, pretože svoje úrady vykonávajú nie z vôle božej, ale ľudovej. Takto sa stal nacionalizmus priamym produktom osvietenskej liberálnej politickej filozofie a či sa nám to páči, alebo nie, Viktor Orbán je jej priamym dedičom. Keď maďarský premiér, ale aj Matteo Salvini či Andzrej Duda hovoria o tom, že záujmy ich národov sú im prednejšie ako záujmy iných národov, konajú presne v zmysle teórie práva na sebaurčenie. Oni sa nezodpovedajú Jean-Claude Junckerovi, Bohu či médiám, ale občanom svojich krajín, svojim národom. Isteže je pravda, že Európska únia má svoje pravidlá, ale v jej zmluvách nie je nikde napísané, že vlády členských krajín majú byť zviazané s ideológiou liberálnej demokracie.
(Áno, aj Boh má na ľudí svoje nároky, ale on na presadzovanie svojich zákonov nepotrebuje žiadnu svetskú moc, povedali by Locke s Hobbesom.)
Opakovane je potrebné zdôrazniť, že ideológia liberálnej demokracie a filozofický liberalizmus sú dve rozdielne veci a do veľkej miery stoja v protiklade. Jedným z najpodstatnejších defektov liberálnej demokracie je okrem iného to, že jej zástancovia v rozpore s deľbou moci v štáte, ktorú najprecíznejšie rozpracoval Montesquieu, presadzujú vplyv tretieho sektora a médií na činnosť zákonodarnej, výkonnej a dokonca aj súdnej moci.
Tretí sektor a médiá nemajú žiadnu politickú legitimitu, neraz sa správajú ako bezohľadné nátlakové skupiny a v rozpore s vôľou národov, vyjadrenej vo výsledkoch parlamentných volieb, presadzujú vlastnú agendu. Uplatňovať moc v štáte bez legitímneho poverenia je v priamom rozpore s liberalizmom. Médiá a tretí sektor na to buď zámerne, alebo z nedostatku poznania zabúdajú. Moc bez legitimity je však hlboko neliberálna.
Nacionalizmus Viktora Orbána, jeho nechuť k tretiemu sektoru a ďalšie slová a skutky sa riadia neustále tou istou logikou. Maďarský premiér vychádza z toho, že v rámci práva na sebaurčenie majú národy právo samé rozhodovať o tom, ako si usporiadajú život vo vlastnej krajine. A vlády a parlamenty týchto krajín sa zodpovedajú predovšetkým svojim občanom, národom, nie tretiemu sektoru alebo bruselskej administratíve. Z tohto pohľadu je Viktor Orbán autentickým dedičom osvietenského liberalizmu a pani prezidenta Zuzana Čaputová a autori jej prejavov by to mali nabudúce zobrať na zreteľ.
Zdroj: datel.sk
