Deň, keď slovenská žurnalistika stratila sebaúctu

10.09.2020 | 17:45
Publicista, politický a mediálny analytik Eduard Chmelár komentoval lživé informácie Denníka N v súvislosti s vynesením rozsudku vo veci vražda novinára Kuciaka.

Predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala poskytol včera médiám stanovisko predsedníčky senátu Ruženy Sabovej, ktorá tvrdí, že medializované informácie o hlasovaní sudcov v prípade Kočner sú nepravdivé a žiada médiá, aby sa zdržali ďalšieho šírenia ničím nepodložených tvrdení zo spisu. Šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný na tieto slová zareagoval vyhlásením, ktoré považujem za mimoriadne nízke, alibistické a hanebné vyjadrenie človeka, ktorý stratil morálny kompas. Kostolný sa vykrúca, že zo stanoviska predsedníčky senátu nie je jasné, čo by malo byť nepravdivé, hoci je to absolútne jasné pre každého, kto vie čítať, takže to pánovi šéfredaktorovi, prípadne ďalším nechápavým, zopakujeme: MEDIALIZOVANÉ INFORMÁCIE O HLASOVANÍ SUDCOV O ROZSUDKU. Napriek tomu Kostolný zahmlieva a vyhovára sa ako Matovič pri diplomovke, že rozhodnutie senátu v ňom vyvolalo vážne pochybnosti a odôvodnenie rozhodnutia je vraj najsilnejším dôkazom, že v senáte nebola zhoda... Neuveriteľné. Toto je odpoveď šéfredaktora prepytujem mienkotvorného denníka v štýle tých najpochybnejších konšpiračných webov podľa Rostasovho hesla – nie je to pravda, ale mohla by byť.

Za úplné dno však považujem Kostolného reakciu, že v tejto chvíli nevidí dôvod na to, aby denník opravil informáciu, ktorú zverejnil. Vraj verí, že písomné zdôvodnenie rozsudku veci vyjasní a senát vyargumentuje, prečo rozhodol tak, ako rozhodol... Isteže, senát musí rozsudok zdôvodniť, ale čo vieme celkom určite – nezverejní mená sudcov, ktorí hlasovali za Kočnerovu nevinu. Výsledky hlasovania o trestných veciach sú totiž zo zákona tajné. A ja som presvedčený, že v tejto veci padne ešte trestné oznámenie.

Patrí k dobrým mravom a posvätným zásadám profesionálnej žurnalistiky, že novinár zverejňuje len takú informáciu, ktorá je overená minimálne z dvoch na sebe nezávislých zdrojoch. Denník N túto zásadu dlhodobo a pravidelne porušoval. Selektívne zverejňoval účelovo vybrané úryvky z Kočnerovej komunikácie, a to napriek tomu, že podľa elitných vyšetrovateľov tieto úniky informácií sťažovali vyšetrovanie. Publikoval aj ten najmenší dôkaz proti Kočnerovi, ale (ako pripomína aj režisérka Zuzana Piussi) fakty spochybňujúce validitu (platnosť) právneho úkonu alebo procesné chyby zamlčiaval. Pomáhal tak vytvárať v spoločnosti atmosféru očakávania, ktorá nie vždy zodpovedala realite a často bola skreslená. Vytváral sa viac tlak na odsúdenie Kočnera ako na hľadanie pravdy, hoci v tejto chvíli nemôžeme vylúčiť, že ešte stále nepoznáme ani skutočný motív vraždy, ani skutočného objednávateľa. Opäť si pomôžem slovami režisérky Zuzany Piussi, ktorú hádam nikto nebude podozrievať z náchylnosti ku gangstrom a ktorá označila utkvelú novinársku predstavu, že niekto v tomto štádiu ovplyvňoval rozhodnutia sudcov, za absurdnú. Kočnera sa dnes už nikto nezastane, nemá žiadnych spojencov a všetci ho odpísali, vrátane Penty.

Za týchto okolností je správanie šéfredaktora Denníka N, ktorý sa odmietol ospravedlniť za uverejnenie lživých informácií, vyslovene trápne a je hanbou slovenskej žurnalistiky. Niekto tu dokázateľne klamal. Monika Tódová tvrdí, že informácie unikli zo senátu. Prečo by to však sudkyňa Sabová v tomto štádiu robila? Aby poškodila svoju reputáciu, pochovala celú svoju profesionálnu česť a spochybnila svoju kompetenciu? Kvôli Kočnerovi? To sú naivné konštrukcie na úrovni predstáv o zloduchovi v Batmanovi.

Nateraz všetky fakty a výpovede svedčia o tom, že Monika Tódová klamala. Žiaľ, nie je jediná. Viacerí novinári z denníkov N, Sme a Aktuality.sk sú dlhé roky iba príliš lacnými reproduktormi informácií podsúvanými represívnymi zložkami či spravodajskými službami bez toho, aby sa usilovali spracovať motiváciu, prečo im takéto informácie s takou ochotou púšťajú. Uverejňovanie tajných informácií, ktoré vám niekto vyselektované naservíruje na stôl, však nie je žiadnou investigatívnou žurnalistikou, ale nezákonnou činnosťou, ktorú by vám tolerovali noviny v Rusku alebo v Číne, ale v žiadnom prípade nie v Nemecku, Francúzsku či Veľkej Británii, s ktorými sa tak radi porovnávame. Ale ja už dlhé roky vravím, že toto všetko je dôsledok toho, že sme sa nevyrovnali s klamármi počas irackej vojny. Viacerí novinári z New York Times, BBC či Le Monde museli z redakcií odísť po tom, čo ich usvedčili zo zámerne zavádzajúcich informácií, ktoré pomohli zdôvodniť nezákonnú inváziu do Iraku.

U nás patril medzi takých novinárov aj vtedajší zahraničný spravodajca denníka Sme Matúš Kostolný, ktorý šíril výmysly o zbraniach hromadného ničenia v Bagdade a masíroval verejnú mienku smerom k vojne. Lenže kým všade v západnom svete sa luhári na svojich miestach neudržali alebo sa aspoň ospravedlnili, u nás tak neurobil nikto. Z čestných ľudí robili bláznov, ctihodní luhári naďalej masírovali verejnú mienku a Matúš Kostolný to dotiahol až na šéfredaktora Denníka N.

Bolo nás len zopár – verejne známych ľudí – ktorí sme neverili „casus belli“ – vymyslenému dôvodu na vyhlásenie vojny. Mainstream nás označoval za „intelektuálnych extrémistov“. Nie, nemýľte sa, do tejto kategórie nezaraďovali ľudí typu Kotleba, ktorý bol vtedy ešte len pouličným bitkárom. Zaradili do nej profesorov Jana Kellera, Václava Bělohradského či Erazima Koháka, takže som bol vo vynikajúcej spoločnosti. A práve v tomto čase nepochopiteľného krviprelievania, ktoré si vyžiadalo v konečnom súčte státisíce ľudských životov, ľudia prestali veriť mainstreamovým médiám a začali vznikať tzv. alternatívne médiá, ktoré boli síce často pochybné, ale neklamalo sa v nich viac ako v mainstreame.

Áno, na pozadí týchto lží vypustených nie po prvýkrát Denníkom N si treba otvorene povedať, že propaganda a falošné správy už dávno nie sú doménou iba konšpiračných webov. Poctivá žurnalistika umiera, lebo ju nemá kto zaplatiť, zaplatené sú len takéto predajné figúrky, za ktorými stoja záujmové skupiny. A novinár, ktorý sa bráni oprave nepravdivého údaju, u mňa nie je poctivý novinár, neslúži verejnému záujmu, ale skupinovej propagande. To, čo urobil Denník N, je strašné zlyhanie a seriózni žurnalisti by sa od jeho praktík mali dištancovať.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár


Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Zaujímavosti