Keď som sa v roku 2018 dozvedel, že má vzniknúť Investigatívne centrum Jána Kuciaka, mal som obavy. Bolo tu riziko, že meno a pamiatka Jána Kuciaka sa budú využívať alebo rovno zneužívať na ideologické, politické a geopolitické kampane (zápasy), ktorým sa s obľubou venuje tretí sektor. Hlavne ten mainstreamový, teda progresívne vycvičený.
Myslím si, že presne toto sa stalo akože investigatívnym článkom centra o údajnom nebezpečenstve radikálnych ultrakonzervatívnych hnutí v strednej Európe. Autori sa snažia navodiť dojem, že ide o pochybné zradikalizované kresťanské organizácie, ktoré získavajú vplyv nielen v politike, ale aj v oblasti práva, justície a medzinárodnej spolupráce.
Teda vyčítajú im presne to, čo už roky robia liberálne a progresívne organizácie. Aj tie sa predsa snažia získavať vplyv, rozdeľovať peniaze na svoje „ultraliberálne“ medzinárodné projekty (aby sme použili jazyk autorov) a presadzovať sa v politike. Aj v tej najvyššej. Malý príklad: v slovenskej Via Iuris, v minulosti financovanej aj sieťou amerického oligarchu Georgea Sorosa (Open Society Foundations), „vyrástla“ podpredsedníčka Progresívneho Slovenska a aktuálne prezidentka Zuzana Čaputová.
Ideologicky zamerané nadácie založené Sorosom nie sú aktívne len politicky, ale aj mediálne. Starajú sa napríklad o ocenenia pre novinárov. Tento konflikt záujmov, keď vplyvný americký oligarcha financuje európsky tretí sektor, budúcich politikov a jeho organizácie každoročne odmeňujú vybraných novinárov, takmer nikomu neprekáža.
V malej regionálnej spolupráci konzervatívnych a kresťanských komunít sa však hľadá spoločenská či rovno medzinárodná hrozba…
Pripomeňme, že Istanbulský dohovor je vysoko kontroverzný kódex s nízkou verejnou podporou, ktorý je viac zaujímavý pre dúhovú gender agendu než pre praktickú ochranu žien. Kritika dohovoru a ponuka alternatívnych noriem je plne legitímna.
Nemám nič proti tomu, aby vznikali „investigatívne články“, ktoré útočia na konzervatívne a kresťanské sily. Napokon, v tomto duchu ich vychádzajú ročne desiatky. Mrzí ma len to, že v tomto prípade sú spojené s menom – a nepriamo aj s rodinou – Jána Kuciaka. Nie je to fér. Ján Kuciak sa nikdy neznižoval k ideologickému aktivizmu, ktorý – v súlade so želaním donorov – hľadá spoločenské hrozby v národných či kresťanských organizáciách.
Ďalšia vec, ktorá ma vyrušuje, je financovanie. Projekt zameraný na údajné ultrakozervatívne kresťanské hrozby je financovaný z peňazí Európskej únie (cez Investigative Journalism for Europe). Teda aj z našich, verejných zdrojov. Tu už potom nejde o názory autorov alebo politiku tej-ktorej mimovládky, ale o viac. O to, ako a na čo sa používajú peniaze z vrecka daňového poplatníka.
V tomto prípade sa použili veľmi pochybným spôsobom – na kritiku „vnútorného nepriateľa“, teda tej časti spoločnosti, ktorá netlieska progresívnej agende. Ak by sme chceli zistiť, čím sa vlastne previnili konzervatívne organizácie, napríklad tie slovenské, respektíve prečo sa stali predmetom medzinárodnej investigatívy (vyšetrovania), nepochodíme. Neprevinili sa ničím. Len tým, že nie sú liberálne, netešia sa z Istanbulského dohovoru a snažia sa ponúkať a podporovať alternatívne, konzervatívne ladené právne normy, ktoré by chránili rodinu v jej tradičnej podobe.
Napokon, práve toto – politickú a názorovú otvorenosť a súťaž viacerých protichodných hodnotových prúdov, aj konzervatívnych a náboženských – by sme mali v rámci strednej Európy vítať a podporovať. Nie potláčať ako čosi podozrivé.
Alebo inak. Ak už chcú investigatívci smelo rozkrývať financovanie, „globálny vplyv“ a politické presahy konzervatívnych organizácií, mohli by skúsiť to isté aj pri tých progresívnych. Alebo… Nemohli?
Malá faktická poznámka na záver: Investigative Journalism for Europe (sponzora článku) okrem Európskej komisie podporuje aj Sorosova Open Society Foundations.
Autor: Dag Daniš
Zdroj: postoj.sk
