Slovensko akútne potrebuje dialóg liberálne orientovaných s národne orientovanými, inak sa sami emocionálne zožerieme, hovorí pre Denník S najprekladanejší slovenský spisovateľ a bývalý diplomat Jozef Banáš.
Pán Banáš, keď sa povie vaše meno, mnohí si automaticky predstavia diplomata, politika či spisovateľa. Bolo to tak vždy alebo ste chceli v mladosti vykonávať inú profesiu?
Celý život som sníval o tom, že budem spisovateľ, od útleho detstva. Už na škole som písal slohové práce, či básničky, v ktorých som vynikal. Študoval som zahraničný obchod a hoci mi rozum vravel, aby som vykonával to, čím uživím svoju rodinu, srdce ma vždy ťahalo k písaniu. Už za starého režimu som popri práci napísal štyri televízne inscenácie, jeden film a povyhrával kdejaké literárne súťaže. Neboli to žiadne politické veci a dodnes sa to aj vysiela. A nakoniec sa môj sen splnil v 57. rokoch, kedy som sa stal spisovateľom na voľnej nohe, čiže každému odporúčam snívajte, snívajte. Lebo život človeka, ktorý nesníva, nemá veľkú hodnotu.
Takmer v každej diskusii pod článkom či rozhovorom s vami sa objaví informácia, že ste mali byť spolupracovníkom ŠTB.
K tejto téme som sa už niekoľkokrát vyjadroval, ale pochopil som, že nemá žiadny význam vysvetľovať, pretože tí, ktorí ma majú radi, veria mne, a tí , ktorí ma radi nemajú veria ŠTB a tým nemá žiadny zmysel niečo hovoriť. Tvrdia to o mne tí, ktorí sa ponižovaním iného snažia povýšiť svoju vlastnú hodnotu. Nie sú to zlí ľudia, sú len nešťastní. Vždy je však lepšie, keď vás ponižujú, ako keby vás povyšovali.
Vy ste sa korektne spýtali, tak odpovedám. Za starého režimu som bol v styku s ľuďmi zo Západu, preto ma na ŠTB predvolávali na výsluchy. Zákon č. 553 o ÚPN z roku 2002 je jediný zákon v tejto krajine, ktorý je postavený na prezumpcii viny, to znamená, že musíte dokázať svoju nevinu. Ako sa dá dokázať nevina? V právnom štáte však platí, že dokazovacia povinnosť je na strane žalujúcej, takže prosím tých, ktorí na mňa ukazujú prstom, nech mi už konečne dokážu vinu.
ŠTB je v zákone definovaná ako zločinecká organizácia, ale v paragrafe 26 alebo 27 je nepriamo zadeklarované, že všetko, čo ŠTB povie, je pravda, a bez akéhokoľvek dôkazu to môžete publikovať, čo je neskutočné. Ako prebiehali moje výsluchy na ŠTB popisujem v románe Zóna nadšenia.
Vy ste svojho času podali trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Aká by podľa vás bola motivácia toho, kto by záznam falšoval?
Áno podal som, vyšetrovateľ dokázal, že údajný podpis nie je môj, to však nikoho nezaujíma. Motivácia toho, kto sa tam podpísal ako Lotos, bola jasná – eštebáci za každého získaného spolupracovníka dostávali prémie a mali kvóty na to, koľko ľudí musia za rok získať.
Navyše si nechávali preplácať rôzne účty akože zo stretnutí s týmito ľuďmi, lebo vedeli, že ich nikto nebude kontrolovať. ŠTB bola v podstate mimo zákona. Pekne si tak privyrábali. Vtedajší minister vnútra Vajnar to odhalil a mnohí boli za tento podvod prepustení zo služby.
Takže podľa vás šlo o financie?
Samozrejme, že je to o financiách. Keď bol Langoš šéfom ÚPN tak sa dokonca predo mnou nechával zatajovať, lebo som od neho potreboval originál spisu pre Kriminalisticko-expertízny ústav, aby mohli ten podpis preskúmať, lebo z kópie nič nevyskúmate. Zaujímavé je, že Langoš to odmietol vydať napriek žiadosti vyšetrovateľa. Mám podozrenie, že sa bál, aby sa neukázalo, že mnohé tvrdenia ÚPN sú postavené na podvode. Až po jeho smrti ÚPN vydal originál môjho spisu. Ja som bol prvý, kto ešte kópiu spisu zverejnil v priamom prenose v Krajcerovej relácii Na telo. Tam som pred kamerami nechal môj spis v Markíze a vyzval ľudí nech sa každý kto chce do neho pozrie.
Fascinujúce je, že za 30 rokov od revolúcie sa nenašiel jediný človek, ktorého som vraj udal. Máte tu Banáša, ktorému neviete dokázať ani jeden zlý skutok a na druhej strane organizáciu, ktorá je takmer personifikáciou zločinu a sú ľudia, ktorí veria zločineckej organizácii. Mne to príde ako dnes s Kočnerom. Ten čo povie, tak je to považované za pravdu…
Ako teda vnímate prebiehajúcu kočneriádu?
Je fascinujúce, že keď sa ráno človek v tejto krajine zobudí, pomaly prvé čo počuje je: čo povedal Kočner. Ako je možné, že niekto beztrestne vynáša informácie zo spisu a ovplyvňuje politické rozhodnutia? Nemôžete predsa bojovať hoc aj za ten najšľachetnejší cieľ nešľachetným spôsobom.
Vyšetrujúci prokurátor, ale uviedol, že úniky sú legálne a sú len vecou profesionality tých, ktorí k vyšetrovaciemu spisu majú prístup.
Výrok tohoto prokurátora len potvrdzuje, že ide o vysoko koordinovanú akciu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní, niektorými médiami a niektorými politikmi, v ktorej je Kočner len vhodne používaný. Ak by to aj hneď bolo legálne, nemôžem predsa na základe toho, že niekto dáva informácie do novín, súdiť. Navyše súdiť povedľa človeka, ktorý má očividne za ušami. Veď musíme najprv dokázať, že to, čo vraví, je pravda. Lebo inak všetci svorne tvrdia, že Kočner má pravdu, čo je absurdné.
Čiže inými slovami, musíme si podľa vás počkať.
Samozrejme. V každom štáte, v ktorom platia zákony, môže byť smerodajné iba rozhodnutie súdu. Jediné, čo som videl na vlastné oči a čo bolo aj v televízii je to, že Kočner sedel u neho doma so Sulíkom, videla to celá krajina, ale o tom sa už nehovorí, čiže tu máte jasný dôkaz, že výber toho, čo sa púšťa na verejnosť je účelovo manipulovaný. Nie som zástupca, obhajca a ani volič Smeru, ale som obhajca pravdy. Hovorme o všetkých, ktorí s Kočnerom komunikovali a nielen o tých, ktorých chceme politicky odrovnať.
Ale niečo z tej unikajúcej komunikácie sa už potvrdilo. Napríklad aj šéf Penty Jaroslav Haščák potvrdil prijatie správy od Kočnera, v ktorej sa písalo, že „pracuje na odj.baní čuráka.“ Keď sa týchto vecí potvrdí viacero, čo si potom máme myslieť o stave našej republiky?
Potom nech Kočnera a všetkých, ktorí konali protizákonne odsúdia na základe dôkazov. Aj všetci tí, ktorí zavraždili Kuciaka a ktorí tu vytvárali zlo, nech idú do basy. Veď to je jednoduché. Ale najprv musí rozhodnúť súd.
A čo by to potom vypovedalo o prepojení biznisu a politiky?
Bola by to katastrofa, niečo strašné. Ak by bola pravda to, čo sa ukazuje a čoho sa obávam. Ale opakujem, že musia byť dôkazy. Znamenalo by to absolútnu stratu dôvery občana v demokraciu, v štátne orgány, v slušnosť, dokonca by som takmer povedal, že zmysel v existenciu. Ak totiž nemôžete veriť v spravodlivosť, ako chcete žiť vy a vaše deti?
Problém je však inde. Nemôžeme riešiť nárast zločinu inštalovaním výkonnejších sledovacích kamier, zvyšovaním počtu policajtov a zavádzaním vyšších trestov. Jediné, čo sa dá spraviť, je zmeniť hodnoty. Kedysi nás dusil komunizmus, dnes nás dusí konzumizmus. Pomaly si kladiem otázku, čo je horšie.
Pokiaľ by naša západná civilizácia nebola takým oddaným vyznávačom materialistických hodnôt a viac by sme rešpektovali hodnoty duchovné, o ktorých kresťanstvo hovorí, ale v reálnom živote na ne kašle, keby každý z nás bol na vyššej morálnej a duchovnej úrovni, tak politici, nielen u nás, si toto nemôžu dovoliť. Preto sa mojimi knihami snažím prinášať všeľudské, humanistické a duchovné hodnoty, ktoré ešte chvalabohu v niektorých krajinách uznávajú. Každá akcia má reakciu a s radosťou sledujem, že popri materiálne orientovaných ľuďoch rastie počet tých, ktorí hľadajú aj iný zmysel života, ako sú len nákupy, počítanie peňazí či túžba po sláve a úspechu.
Materializmus a konzum však podľa všetkého víťazí. Ako sa vrátime k duchovným hodnotám? Nie je to utopický cieľ?
Ak zvíťazí materializmus ľudstvo skončí. Duchovné hodnoty, úcta k prírode a človeka k človeku, sú jediná šanca pre ľudstvo. Ľudia sa ma často pýtajú kedy bude svet lepší a ja im odpovedám, že vtedy, keď prestaneme ukazovať na druhých. Takže musíme začať od seba a prestať sa zaoberať druhými. V istom zmysle sú aj voľby v demokratickej spoločnosti únikom od osobnej zodpovednosti. Nemôže to končiť tam, že ja si vás zvolím a vy sa starajte. O svoj rozvoj sa musíte predovšetkým starať vy sami. Keď neovládate seba, svoje pudy, žiadostivosti a negatívne emócie, nemôžete požadovať, aby ich ovládali politici. A politikom odkazujem – ak nedokážete vládnuť sami sebe, nemáte nárok vládnuť iným.
Vravíte, že treba začať od seba. Vy ste boli v politike po roku 2000 za SDKÚ aj za stranu ANO.
V SDKÚ som bol od roku 2004 a v ANO som bol spočiatku generálnym sekretárom. Vzdal som sa tejto funkcie a tým aj 70-tisíc korún mesačne po tom, čo som sa rozišiel s Paľom Ruskom.
V parlamentnom zhromaždení NATO sa už asi rok lobovalo, aby som sa stal viceprezidentom tejto organizácie, čo by bola pre Slovensko veľmi prestížna vec. Ale keďže je to parlamentné zhromaždenie, musíte byť ukotvený v nejakej frakcii. Bola tam liberálna, socialistická a ľudovo-konzervatívna. Našu vtedajšiu domácu koalíciu tvorili SMK, KDH, ANO a SDKÚ a nezostávalo mi nič iné ako ísť k SDKÚ. K Dzurindovi som nešiel pre to, lebo som ho miloval, ale bol to pragmatický krok preto, aby sa celý proces mojej voľby mohol ukončiť. Som prvý a asi aj posledný Slovák v histórii, ktorý bol v tajnej voľbe zvolený do takej funkcie.
Na čo ste pyšný alebo čo by ste naopak urobili inak, keď sa na vaše účinkovanie v politike pozeráte s odstupom času?
Vôbec na moje účinkovanie v politike nie som nejako pyšný. Výnimkou bolo azda len moje účinkovanie v PZ Rady Európy a PZ NATO, teda v parlamentnej diplomacii, kde som Slovensko dôstojne reprezentoval vďaka znalosti veci a mojej jazykovej vybavenosti. Bola to dobrá škola a bolo by nekorektné, ak by som povedal, že v politike sú len nečestní ľudia. Boli tam aj mnohí slušní, ale o tých sa nehovorí, o tých médiá nepíšu. Píšu iba o tom, kto spraví dajaký malér. Ak som na niečo hrdý, tak na to, že som zo svojho pôsobenia v parlamente vyťažil materiál na knihu Idioti v politike, ktorá patrí k mojim najväčším bestsellerom.
Takže na vaše pôsobenie v NATO ste hrdý…
Nebolo to NATO, ale Parlamentné zhromaždenie NATO. Táto organizácia bola v roku 2004, keď sme do nej vstúpili, diametrálne odlišná od tej dnešnej. Dnešné NATO sa pod vedením USA podstatne zagresívnilo, USA ťahajú svojich spojencov do konfliktov proti vôli občanov týchto krajín.
Sovietsky zväz šiel do Afganistanu bez nás, Američania nás tam dokopali. Vtedy som bol na moje zvolenie hrdý, v semifinále som porazil aj britského lorda, svojim spôsobom som vošiel do histórie – som najvyššie volený Slovák v takejto funkcii. Aj pod vplyvom informácií, ktoré som mal, sa môj názor na NATO postupne menil na veľmi kritický.
Už ste naznačili, že s SDKÚ ste tie hodnotové postoje až tak nezdieľali. Novinár Martin Hanus o vás napísal, že ste boli „najagilnejším zástancom NATO a EÚ“.
Neviem z akého môjho tvrdenia pán Hanus vychádzal, ale nikdy som nebol nejakým agilným zástancom NATO. Čo sa týka EÚ, tak to áno, a stále som, ale rovnako treba povedať, že Únia v roku 2003 a Únia v roku 2015, keď začala téma migrácie, to sú už dve rozdielne únie.
Ale veď ste boli viceprezidentom parlamentného zhromaždenia tejto organizácie.
To bola imidžová záležitosť pre Slovenskú republiku a prirodzene aj pre mňa. Robil som to hlavne pre to, aby Slovenská republika v týchto kruhoch a na medzinárodnej aréne viac rezonovala, čo sa aj podarilo.
Pozitívne ste sa vyjadrovali aj o americkej invázii do Iraku.
Áno, tak ako všetci, ktorí sme uverili americkému tvrdeniu o zbraniach hromadného ničenia v Iraku. Môj postoj k NATO a USA sa po odhalení, že to bola lož, zásadne zmenil. Dodnes som jediný poslanec, ktorý sa za túto inváziu ospravedlnil.
Teda toto bol dôvod toho, prečo ste sa zo zástancu NATO stali jeho kritikom?
Treba si uvedomiť, že v roku 2004 bola iná atmosféra. Samozrejme, že už bolo po náletoch v Juhoslávii, kedy som bol mimo politiky, ale v 2004 NATO nebolo tak agresívne, ako je dnes a pôsobilo skôr ako obranný pakt. Postupom času som sa ale dostal k rôznym informáciám ako napríklad o vzrastajúcej produkcii ópia v Afganistane od vstupu vojsk NATO do krajiny. Hovoril som osobne s prezidentom Karzajom v Afganistane, aj s vojakmi NATO dislokovanými v tejto krajine včítane tých slovenských a začalo sa mi vyjasňovať.
NATO je z hľadiska manažmentu to isté ako Varšavská zmluva. Varšavská zmluva bol Sovietsky zväz a ostatní tam len sekundovali. Nezažil som v Parlamentnom zhromaždení NATO situáciu, s výnimkou niektorých francúzskych senátorov, že by si niekto dovolil oponovať americkému kongresmanovi. NATO je Američan a ostatní sú len sekundanti, ktorých úlohou je nakupovať americké zbrane a v istom zmysle legitimizovať americké rozhodnutia.
Takže dnes, keď niekto povie vetu, ako niektorí komickí analytici či bezpečnostní experti, že Rusko sa približuje k hraniciam NATO, tak to si zasluhuje psychiatrické vyšetrenie. Doslova. Veď to je presne naopak. Povedzte mi, kto nás dnes ohrozuje, kto ohrozuje Slovenskú republiku? Nepriateľa však musíte mať, aby šiel obchod so zbraňami tak ho vymysleli a volá sa Rusko.
Takže si myslíte, že existencia NATO je zbytočná?
Dnes by som do veľkej miery povedal, že áno. Veď to hovorí aj sám Donald Trump.
A čo argumenty o hrozbe Ruska? Okupuje Krym, podporuje povstalcov na východe Ukrajiny, vraj sa snaží o ovplyvňovanie volieb, či zasahuje hackerskými útokmi.
Ale veď to je komické, keď si poviete, že Rusko ovplyvňuje voľby v USA, keď si do dôsledku uvedomíte, čo toto tvrdenie obsahuje. Tí istí ľudia vás na jednej strane presviedčajú, že Rusko je biedna krajina, technologicky zaostalá a na strane druhej tvrdia, že Rusko je tak mocná entita, že rozhoduje o voľbe prezidenta Spojených štátov. Veď je to pre Rusov ohromné uznanie ich technológií (to samozrejme hovorím sarkasticky).
Ale Rusi pravdepodobne mali záujem na tom, aby sa prezidentom stal Trump a nie Hillary Clintonová. Už len z toho dôvodu, že chcela zaviesť bezletovú zónu nad Sýriou, čo by pri jej zavedení mohlo viesť k zostreľovaniu ruských stíhačiek.
To už zachádzame do metafyziky, ostaňme v realite. Kto je najmocnejšia krajina na svete, technologicky, vojensky či finančne? Jednoznačne Spojené štáty americké. To tí úžasní Američania nevedia ovplyvniť voľby v Rusku tak, aby to ten zlý Putin nevyhral? A naopak Putin rozhodne, že voľby v Amerike vyhrá Trump?
No pokiaľ o tom rozhodol, zrejme to Putinovi príliš nevyšlo, nakoľko Trump má podstatne nepriateľskejšie vyjadrenia voči Rusom, než ako mal počas kampane.
Ako ste povedali, dnes sa ukazuje, že Hillary bola čitateľnejšia a možno by bola z tohto pohľadu lepšia ako Trump, ktorý v pondelok povie, že toto je minerálka a v utorok už je to pivo. Svedčí to o jedinom – o jeho politickej nesvojprávnosti.
Poďme ešte ku Krymu. Vy ste ho nedávno navštívili a spravili ste o ňom dokument. Je to v poriadku, robiť to na území, ktoré je podľa oficiálneho postoja slovenskej diplomacie okupované?
Slovenská diplomacia je len sekundantom americkej a následne únijnej diplomacie. Čo sa tejto otázky týka, medzinárodné právo definuje anexiu ako „privlastnenie si časti územia alebo celého územia iným štátom proti vôli jeho obyvateľstva,“ Podstatná časť definície je: proti vôli obyvateľov. Už je päť rokov od tzv. anexie a keby tí obyvatelia neboli spokojní, musel by tam existovať nejaký prejav odporu. Počuli ste za tých päť rokov o dajakom?
Krymskí Tatári sa nezdajú byť spokojní.
Neobhajujem Stalinovo rozhodnutie, ale je historický fakt, že za druhej svetovej vojny spolupracovali Tatári s Nemcami, s divíziou SS na Kryme a Stalin ich za to odtiaľ vysťahoval. Keby bol vyhral vojnu Hitler a jeho krymskí spojenci Tatári, chcel by som vidieť, čo by spravili s Rusmi. Nie som však zbehlý v tatársko – ruských vzťahoch, preto nemôžem tento problém hodnotiť.
Ale aj Rusi s nimi spolupracovali. Spomenúť môžeme napríklad Vlasovcov. Ale Rusov Stalin nevysťahoval.
Vlasovcov Nemci nikdy nenasadili proti sovietskej armáde, ale len proti partizánom, pretože sa obávali, že mnohí, ktorí boli v tejto armáde z donútenia ako bývalí zajatci, prejdú k Sovietom. Súhlasím však s vami, je neprípustné uplatňovať princíp kolektívnej viny, ktorý uplatnil Stalin.
Napokon, mnohí Tatári bojovali na strane Sovietskeho zväzu. Len vravím, že Stalin bol víťaz, ktorý vtedy rozhodoval a povedal, vy ste spolupracovali a pôjdete odtiaľto preč. Takže ja teraz nehodnotím postoj Tatárov, ale celkový postoj k údajnej anexii. Urobili tam referendum a drvivá väčšina obyvateľov na jeho základe rozhodla, že chcú byť s Ruskom.
Áno, ale za prítomnosti ruskej armády a veľmi rýchlo. Na prípravu referenda bolo málo času, len niekoľko týždňov od zvrhnutia Viktora Janukovyča. To im potom vyčítala aj Benátska komisia, že takto sa nemôže robiť referendum o odtrhnutí etnického územia, keďže je potrebný oveľa dlhší čas na kampaň.
Na území Sevastopoľa bolo už predtým pokiaľ viem 25-tisíc vojakov na základe rusko–ukrajinskej dohody, ktorá bez problémov fungovala viac ako dvadsať rokov. Rusko–ukrajinské vzťahy skolabovali nie po pripojení Krymu k Rusku, ale po kyjevskom majdane. To je podstatné.
Referendum, pripojenie či podľa vás anexia sa uskutočnili až po majdane. Ak by predsa obyvatelia Krymu boli proti referendu, tak ho odsabotujú. To tí zelení mužíci nútili občanov Krymu k volebným urnám s kalašnikovmi? Podstatná je však otázka: Ako je možné, že ak Krymčania nie sú spokojní s pripojením k Rusku, prečo proti tomu neprotestujú, ale naopak toto pripojenie vítajú a oslavujú? Iste mi dáte za pravdu, že ak by tam bol čo len najmenší prejav odporu, naše jednotne antiruské médiá by o tom nadšene informovali.
Mohli napríklad kresťania za socializmu prejavovať nespokojnosť? Veď za takú nespokojnosť sa chodilo do basy. Tak sa pýtam vás, nie je tam policajný štát? Na Kryme ste boli.
V marci 1988 bola prejav masovej kresťanskej nespokojnosti v Bratislave takzvaná sviečková manifestácia a do basy nešiel nikto. Nie som obhajcom komunizmu, ale obhajcom pravdy a pravda je taká, že za komunistov boli u nás otvorené kostoly od rána do večera, mohli ste sa ísť pomodliť, kedy ste chceli. Dnes sú kostoly otvorené len počas omší a liturgických úkonov, lebo sa vraj kradne. Samozrejme nehovorím o päťdesiatych rokoch, ale komunizmus za Stalina a za Gorbačova boli od seba veľmi ďaleko. Pokiaľ ide o policajný štát – prečítajte si moju reportáž. Jalta je porovnateľná s francúzskym Nice. V Jalte som nevidel ani jedného policajta, v Nice som videl policajtov na každom kroku. Takže sa vás pýtam: je Francúzsko policajný štát?
Vy ste sa tam mohli úplne voľne pohybovať?
Samozrejme, požičali sme si s mojim českým kamarátom v Simferopole na letisku auto a nikto ani nevedel, kde sme. Chodili sme po obchodoch, krčmách, plážach, viem po rusky, debatoval som s ľuďmi. Takže základná otázka v súvislosti s mojou reportážou z Krymu je, prečo som to musel urobiť ja a prečo to nespravili tí, ktorí tu na to sú, teda novinári.
Máte nejaký politický idol?
V minulosti to boli Milan Rastislav Štefánik, Máhatma Gándhí, John F. Kennedy, Martin Luther King, Alexander Dubček. Títo muži majú spoločné to, že ani jeden z nich nezomrel prirodzenou smrťou. Medzi dnešnými politikmi nemôžem mať politický idol, pretože v dnešnej politike neexistujú priatelia, iba spolupáchatelia.
Čomu sa plánujte venovať v blízkej dobe?
Pred Vianocami mi vyjde preklad zaujímavej eseje Štefana Zweiga: Pred Búrkou, preložil som ju z nemčiny. Píšem tiež vlastnú tvorbu – nový román zo sibírskeho Altaja a severozápadného Mongolska, kde som bol vlani za veľmi dramatických okolností na expedícii. Bude to na spôsob mojich kódov, román vyjde o rok na jeseň.
Čo by ste na záver odkázali ľuďom?
Neviem, či mám práve ja právo odkazovať niečo ľuďom. Poviem len môj pocit: veľmi mi je ľúto, že ako Slovensko, tak aj svet je polarizovaný na ľudí národne orientovaných a globálne orientovaných. Nikdy nezabudnem na môj rozhovor s Dalajlámom, keď som mu začal nadšene rozprávať o tom, že treba bojovať za mier a za lásku. Dalajláma sa na mňa pozrel a povedal: vy, ľudia materiálnych hodnôt, stále by ste len bojovali.
Jediné, čo má zmysel, je porozumieť si a tolerovať sa. Čiže Slovensko akútne potrebuje dialóg liberálne orientovaných s národne orientovanými, inak sa sami emocionálne zožerieme. A politikom, najmä tým novým, odkazujem vetu francúzskeho ministra Talleyranda: „Politika je boj o moc, najprv s cudzími a potom s vlastnými a s tými ešte viac, lebo si viac nárokujú.“ A ja dodávam: „Aj tá najlepšia myšlienka, aj tá najlepšia strana skončí vo chvíli, keď sa začne boj o to, kto bude predseda.“
Zdroj: denniks.sk
