„Ja nepoznám nijakú inú krajinu s demokratickým usporiadaním, v ktorej by významný, naozaj popredný politik, ktorý pôsobil ako zástupca politickej strany, vo významnej ústavnej funkcii, sa stal po skončení svojej aktívnej straníckej kariéry predsedom Ústavného súdu. Čo to je potom za motivácia? Tak snáď tu nemá nikto vyárendované miesto, pretože je ešte pomerne mladý, už nemá zrejme dostatok síl na to, aby sa angažoval vo výkonnej moci.“ Takto sa vyjadril riaditeľ IVO Grigorij Mesežnikov vo videu zverejnenom dňa 26. októbra 2018 na stránke youtube o osobe Roberta Fica, o ktorom sa predpokladá, že ašpiruje na post predsedu Ústavného súdu SR.
Som šokovaná z tohto vyjadrenia! Neviem si predstaviť, že takto vzdelaný muž, akým Grigorij Mesežnikov bezpochyby je, si nie je vedomý svetových reálií.
Vo svete funguje ústavné súdnictvo ako novodobý fenomén, ktorý si časom vytvoril svoje nezameniteľné postavenie v hierarchii ústavných inštitúcií. A hoci by sme jeho počiatky mohli hľadať už od čias vytvorenia Najvyššieho súdu USA (SCOTUS), na európskom kontinente sa ústavné súdnictvo vyvíjalo postupne, takpovediac ruka v ruke s vývojom konštitucionalistiky. Nárast významu ústavného súdnictva je v novodobej konštitucionalistike badať hlavne po vzniku nových moderných ústav po 2. svetovej vojne.
Kreovanie tejto ústavnej inštitúcie je v rôznych krajinách sveta rôzne a ich porovnanie by možno „vydalo“ aj na knižku. Lenže nesúhlasím s pánom Mesežnikovom v tom, že vo vyspelých demokraciách sa na post ústavného sudcu nedostávajú „vyslúžilí“ politici. Ale uveďme si pár príkladov.
V roku 1921 sa predsedom Najvyššieho súdu USA stal 27. prezident Spojených štátov amerických. Bol ním William H. Taft. Ešte pred ním sa predsedom SCOTUS stal Roger B. Taney (predsedom SCOTUS bol v rokoch 1836-1864), ktorý pôsobil ako minister financií USA, ale aj John Marshall ako bývalý minister zahraničných vecí (predseda SCOTUS 1801-1835). V rokoch 1941-1946 bol predsedom SCOTUS Harlan F. Stone ako bývalý minister spravodlivosti a v rokoch 1953-1969 zastával túto funkciu Earl Warren, ktorý bol predtým guvernérom štátu Kalifornia.
Ústavná rada, ktorá vo Francúzsku pôsobí ako „strážny pes parlamentu“ alebo ak chcete ako „regulátor činnosti orgánov verejnej moci“, je plnohodnotným ústavným súdom. Skladá sa z menovaných členov a členov ex lege, čiže priamo zo zákona, čo priamo vyplýva z Ústavy Francúzskej republiky, konkrétne z článku 56 ods. 2. Členovia Ústavnej rady, ktorí sú ustanovovaní priamo zo zákona, sú jej členmi doživotne a sú nimi bývalí prezidenti republiky, bez ohľadu na ich vzdelanie.
Je nutné dodať, že prítomnosť bývalých prezidentov v tomto orgáne vyvoláva polemiku a čoraz častejšie sa objavujú aj názory, že členmi tohto orgánu by byť nemali. Možno však stojí za zmienku, že vďaka postupnej transformácií Ústavnej rady, sa zo skromnej inštitúcie stala všeobecne uznávanou autoritou a nikdy počas svojej histórie nezneužila svoju právomoc na realizáciu politických objednávok. Nie som si istá a toto nemusí platiť absolútne, ale je to možno právnou a politickou kultúrou vo Francúzsku, kde politici chcú a pracujú v prospech svojej vlasti a nechcú jej vedome alebo nevedome škodiť, a to ani doma ani v zahraničí.
Ako ďalší príklad by som uviedla kreovanie Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor Európskej únie tvoria podľa zakladajúcich zmlúv EÚ Súdny dvor, Všeobecný súd EÚ a osobitné súdy, pričom momentálne nemá EÚ zriadený žiaden osobitný súd. Sudcom Súdneho dvora (teda tej jednej časti Súdneho dvora EÚ) sa podľa čl. 253 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ môže stať osobnosť, ktorá poskytuje záruku úplnej nezávislosti a spĺňa potrebné kvalifikačné predpoklady požadované v členskom štáte na výkon najvyšších sudcovských funkcií alebo je uznávaným odborníkom v oblasti práva. V konečnom dôsledku to znamená, že na výkon sudcovskej funkcie na post sudcu Súdneho dvora nie je potrebná predchádzajúca sudcovská prax, ale táto osoba musí mať právnické vzdelanie.
Tým pádom sa sudcom Súdneho dvora môže stať aj kariérny sudca alebo vysokoškolský pedagóg. Prax z Írska a z Veľkej Británie však ukazuje, že nominovaný môže byť aj advokát zo súkromnej sféry. V Rakúsku sa nominantom na tento post môže stať aj štátny úradník s právnickým vzdelaním. Takže v spomínaných členských štátoch ani predchádzajúca politická činnosť nie je vážnejšou prekážkou. Jeden príklad za všetky – sudca Antonio Mario La Pergola, ktorý bol sudcom Súdneho dvora v rokoch 1994 a 1999-2006, bol svojho času nielen ministrom v talianskej vláde ale aj poslancom Európskeho parlamentu.
Naozaj si neviem predstaviť, čo viedlo pána Grigorija Mesežnikova, k tomuto vyjadreniu. Odmietam tézu, že je nevzdelaný. Ak má výhrady voči Robertovi Ficovi kvôli odlišným politickým názorom ako má on, alebo morálnej kredibilite Roberta Fica, z môjho pohľadu môže svoje názory vyjadriť slobodne. Príde mi však zavádzajúce alebo vrcholne neadekvátne použiť ako argument proti Robertovi Ficovi viac-menej čistý nezmysel o apolitickosti sudcov ústavných súdov v demokratických krajinách. Odmietam aj tú tézu, že podľa Grigorija Mesežnikova sú USA, Veľká Británia, Francúzsko, Rakúsko, alebo dokonca Európska únia nedemokratické štátne zriadenia.
Som však zvedavá, či v budúcnosti bude pánovi Mesežnikovi prekážať z rovnakého dôvodu prípadná nominácia Lucii Žitňanskej, prípadne Petra Kresáka na post sudcu Ústavného súdu SR, ako mu to prekáža pri osobe Roberta Fica. A neviem, nesledovala som, ako kriticky sa vyjadril k nominácii Radoslava Procházku na post sudcu Všeobecného súdu EÚ. Z jeho vyjadrenia však usudzujem, že IVO muselo hlasno a odvážne kritizovať túto stratégiu zo strany Slovenskej republiky a jej pokus o rozbíjanie demokratického princípu tohto súdu a aj Európskej únie tým, že SR nominovala mladého bývalého politika, ktorý „už nemá zrejme dostatok síl na to, aby sa angažoval vo výkonnej moci“.
Týmto neobhajujem správnosť politického zázemia sudcov. Len chcem poukázať, že to nie je nič neobvyklé ani v moderných demokraciách, a teda takýto argument je nezmyselný. Ak sa nám to ako voličom nepáči, tak musíme hľadať mechanizmy, ako učiniť výber a voľbu sudcov Ústavného súdu apolitickým a nie zavádzať dvojité metre pri hodnotení kandidátov.
Judita L.
