V poslednom období sa nielen na Slovensku začal významne zužovať priestor slobody pre občanov. Časť týchto obmedzení súvisí s pandémiou koronavírusu COVID‑19, ale mnohé sú len pokračovaním negatívnych trendov z minulých rokov. Za najzávažnejší môžeme považovať trend, ktorý by sa dal označiť ako vytváranie obdoby tzv. mccarthizmu – ide o štátny boj proti „infodémii“. Uvedený jav je prejavom slabosti vládnucich skupín nielen na Slovensku, avšak ide aj o opakovanie najrôznejších omylov z minulosti.
Prezidentka a boj proti infodémii
Podľa očakávania, problematike infodémie a boja proti dezinformáciám sa pravidelne venujú najvyšší ústavní činitelia. Venovala sa jej aj prezidentka Z. Čaputová vo svojej správe o stave republiky: „…okrem pandémie sa celosvetovo šíri aj infodémia, teda presadzovanie dezinformácií a pestovanie takzvaných paralelných právd. Bolo by veľkou a neodpustiteľnou chybou považovať infodémiu za niečo, o čo sa štát a jeho orgány nemusia zaujímať.“ Je však zvláštne počúvať takéto slová práve od nej, keďže aj medzi jej najbližšími poradcami sa nachádzajú osoby, ktoré by sa dali ľahko označiť za „dezinformátorov par excellance“ (pozri napr. TU).
Práve jej postoj ukazuje, prečo treba pri úvahách o infodémii postupovať opatrnejšie: tí, ktorí druhých hlasno kritizujú kvôli „infodémii“, neaplikujú rovnako prísne pravidlá sami na seba…
Mimochodom, zaujímavý je fakt, že prezidentka vo svojej správe o stave republiky vyzvala poslancov: „Prijímajte preto len také zákony, aké by ste chceli, aby platili aj za vlády vašich oponentov.“ Táto požiadavka na obdobu kantovského kategorického imperatívu pri tvorbe práva nie je nič nové a patrí dokonca k tradičným požiadavkám na legislatívny proces. Uvedená požiadavka by sa však dala aplikovať aj na boj proti „infodémii“. Zvlášť zaujímavá je otázka, či právo bojovať proti „infodémii“ mal aj režim pred rokom 1989. Lenže i v súčasnosti sa možno pýtať, ako by sa hodnotil boj proti infodémii, ak by ho vyhlásili ľudia s odlišnými politickými pohľadmi. Skúsme si napr. predstaviť, ako by reagovali vládnuce skupiny v spoločnosti, keby sa k moci dostali ich ideologickí oponenti a vyhlásili boj proti infodémii.
Čo keby to spravil Vladimír Mečiar?
Paradoxne, mnohí dnešní bojovníci proti infodémii sa dostali k moci práve vďaka šíreniu „konšpiračných teórií“ v čase vlády V. Mečiara. Z hľadiska informácií išlo o jedno z „najpluralitnejších“ období v histórii SR: na jednej strane stáli verejno-právne a provládne médiá na čele s STV, na druhej strane TV Markíza, Sme, atď., ktoré sa stali oponentmi vládnej politiky. Obe strany poskytovali často protichodné informácie a nezriedka šírili nepravdy. Pre vládu v tomto období by preto nebol problém obviniť nepohodlné médiá z „infodémie“. Niektoré z médií, napr. denník Sme, by bolo možné obviniť aj zo zasahovania do volieb, keďže pred voľbami 1998 vytvorili „volebný autobus“, v ktorom komentátori denníka jazdili po Slovensku presviedčať občanov. Ešte väčšmi by však boj proti infodémii bolo možné využiť proti TV Markíze: bola vytvorená za americké peniaze od CME v spolupráci s problematickými osobami ako P. Rusko a hlásala opačné informácie než STV.
Ako najznámejšiu z jej dezinformácií a konšpiračných teórií treba určite spomenúť akciu „Zachráňme Markízu!“, ktorá sa odohrala mesiac pred parlamentnými voľbami 1998. Vedenie TV Markíza vtedy využilo majetkové spory P. Ruska a začalo šíriť konšpiračnú teóriu, že V. Mečiar chce cez tieto spory ovládnuť vysielanie opozičnej televízie. Dokonca vyzvali ľudí, aby sa zhromaždili v areáli televízie a bránili slobodu. Mnohí skutočne aj prišli, vrátane opozičných politikov…
Konšpiračnú teóriu o Mečiarovej snahe odstaviť kritickú televíziu potom až do volieb šírili opozičné médiá a politici. Líder opozície Mikuláš Dzurinda v Sme povedal: „To vzbudzuje vážne obavy, že novým majiteľom nejde o uplatnenie majetkových práv, ale o manipuláciu verejnej mienky. Udalosti v Markíze a STV majú očividne jediného režiséra.“
Peter Šťastný v Sme zasa tvrdil: „Vedúce pozície a funkcie v spoločnosti ovládli nekompetentní ľudia, pijavice… Takým najviac prekážajú nezávislé informácie, ktoré ohrozujú ich nečisté mocenské záujmy.“ Neskôr sa jasne ukázalo, že išlo o konšpiračnú teóriu, avšak TV Markíza vyviazla len s pokutou od licenčnej rady. Cieľ bol však splnený a V. Mečiar odstavený…
Treba sa však pýtať, čo by sa stalo, keby V. Mečiar vtedy začal používať prostriedky, ktoré hlásajú dnešní politici. Čo keby v boji proti extrémizmu a dezinformáciám sprísnil trestné kódexy a poveril políciu, aby vyvracala hoaxy, ktoré mu nevyhovujú? Alebo čo keby vtedy prokuratúra začala stíhať ľudí z TV Markíza a denníka Sme kvôli narušovaniu priebehu volebnej kampane? Pre porovnanie, ako by dnes zareagovala vládna moc, keby napr. časopis Zem a vek vytvoril „volebný autobus“ a jazdil s ním pred voľbami po Slovensku a vysvetľoval občanom, čo majú robiť pri voľbách? A čo keby dnes najväčšiu súkromnú televíziu kontroloval ruský kapitál a hlásalo sa tam opačné spravodajstvo než vo verejno-právnej RTVS? Stačí si uvedomiť, akú vlnu hystérie vyvolávajú nepodložené špekulácie o ruských peniazoch v tzv. alternatívnych médiách. A to nehovorím o prípade, že by sa takáto televízia pokúsila vyvolať prostredníctvom konšpiračných teórií čosi ako „proruský Majdan“na Slovensku…
Dezinformácie v mainstreame a v alternatíve
Koniec V. Mečiara a jeho éry nebol pre SR žiadnou tragédiou, problém však nastal, keď STV a Markíza a ďalší začali hlásať príliš rovnaký čierno-biely obraz sveta a mnohé podstatné témy zamlčovali. Práve to bolo aj dôvodom vzniku tzv. alternatívnych médií v 21. storočí. Tie mali rôznu kvalitatívnu úroveň, avšak podarilo sa im otvoriť viaceré témy, ktoré by inak zostali tabu. Mnohokrát sa tam objavili aj nepravdy, ale treba odmietnuť mainstreamovú predstavu, že na jednej strane stoja seriózne maintreamové médiá, ktoré hovoria pravdu, len sa občas zmýlia a na tej druhej „dezinformátori“. Dezinfromácie a konšpiračné teórie, ktoré v 21. storočí prinášal mainstream, sa naozaj preslávili. Dezinformácia o zbraniach hromadného ničenia v Iraku sa už stihla stať legendou, konšpiračná teória Russia Gate absurditou tohto desaťročia a kauza s ricínovým vrahom v Česku trápnou fraškou. Konšpiračné teórie a dezinformácie sa nevyhýbajú ani verejno-právnym médiám v SR: príkladom sú diskusné relácie RTVS, pri ktorých tradične chýbajú názoroví oponenti. Niektoré z nich som analyzoval (tu, tu, atď.).
Dezinformácie a konšpiračné teórie sú v mainstreamových i tzv. alternatívnych médiách častým javom, mainstream však má podstatne širší záber. Zasahuje nielen internet, ale aj stále vplyvné televízie a tlač. Taktiež je zrejmé, že mainstreamové dezinformácie a konšpiračné teórie sú nebezpečnejšiea opakovane viedli k mnohým tragédiám, napr. k vojnám na Blízkom Východe. Zvlášť riskantná situácia nastala, keď sa do šírenia dezinfromácií aktívne zapojili v spolupráci s mainstreamom štátne orgány, napr. pri vojne v Iraku. Nešťastia, ktoré môžu spôsobiť dezinformáciami tzv. alternatívne médiá, sú podstatne menšie. Ich záber je oveľa užší a ak začnú tvrdiť niečo, čo nevyhovuje vládnucim skupinám v spoločnosti, tak na ne pomerne rýchlo zareaguje mainstream s obrovskou materiálnou a početnou prevahou. Na dezinformácie v tzv. alternatívnych médiách pravidelne reaguje aj niekoľko mimovládnych organizácií, ktoré doslova čakajú na príležitosť odhaliť nepravdy názorových oponentov. Naopak, pri dezinformáciách šírených mainstreamom prejavujú zjavnú pasivitu…
Najväčším problémom súčasnosti je však to, že do boja o pravdu začali zasahovať štátne orgány. Veľké obavy budí najmä aktívne zapojenie Polície SR. Fakt, že polícia chce rozhodovať, čo je pravda a čo hoax, je sám o sebe znepokojujúci. Polícia totiž nie je inkvizícia a v právnom štáte by mala stáť nad stranami názorových sporov: nemala by dohliadať na „pravdu“ vo verejnej diskusii, ale na dodržiavanie práva. Ak nie je „hoax“ porušením práva, polícia by mala i pri ňom dodržovať neutralitu. Ak však predsa vstúpi do sporu o to, čo je pravda a čo nie, mala by viesť diskusiu s otvoreným koncom a to aj pod svojimi statusmi. Problémom je tiež, že mnohí ľudia si s políciou netrúfnu polemizovať a autorita polície ich môže v diskusii zastrašiť. Paradoxne, aj polícia pri svojom boji proti hoaxom šírila dezinformácie. Napr. tu zdieľala propagandu o NATO, že je to obranná organizácia, chráni demokraciu, vždy vyhľadáva mandát OSN, atď. Čo na tom, že NATO spoluzakladalo fašistické Portugalsko a prinajmenšom v roku 1999 pri útoku na JZR sa dopustilo útočnej vojny bez mandátu BR OSN?
Boj proti infodémii ako hrozba pre demokratickú diskusiu?
Medzi zásadné problémy patrí aj snaha niektorých dnešných politikov o likvidáciu demokratickej diskusie a to nielen na Slovensku. V demokratickej diskusii je dôležité vnímať názorového oponenta ako subjekt, k ktorým možno polemizovať, ale ktorému sa priznáva rovnaká ľudská hodnota a nemožno ho kvôli odlišným názorom dehumanizovať.
Typickým príkladom dehumanizácie je snaha vytvoriť z názorového oponenta „dezinformátora“ a z jeho odlišného názoru „naratív“. Podstatou tohto postupu je, že jedna strana diskusie nepolemizuje s argumentáciou oponenta, ale s jeho osobou a jeho „naratívmi“. Tým sa stráca rovnosť v diskusii, jeden účastník diskusie si uzurpuje pozíciu akéhosi rozhodcu nad stranami sporu, zatiaľ čo ten druhý sa mení na objekt, s ktorým sa nevedie diskusia, ale posudzujú sa dôvody jeho nesprávnych „naratívov“. Veľmi efektívne je tiež predstierať vedeckú neutralitu a pamflet hanobiaci oponenta označiť za „štúdiu o dezinformáciách“…
V podstate teda ide o sofistikovaný pokus miesto vecnej diskusie zdiskreditovať osobu svojho oponenta. Hanobenie názorových oponentov cez rétoriku o „naratívoch“ sa však samo dosť zdiskreditovalo po parlamentných voľbách 2020 v SR. Protežovaní “experti na hybridnú vojnu“ pred voľbami vážne varovali, že Rusko bude ovplyvňovať voľby a to najmä cez „proruské naratívy“, napr. tu. Ako typický príklad proruského naratívu uvádzali naratív o tradičnej rodine. Voľby však ukázali, že s „proruským naratívom“ zvíťazila strana OĽaNO, ktorá je všetko iné len nie proruská a do vysokých vládnych funkcií dosadila takých „rusofilov“ ako J. Naď alebo J. Smatana. Tento príklad ukazuje, že „proruský naratív“ o tradičnej rodine by sa dal podľa potreby označiť za „provatikánsky“ a v čase vlády D. Trumpa aj za „proamerický“.
Slabosť tvrdení o manipulácii volieb v SR cez „proruské naratívy“ by určite nebol problém odhaliť, pokiaľ by sa v SR viedla skutočne demokratická diskusia. Také čosi by si však vyžadovalo uznať demokratickú hodnotu odlišných názorov a pozývať neželané názory do diskusií, zvlášť tie, ktoré vyjadrujú kritické názory. Žiaľ, v súčasnosti sa trend posúva opačným smerom. Nie je preto na škodu pripomenúť si to, čo pred nástupom nových foriem „mccarthizmu“ hlásala dokonca aj EÚ: „… boj za slobodu prejavu sa z väčšej časti presunul on-line, keď sa Internet stal prostriedkom vyjadrovania názoru alebo voľby zo strany politických disidentov, demokratických aktivistov a ochrancov ľudských práv a nezávislých novinárov na celom svete.“
Problém pravdy a nebezpečná terminológia
Pravda patrí k najzložitejším témam v dejinách filozofie i v dejinách mnohých vedeckých disciplín. Otázka toho, čo je pravda a ďalšie súvisiace otázky sú napriek trvajúcej diskusii stále otvorené a preto treba pri ich riešení postupovať s pokorou. Na tomto mieste nie je priestor popísať všetky teórie pravdy, ktoré sa doteraz objavili, treba však poukázať na problém, že na našom území sa od začiatku 20. storočia pravda „modifikovala“ každých 20 až 40 rokov. Zvlášť pri témach, ktoré sú v centre súčasného boja proti dezinformáciám, ako napr. demokracia, ľudské práva, história či ekonomická teória, sa zdá, že pravda je vecou dohody určitých skupín v spoločnosti. Netreba spomínať príklady zásadných obratov v historických a ekonomických vedách, ktoré si mnohí ešte pamätajú ešte z obdobia po roku 1989, stačí poukázať na to, s akým dogmatickým presvedčením sa súčasné štáty EÚ označujú za demokratické – podobne ako svojho času Nemecká demokratická republika. Demokracia je dokonca výslovne uvedená v ústavách členských štátov EÚ. Väčšina klasikov teórie demokracie by s takým označením zrejme nesúhlasila a videla v daných štátoch skôr vládu oligarchie. Mali by sme však preto naše ústavy označiť za dezinformačné?
Taký prístup by bol určite veľmi nevhodný, avšak poukazuje na to, aká nebezpečná je terminológia pri diskusii o dezinformáciách a hoaxoch v súčasnosti. Zvlášť pojem dezinformácia je nejasný a možno ho ľahko zneužiť. Ako príklad možno uviesť publikáciu Denníka N pre stredné školy, kde pojem dezinformácia definujú takto: „Úmyselne vytvorená klamlivá informácia. Nemusí ísť o úplný výmysel, môže to byť informácia, ktorá sa opiera o pravdivú udalosť, ale niektoré fakty sú v nej zmanipulované.“ Ide o veľmi problematickú definíciu, pretože pojem „manipulácia“ má široký rozsah a veľká časť spravodajstva pracuje s faktami manipulatívne. Stačí si len spomenúť na nekonečný prúd manipulácií s faktami v kauze Russia Gate, ktoré mainstreamové médiá v SR i v zahraničí roky šírili (pozri tu). Určitým druhom manipulácie je aj zamlčovanie dôležitých informácií mainstreamom, vrátane zamlčovania politicky nepohodlných demonštrácií v centre Bratislavy, napr. tu. Problémom sú i anonymné zdroje, napr. nedávna „informácia“ v New York Times, že Rusi platili Talibanu za útoky na vojakov USA a ich spojencov. Pri uvedenej definícii je to však ešte zložitejšie s úmyslom subjektu uvádzať klamlivé informácie. Nepravdivosť informácie býva často výsledkom výsledkom zlej interpretácie alebo chýb v preberaných zdrojoch. Zlý úmysel sa dá len málokedy dokázať jednoznačne. Lenže ak sa zlý úmysel nepodarí dokázať, potom konanie nemožno zaradiť pod vyššie spomínanú definíciu pojmu dezinformácia…
Najnebezpečnejším prejavom prejavom súčasnej terminológie sú však pojmy ako „dezinformačné médiá“ alebo „dezinfo scéna“. Denník N v zmienenej príručke uvádza: „Dezinformačné médiá Alebo konšpiračné médiá. Súhrnný názov pre médiá, ktoré šíria konšpiračné teórie, hoaxy, neoverené alebo zmanipulované informácie. Väčšinou sú zacielené jedným smerom (proti migrantom, EÚ, USA atď).“ Žiaľ, dané označenie je prejavom totalitného myslenia a táto nálepka má za cieľ diskreditovať médiá s odlišnými názormi. Konšpiračné teórie a zmanipulované informácie totiž nie sú javom len v médiách, ktoré kritizujú EÚ či USA, ale aj v tých, ktoré kritizujú Rusko. Zaujímavým aspektom je aj postoj jednotlivých médií k slobodnej diskusii k článkom. Ide najmä o možnosť čitateľov reagovať na nepresné informácie v spravodajstve. Pred zavedením cenzúry kritických názorov v diskusiách denníka Sme na rôzne manipulácie poukazovali anonymní, ale vecní diskutéri, postupne ich však začali pochybným spôsobom blokovať. Je očividné, že v súčasnosti Sme, Denník N, ale i ďalší slobodnú diskusiu skôr hatia.
Pravda a dezinformácie v minulosti
Pokiaľ ide o problematiku pravdy a „dezinformácií“, existuje mnoho príkladov z minulosti, z ktorých by sme si mali brať poučenie. Už v 16. storočí povedal známy francúzsky filozof M. de Montaigne: „To, čo je na tejto strane Pyrenejí pravda, to je na druhej strane lož.“ On sám bol pritom svedkom náboženských vojen, asi najzásadnejšieho konfliktu o „pravdu“ v Európe, počas ktorého sa boj proti „dezinformáciám“ prejavoval najvypuklejšie. hoci sa daný pojem nepoužíval. Lenže vďaka rôznemu chápaniu pravdy medzi katolíkmi a evanjelikmi či ďalšími náboženskými skupinami sa veľmi zužoval aj priestor pre slobodu myslenia a prejavu a každá vieroučná „dezinformácia“ mohla viesť k sankciám pre ich šíriteľa. Žiaľ, boj proti dezinformáciám patril k tradičným nástrojom politickej nadvlády aj po skončení náboženských vojen. Vládnuce skupiny v spoločnosti boli vždy citlivé na témy, ktoré považovali za dogmy a ak začali boj proti „dezinformáciám“, bolo len otázkou času, kedy začnú obmedzovať slobodu myslenia, slobodu prejavu a právo na informácie.
Za dezinformácie boli tradične považované mnohé inovatívne vedecké myšlienky. Orgány verejnej moci proti nim chránili „pravdu“ aj právnymi nástrojmi: G. Galilei svoje „dezinformácie“ v obave pred trestnými sankciami odvolal – názor však nezmenil a jeho výrok „A predsa sa točí.“ sa stal legendou. Aj známy lekár Paracelsus musel opakovane kvôli svojim „dezinormáciám“ utekať z rôznych akademických ustanovizní, pretože nevyberavou rétorikou spochybňoval Galénove „pravdy“. Veľmi zle dopadol slávny maďarský lekár a „konšpirátor“ I. Semmelweis, ktorý odhalil pravú príčinu „horúčky šestonedeliek“ – nedostatočné hygienické opatrenia lekárov. Väčšina lekárov to však považovala za dezinformáciu, Semmelweisovi vyčítali zlý úmysel a vtedajší mainstream ho hanobil skoro ako ten súčasný: kvôli neustálym osobným útokom, vrátane rôznych verejných autorít, skončil nakoniec v blázinci. Veľký problém mal spočiatku aj L. Pasteur, ktorý presadzoval „konšpiračnú teóriu“ o mikroorganizmoch ako o príčinách chorôb. To väčšine jeho súčasníkov pripomínalo tzv. vitalizmus, teóriu o životnej sile, ktorá sa v mechanistickej medicíne 19. storočia považovala za prekonanú. Vyčítali mu „reakcionársky“ úmysel a trvalo to pomerne dlho, kým jeho revolučné teórie uznali.
Návrat ku Svätej aliancii?
Z hľadiska historických paralel začína súčasná situácia trochu pripomínať niektoré minulé obdobia, zvlášť obdobie tzv. Svätej aliancie, ktoré bolo príznačné bojom proti slobode prejave v celoeurópskom rozmere, podobným tomu, čo zažívame dnes. Situácia sa od tej dnešnej líšila najmä tým, že vtedy mala „pravda“ opačný obsah. Na čele štátov stáli zástancovia absolutistických monarchií, opierajúci sa o „vyššiu moc“ a najväčšiu hrozbu pre „legitímnych“ vládcov predstavovali zástancovia demokratických zmien. V období Svätej aliancie sa začala používať aj nová terminológia, ktorá mala toto prenasledovanie odlišných názorov odôvodniť. Spustil sa hon na „demagógov“, označenie, dosť podobné pojmu „populista“ v súčasnosti. Rovnako sa objavil pojem „Volksverhetzung“ (poburovanie ľudu), ktorý je veľmi blízky pojmu „hate speech“ (nenávistný prejav). V nemeckom trestnom zákone toto slovo dokonca dodnes popisuje skutkovú podstatu TČ, ktorý zahŕňa práve „hate speech“. Samozrejme, podobne ako dnes, aj vtedy sa objavili zoznamy nepriateľov „pravdy“, ktoré boli robené skoro tak voluntaristicky a tendenčne ako tie dnešné.
Pochopiteľne, toto prenasledovanie „demagógov“ pred približne 200 rokmi nezostalo len v teórii, ale začala sa aj honba proti odlišným názorom na univerzitách. V rámci tohto prenasledovania musel v roku 1819 opustiť Karlovu univerzitu v Prahe známy filozof B. Bolzano, ktorý hlásal nové myšlienky v sociálnej oblasti. Vyšetrovali aj jeho študentov, ktorí mali rovnaké pochybnosti o vládnucom sociálnom systéme. Niečo podobné sa dialo v Rusmi ovládanom Poľsku (Kongresovka). Zrejme najznámejší útok proti slobode myslenia však nastal v Prusku, centre vtedajšej filozofie. Tento útlak postretol napr. W. von Humbolta, jedného z tvorcov teórie právneho štátu. Kvôli nevhodným názorom bol pozbavený svojich verejných funkcií, avšak niektorí iní známi autori, museli utiecť za hranice (J. Goerres) alebo ich čakal dlhý trestný proces (F. Schleiermacher). Mimochodom, v období národného obrodenia zasiahlo prenasledovanie kvôli „poburovaniu ľudu“ aj Slovensko (napr. J. Kráľ)…
Boj proti infodémii a hrozba totalitarizmu
Celkovo, boj proti dezinformáciám prináša veľmi veľké riziká opakovania chýb minulosti. Mnohí z bojovníkov proti dezinformáciám by radi obnovili stav, keď sa informácie zhromažďovali u novinárov, ktorí rozhodli, čo z nich možno zverejniť a čo zamlčať. Táto pozícia moci sa nástupom nových technológií oslabila a mnohí novinári či oligarchovia v ich pozadí sa s tým nedokážu vyrovnať. Hlavným problémom pri strate ich informačnej dominancie sú tzv. alternatívne médiá a sociálne siete. Návrat do obdobia pred internetom sa však už asi nepodarí zrealizovať a aj preto sa objavuje skôr snaha uzavrieť diskusiu v mainstreame pred nepohodlnými názormi a tých, ktorí miesto mainstreamu využívajú na prezentáciu nepohodlných názorov iné platformy, onálepkovať ako verejných nepriateľov. Medzi totalitné postupy patrí aj tradičné obvinenie, že alternatívne médiá platí nepriateľská veľmoc – tak ako pred 1989 odporcov platili USA, dnes ich dnes platí Rusko… Zapojenie Ruska má však vrátiť mainstreamu aj trochu dôstojnosti: ide o to dokázať, že verejnosť neprestala dôverovať médiám kvôli neobjektívnemu spravodajstvu, ale preto, lebo proti nim bojuje Kremeľ.
Celkovo sa zdá, že boj proti infodémii a dezinformáciám je len zámienka, ktorá má napomôcť formovaniu totalitného informačného prostredia. Základným krokom smerom k totalite je predstava určitých skupín, že sú v pozícii majiteľov pravdy a môžu posudzovať pravdivostnú hodnotu výrokov ostatných ľudí bez toho, aby s nimi viedli otvorenú diskusiu. To sa najlepšie robí cez nejaké verejné zoznamy “konšpirátorov“. Ako ukážkový príklad takejto totalitnej arogancie bola „odpoveď“ stránky blbec.online na vecnú otázku predstaviteľov hrot.info. Riziko nástupu totalitných praktík zvyšujú aj ďalšie javy v spoločnosti, napr. zastrašovanie názorových oponentov či zamestnávateľov nepohodlných ľudí, ako aj zostrovanie trestného práva. Pri tomto postupe však prichádza o. i. k masívnemu porušovaniu mnohých základných práv a slobôd, či už práva na informácie alebo práva na ochranu osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Aj preto možno konštatovať, že práve boj proti infodémii a dezinformáciám je závažným ohrozením zvyškov tých demokratických princípov, ktoré v súčasnej SR ešte zostali.
Autor: doc. JUDr. Branislav Fábry
Zdroj: brankof.blog.pravda.sk (1), (2)
Články súvisiace s tematikou:
