Klimatická zmena sa stala v dnešnej dobe u nás aj v Európe zásadnou politickou témou, ktorá je v súčasnosti navyše zosilnená nebývalou vlnou horúčav a dlhotrvajúcim suchom, píše Jiří Weigl v komentári uverejnenom na stránke Inštitútu Václava Klausa (IVK).
Zatiaľ tón vo vyhrotenej verejnej diskusii udávajú tí, ktorí klimatickú zmenu pokladajú za nežiadúcu a zastaviteľnú prírodnú anomáliu, čo zdôvodňujú nedokázateľnou konštrukciou, že je primárne spôsobená ľudskou priemyselnou civilizáciou a spôsobom života ľudí vo vyspelých krajinách.
Popierajú skutočnosť, že všetko na našej planéte, vrátane klímy prechádza od počiatku jej vzniku permanentné zmenou. Dokazuje to príklad našej krajiny, ktorá zažila vo svojej geologickej histórii zásadné premeny klímy od vlhkých trópov, cez stepi a pralesy mierneho pásma až po arktickú tundru v susedstve pevninského ľadovca.
Striedanie studených ľadových a teplejších medziľadových dôb je preukázané už v ére existencie ľudského druhu. Napriek tomu súdobý vedecký, politický a mediálny mainstream nepokladá zmeny klímy za prirodzenú vec, ktorej nemá zmysel sa brániť, ale iba sa jej maximálne prispôsobovať. Namiesto toho hlása, že ide o neprijateľný exces, ktorý je možné a nutné zastaviť.
V tomto poňatí, ktoré je nám vnucované ako "vedecké" , predstavujú príroda a prírodné pomery akýsi statický systém, ktorého večná "udržateľnosť" je hodnotou an sich, ktorú treba za každú cenu a všetkými prostriedkami brániť.
Ide o prístup, ktorý vo vedeckom skúmaní prírodnej histórie nemá žiadnu oporu (ide o skúmanie veľmi dlhých časových období vývoja nesmierne zložitého a komplexného systému, pre ktoré pochopiteľne neexistujú žiadne dostatočné a spoľahlivé časové rady dát).
Akosi intuitívne sa pri tom vychádza z toho, že onen správny a prirodzený "benchmark", tj. stav, ktorý má byť za akýchkoľvek nákladov ľudstvom udržaný, sú prírodné pomery, aké existovali niekedy okolo 60. rokov minulého storočia.
Dôvodom môže byť to, že ide o obdobie, ktorá ešte nevymizlo z ľudskej pamäti, a keď bola väčšina koryfejov ideológie klimatického alarmizmu a dnes rozhodujúcej generácie verejných činiteľov mladá a má na túto éru príjemné spomienky. Iný racionálny dôvod sa pre zbožštenie prírodných pomerov obdobia nedávno minulého nájsť nedá.
V súčasných verejných diskusiách o klimatickej zmene je veľmi zneužívaná diskrepancia medzi individuálnou ľudskou skúsenosťou, ktorá je veľmi krátkodobá, a podstatou klimatických zmien, ktoré majú veľmi dlhodobý charakter a príčiny, a nie sú preto skúsenosťou jednotlivca absorbovateľné a plne prijateľné.
Každá zmena počasia, niekoľko dní horúčavy či sucha, alebo naopak chladu a zrážok, sú vydávané za prejav onoho excesu - tej strašnej klimatické zmeny. Tá sa však prejavuje ako dlhodobý trend podobných kolísaní, trvajúcich dlhé stáročia a tisícročia.
Z niekoľkých sérií horúcich a suchých, alebo naopak chladných a daždivých rokov nemožno o zmene klímy, ako planetárnom procese povedať vôbec nič. Aspoň v serióznej vede.
Úplne nevedecká je potom predstava, že by bolo možné prírodné procesy typu klímy v súčasných podmienkach ľudskej spoločnosti nejako centrálne riadiť a plánovať, a prerušiť tak onen permanentne sa meniaci kolobeh prírodných dejov a ich zmien na našej planéte.
V politickej ideológii, v ktorej boj proti zmene klímy zmutoval, je to však niečo úplne iné. Tá v dnešnom sekularizovanom vyspelom svete naplno preberá úlohu nového racionalistického náboženstva a napĺňa potreby, ktoré pre moderného človeka staré náboženské kulty už nenapĺňajú.
Jej prednosťou je zdanlivý racionalizmus a opretie o vedu, na ktorej údajnej nespochybniteľnej autorite v modernej spoločnosti táto ideológia parazituje. Tak ako dávni ľudia nechápajúci príčiny prírodných javov trpeli v rôznych dobách obdobiami sucha, či prílišnej vlahy a snažili sa docieliť ich zmeny vzývaním božstiev a najrôznejšími druhmi obetí, tak súčasní bojovníci proti zmenám klímy používajú podobné metódy.
Ako veľkňazom novej viery im ide, tak ako vo všetkých náboženstvách, predovšetkým o vplyv na spoločnosť a správanie veriacich. Svoju autoritu títo moderní šamani opierajú o svoju údajnú znalosť, ako ovplyvniť nadľudské sily, ktorá riadia svet, v ktorom žijeme, a spôsobujú nám rôzne utrpenia či prinášajú potenciálne existenčné hrozby.
Metódou, ako to dosiahnuť a pri tom získať vplyv na masy, je dnes, tak ako kedysi obeť. Ľudia sa majú pre uspokojenie "božstiev" zriecť niečoho, čo považujú za obzvlášť dôležité, cenné a potrebné pre svoje doterajšie životy. Tým odčinia svoje hriechy a uspokoja "božstvo" (v našom prípade bola na tento piedestál postavená úroveň CO2 v atmosfére).
Ak teda skôr ľudia pre príchod dažďa obetovali potraviny, zvieratá, zajatcov alebo vlastné deti, v modernej vyspelej spoločnosti majú byť obeťami osobné automobily, lietadlá, hovädzie mäso, turistika atď. Skrátka všetko, čo je pre moderného človeka a životný štýl nejako cenné a typické a charakterizuje životný štandard vyšších vrstiev, v ktorých sa aj toto nové náboženstvo zrodilo.
Táto obeť má priniesť vykorenenému človeku západnej spoločnosti pocit pokánia a akýchsi odpustkov za viny a hriechy, ktoré sú mu spolu so strachom z budúcnosti neustále intenzívne vtĺkané.
Ak apel týchto výziev nie je dostatočný, po ruke sú aj radikálnejšie návrhy k obetiam a ani tie ľudské nie sú tabu. Medzi aktivistami, intenzívne prežívajúcimi "klimatický žiaľ", sa šíria kampane proti rodeniu detí, lebo to vraj ohrozuje planétu.
Typicky sú tieto výzvy a kampane adresované ženám vo vyspelých západných krajinách. Nikoho z hlásateľov tejto novej radikálnej viery pritom ani nenapadne, že by svoje úsilie o zmenu sveta nasmeroval do krajín chudobných. Aby sa k drastickému obmedzeniu pôrodnosti snažil presviedčať napr. Obyvateľov afrického Sahelu, ktorých populačná explózia spojená s tradičným pastierskym poľnohospodárstvom má na rozdiel od automobilizmu úplne preukázateľný podiel na dezertifikáciu Afriky.
O nápravu sveta nejde. Ide ako vždy o kontrolu ľudí vo vlastnej spoločnosti a manipuláciu ich vedomím.
Že vyhlasované ciele (bezuhlíkové štvrte, mestá, regióny, kontinenty, emisné limity atď.), kvôli ktorým sú obete vyžadované, sú nezmyselné a nerealizovateľné, nehrá žiadnu rolu. Dôležitý je samotný proces, flagelantský prežitok a nádeje na vykúpenie.
Z dávneho šera stredovekej nábožnosti sa nám vracajú také relikty, ako viera v schopnosť nevinných detí spasiť svet a dokázať to, čo hriešni dospelí nevidia, kult nových ekosvetcov atď.
Celé toto klimatické blúznenie, ktorému spoločnosti na dnešnom vyspelom Západe viac a viac prepadajú, je zjavným symptómom duchovnej a spoločenskej krízy, ktorá ohrozuje slobodnú spoločnosť ďaleko viac, než všetci diktátori sveta.
Zmeny počasia a výkyvy klímy sú prirodzené a nezastaviteľné. Z ich dôsledkami sa môžeme iba vyrovnávať a prispôsobovať sa im. Strach z budúcnosti a z nadpozemských síl je človeku vlastný, napriek tomu by sme nemali tak lacno podľahnúť vymývaniu mozgov a manipulácii.
Hrozí, že pod zámienkou ochrany klímy si sami zavedieme desivú netolerantnú a fanatickú antihumánnu totalitu, ktorá nás znovu zbaví slobody a demokracie, upozorňuje Jiří Weigl na záver.
Zdroj: konzervativnyweb.sk
