Ministerstvo zahraničných vecí vnútilo TASR novú propagandistickú reláciu Hlboká Online a hneď začiatok vysielania musel nadvihnúť zo stoličky každého, koho pamäť siaha hlbšie ako po posledný nedeľný obed. Odhliadnuc od nezvyčajne servilnej moderátorky Zuzany Kovačič Hanzelovej, ktorá kládla hosťom také milé otázky, až ste čakali, kedy sa ich spýta na trávenie a stolicu, expremiér Dzurinda ukázal, že nič staré nezabudol, nič nové sa nenaučil a naďalej klame, až sa tak práši.
Najzávažnejšie boli jeho tvrdenia o vojne v Iraku. Je to až neuveriteľné, že to dokázal, ale ani v jednej vete nepovedal pravdu.
Dzurinda klamal, keď tvrdil, že on o zbraniach hromadného ničenia v Iraku nehovoril – dokázateľne to spomenul mnohokrát a čo je najdôležitejšie: použil to ako argument pri presviedčaní nášho obyvateľstva, ktoré bolo výrazne proti invázii do tejto krajiny.
Dzurinda klamal, keď tvrdil, že vpád do Iraku bol aj odplatou za vojnu Iraku s Iránom - v tejto vojne totiž podporovali Husajna Spojené štáty a je naozaj hlúpe vymyslieť si, že sa mu za to pomstili.
Dzurinda klamal, keď tvrdil, že Islamský štát je len epizóda, ktorú sme zvládli - on nie je schopný ani dnes priznať, že táto vojna destabilizovala a dodnes destabilizuje celý región (alebo tomu vôbec nerozumie).
Dzurinda klamal, keď tvrdil, že väčšina obyvateľov Iraku invázii porozumela – doteraz nás za to nenávidia.
A napokon Dzurinda klamal, keď tvrdil, že potrebu zvyšovania zbrojenia vyvolal teroristický útok na New York a Washington.
Jednak permanentný rast zbrojenia evidujú štatistiky od polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa po prvýkrát ohlásilo rozširovanie NATO – a jednak práve Dzurinda práve v čase pádu Dvojičiek balamutil verejnosť, že ak vstúpime do Severoatlantickej aliancie, nebudeme musieť toľko zbrojiť.
Predovšetkým však – Dzurinda sa ukázal ako neskutočný bezcitný cynik, ktorý absolútne neberie do úvahy, že vojna v Iraku stála státisíce ľudských životov (podľa nezávislých odhadov až milión) a už vôbec nie to, že bola hrubým porušením medzinárodného práva.
Naopak, arogantne tvrdí, že za týmito operáciami stojí, že je „vášnivý transatlanticista“ (čo z jeho úst znie ako nacista) a chvastá sa, že on sám zavolal vtedajšiemu španielskemu premiérovi Aznarovi a ponúkol sa mu do tzv. koalície ochotných so slovami „Chceme byť s vami!“, hoci na to vtedy nemal ani mandát vlády, ani mandát parlamentu.
Expremiér sa ukázal ako fanatik, keď o fiasku v Afganistane hovorí, že to nebol premárnený čas, lebo sme tam získali obrovské vojenské skúsenosti. Jemu a podobným treba asi pripomenúť, že tie krvavé jatky, pri ktorých zahynulo štvrť milióna ľudí, neboli vojenským cvičením.
Podľa Dzurindu „ak naši vojaci skúsili Kosovo, Afganistan alebo Irak, je to len dobre“, pričom eufemisticky priznal jedinú vec: „Možno sme ako transatlanticisti nepovedali občanom celú pravdu.“
Takto hovorí vojnový zločinec. S plnou vážnosťou hovorím, že Mikuláš Dzurinda vedome a hrubo oklamal národ, bezočivo mu luhal ráno, na obed i večer, vohnal ho do nelegálnych vojen, ktoré zbytočne stáli životy aj slovenských vojakov a za svoje zločiny musí niesť plnú trestnoprávnu zodpovednosť.
On patrí do väzenia aj za svoje privatizačné podvody, no Kosovo, Afganistan a Irak mu treba spočítať o to viac, že sa k nim otvorene hlási, že pri týchto z hľadiska medzinárodného práva vojenských agresiách zahynuli nevinní ľudia a darebáci, ktorí sú za to zodpovední či už z radov politikov alebo novinárov tieto zločiny dodnes nazývajú zjemňujúco „chyby“. Neboli to chyby, boli to ohavné vojnové zločiny, a vy to viete. Spravodlivosť vás skôr či neskôr dostihne a už vám odbíja.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár
