Vývoj na Slovensku po roku 1989 možno bez zveličenia označiť ako nenormálny. A to počas vlády všetkých doterajších politických garnitúr, ktoré sa vystriedali pri moci. Od Čarnogurského cez Mečiara, Dzurindu, Radičovú až po Fica. Kauza za kauzou. Vraždy, zavlečenie do cudziny, tunelovanie, podvody, rozkrádanie, rozvrat poľnohospodárstva, priemyslu, školstva i zdravotníctva, sociálneho systému, bezpečnostných zložiek, prokuratúry, súdnictva atď.
Politici akoby uchopením moci, no i v honbe za ňou, zošaleli. Ide im výlučne o peniaze? Pri obsadzovaní postov na rôznych úrovniach riadenia štátu pramálo rozhodujú schopnosti. To, čo rozhoduje, sú peniaze, kšefty, vzťahy, krytie. Peniaze naliate do volebnej kampane a investované do poslušných a všetkého schopných figúrok automaticky zakladajú záväzky voči investorom. A tie je potrebné po voľbách splatiť. A, samozrejme, k tomu ešte tá nekonečná ľudská chamtivosť.
Obraz štátu, ako ho dnes vníma každý súdny človek, je po 30-ročnom fungovaní v naznačenom móde smutný, pre mnohých až zúfalý. A nemuselo to tak byť.
Problém je v tom, že Slovensko už 30 rokov nemá jediného seriózneho štátnika. Zato politických bláznov má na rozdávanie. Tu sa skutočne nenájde nikto kultivovanejší a odborne zdatnejší než ponúkaná Remišová, Klus, Blaha, Kiska, Beblavý, Truban, Matovič, Kotleba, Danko, Pellegrini, Bugár, Érsek... Prosím, nežartujme, ide o veľa, ide o krajinu, ide o nás.
Máme demokraciu, slobodné voľby, ľudské práva... Skutočne? Naozaj bolo zloženie vlád po roku 1989 vždy len o vôli voličov? Žeby si volič na Slovensku želal, aby mu v koalícii vládli zlodeji, klamári, ľudia často neschopní sformulovať jednoduchú vetu? Kde boli celých tých 30 rokov prokuratúra, polícia či tajné služby? Ich hlboký spánok tzv. demokratom nepochybne veľmi vyhovoval. Ich priestor rýchlo vyplnili médiá, a tie sa zakaždým činia až príliš. Veľká časť zodpovednosti za doterajší vývoj leží aj na nich.
Je 30 rokov po revolúcii, doba vraj neustálych reforiem po komunistickej tyranii. Tak to zvyknú bývalí disidenti, ich nástupcovia i médiá nazývať a vtĺkať deťom do hláv. No vezmime len jeden výsledok reforiem, naozaj len jeden – vek odchodu do dôchodku... Budeme pracovať o päť či desať rokov dlhšie než tí, ktorých vraj komunisti týrali... A argument? Vraj teraz žijeme dlhšie ako vtedy! Nuž prejdite sa po cintoríne napríklad v Trnave či Žiline. Je takmer vzácne nájsť tam odpočívať na veky niekoho, komu sa podarilo dožiť viac ako 70 rokov. Drvivá prevaha päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov priam bije do očí. A keby to aj bola pravda, že dlhšie žijeme, tak čo? V časoch mimo tyranie by sa predsa malo rodiť viac detí, ekonomika by mala mimo plánovaného hospodárstva predsa len tak kvitnúť, nie? Ak pracovať do 55 či 60 rokov veku bola komunistická tyrania, po 30-ročných reformách by mal byť trend opačný, páni kapitalisti. Nemyslíte? Logická otázka: Kto je tu tyran?
Judita L.
Zdroj: InfoVojna
