HLAVA ŠTÁTU MÁ BYŤ AKTÍVNOU MODERÁTORKOU POLITICKEJ KRÍZY, NIE FRUSTROVANOU KOMENTÁTORKOU DIANIA
Už mám naozaj plné zuby večných výhovoriek prezidentky Čaputovej o tom, ako nemôže nič robiť. Buď nech si spolu so svojimi poradcami poriadne naštuduje ústavu alebo nech ide od toho. Prezident Kováč mal ešte menej právomocí ako ona (pred ústavným zákonom č. 9/1999, ktorý do určitej miery rozšíril právomoci hlavy štátu v súvislosti s priamou voľbou), a predsa dokázal jediným štátnickým vystúpením položiť vládu. Netvrdím, že prezidentka môže všetko, čo od nej žiadajú občania – naozaj nemôže svojvoľne odvolať premiéra, ministra alebo vymenovať úradnícku vládu bez demisie súčasnej alebo bez ústavných procesov v parlamente – ale to neznamená, že bude svoju totálnu nečinnosť obhajovať neinformovanosťou obyvateľstva. Opäť jej musím pripomenúť, že počas kampane v prezidentských voľbách najhlasnejšie obhajovala tézu, že hlava štátu nepotrebuje viac právomocí, že môže byť silným hráčom s tými právomocami, ktoré má. A dnes nedokáže využívať ani tie a v zápase o budúcnosť Slovenska nie je žiadnym hráčom.
Päť dní držala verejnosť v napätí, aké „očakávania tlmočila premiérovi a predsedovi parlamentu“ na utorkovom stretnutí, pričom jej hovorca ich odmietol prezradiť s tajuplným dodatkom, že „pani prezidentka uvidí, aký postoj k nim títo ústavní činitelia zaujmú v najbližších dňoch“, a potom sa vyjadrí. Ako hovorí klasik, chcela to urobiť čo najlepšie, ale dopadlo to ako vždy. „Títo ústavní činitelia“ sa na ňu vykašľali a odignorovali ju, ona sa na to v TV Markíza posťažovala a aby bolo jasné, kto tu má byť za peknú, povedala občanom lacné „prepáčte“. Lenže toto nestačí, toto sa od nej za 14 000 eur mesačne neočakáva. Ona nie je ani kráľovná, ani vyslúžilý skúsený štátnik s dlhoročnými zásluhami, aby sme s pokornou úctou počúvali jej kázanie – jej autorita nepochádza z jej činov, ale z jej úradu, od ktorého sa očakávajú konkrétne politické kroky.
Silní prezidenti (silní osobnostne, nie kompetenčne) sa v takýchto chvíľach stávali a stávajú minimálne moderátormi krízy. Očakáva sa od nich iniciatíva a návrh východiska. Prezidentka Slovenskej republiky má napríklad stále právomoc vystúpiť v parlamente (áno, podľa čl. 102, ods. 1, pís. p môže podať nielen správu o stave SR, ale môže mimo toho predniesť aj prejav „o závažných politických otázkach“). Môže uviesť veci do pohybu. Iniciovať rokovania všetkých strán o riešení krízy. Sprostredkovať dohodu. Predložiť riešenia. Inak je jej kritika bezzubá a zbytočná, ona nie je komentátorkou diania a už by si to konečne mala uvedomiť. Toto je jej chvíľa. Nikoho nezaujíma (okrem jej fanklubu) ako ona veci „vníma“.
Ona je súčasťou výkonnej moci a má konať, a nie sťažovať sa médiám, aká je frustrovaná z nedostatku svojich právomocí. A vôbec, akú hodnotu majú slová hlavy štátu, ktorá najprv povie, že je proti plošnému testovaniu, a potom oznámi, že je potrebné - inokedy vysloví pochybnosti nad tým, či by sa mal stať Lipšic generálnym prokurátorom a dnes v TV Markíza zahlási, že „hodnotovo nevnímam žiadne lapsusy spojené s jeho kariérou politika alebo právnika“? Ak si odmyslíme jej latentné pretláčanie agendy Progresívneho Slovenska, jediným jej cieľom je udržať si maximálnu popularitu, byť v nasledujúcom období zvolená už v prvom kole a za týmto účelom hrať na všetky strany. Ale možnosti takejto ľúbivej politiky sa vyčerpávajú. Ľudia sú právom nahnevaní a očakávajú činy. Tento úrad neudržiavame z estetických, ale štátnických dôvodov. A prezidentka, ktorá nedokáže využívať svoje ústavné právomoci a politický vplyv na riešenie krízy, je iba bábkou v hre mocných. Možno je užitočná pre určité politické kruhy, ale zbytočná pre svoj ľud. Zajtra predstavím svoj návrh na riešenie politickej krízy v štáte.
Zdroj: Facebook Eduard Chmelár
