Koniec novembra a začiatok decembra 2018 bol na udalosti bohatý a mal dosť búrlivý priebeh aj z pohľadu laikov. Najprv v čiernomorí prepukol kerčský incident, potom v Buenos Aires zasadala G20-ka, kde sa natesno zrušilo plánované stretnutie Putina s Trumpom, v Petrohrade prebehlo zasadanie Vyššej eurázijskej ekonomickej rady, súbežne po Francúzsku vírili žlté vesty, a to všetko v priebehu dvoch týždňov. Navyše, koncom decembra sa na Ukrajine začína prezidentská volebná kampaň, ktorú by si vo svete nikto nevšímal, keby neexistovali zahraničím živené snahy o búrlivé rozpory medzi Kyjevom a Moskvou.
Či si to pripustíme, alebo nie, tieto udalosti navzájom súvisia, jedna druhú podmieňujú a ukazujú nám, aký nekompromisný je boj o nadvládu nad svetom, aj aké metódy na prípravu podmienok a realizáciu zámeru veľmoci používajú. Môžeme však jednoznačne konštatovať, že každý politický vplyv a moc sústredená na podporu bezbrehého presadzovania záujmov kľúčových finančných predstaviteľov sveta, orientovaných podľa vzoru biblického zlatého teľaťa na obchodný zisk, je krátkozraká, egoistická a svetu natoľko škodlivá, že spojená s jadrovými zbraňami ho môže zničiť. Vo svete sa však stále s väčšou intenzitou činia sily schopné ich cieľom čeliť.
Naplánovaná provokácia
Dá sa s čistým svedomím hodnotiť, že kerčský incident z 25. novembra bol zámernou, pozorne naplánovanou aj precízne načasovanou provokáciou. Táto provokácia smerovalapredovšetkým na otestovanie ruskej odhodlanosti a schopnosti brániť svoje záujmy nielen na vrcholovej, ale aj na všetkých ostatných úrovniach riadenia štátu. Mierotvornú povesť Ruska nepoškodila, ale ukázala jeho odrádzajúcu silu a schopnosť úspešne improvizovať aj na úrovni najnižších jednotiek. Miestne nezanedbateľná je oportunistická snaha ukrajinských organizátorov využiť ho na svoj prospech vo volebnej prezidentskej kampani. Rysuje sa však, že v konečnom efekte sa incident obráti nielen proti svojim strojcom, ale aj proti vykonávateľom, pretože zaznel ako výstražný zvon majáka v temnotách noci pre celý svet a opäť ukázal skutočný stav politickej reality, tak hojne skresľovanej propagandou.
Dnešná svetová politika Ruska sa diametrálne odlišuje od politiky končiaceho ZSSR a dáva rovnocenný priestor na realizáciu záujmov aj štátom podstatne ekonomicky i vojensky slabším. Na rozdiel od USA, ktoré donedávna valcovali celý svet všade, kde sa im ekonomicky i vojensky nedostatočne výkonný protivník nemohol rovnať. Len si pripomeňme aspoň manévre atómových lietadlových lodí okolo Severnej Kórey. Než by ktokoľvek vyriekol repliku, že ukrajinský a kórejský prípad sú neporovnateľné, mal by si dobre porovnať ich obsah i sprievodné formy reakcií v nich a potom rozhodnúť, čia uvážlivosť napokon prevládla.
Americký tlak na Európu
Z môjho chápania udalostí vyplýva, že konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom je len bočné pole súboja Ruska a USA o svetovú hegemóniu, kde vtiahnutá Ukrajina funguje len ako detektor stavu situácie a nástroj na ohlodávanie, zaplietanie do ťažkostí a deštrukciu pozícií Ruska. Zaujímavé až podozrivé sú postoje dnešných predstaviteľov kyjevskej Ukrajiny k Minským dohodám. Príliš vytrvalo ústia do akcií a udalostí majúcich charakter násilných provokácií a v následkoch vytvárajú podmienky na zhoršovanie aj nemecko-ruských vzťahov, teda vzťahov kľúčových štátov v Európe.
Úsilie kyjevského režimu sa sústreďuje na narušovanie mierovej spolupráce medzi Berlínom a Moskvou. Konajú prostredníctvom rozmanitých pokusov vťahovania Nemecka do Kyjevom provokovanej občianskej vojny vrátane politizácie rýdzo ekonomických vzťahov. Že kyjevskí mocipáni nie sú vo svojej činnosti osamotení, ukazuje napríklad aj zištná kyjevská podpora amerického tvrdenia, že výstavba plynovodu Nordstream 2 vedie k nezvládateľnej energetickej závislosti Nemecka od Ruska, čo môže ohroziť štáty NATO. Toto tvrdenie, umocňované sankciami proti všetkým, ktorí také stanovisko neuposlúchnu, jednoznačne odhaľuje americký politický tlak na Európu, aby na svoju ekonomickú škodu zvýhodnila americké mocenské a obchodné záujmy.
Politická krátkozrakosť
Preto sa tiež snažia deštruovať a zatlačiť do defenzívy Minské dohody. Nechcú vidieť, že USA sa usilujú udržať si vlastné diktátorské pozície voči všetkým štátom sveta aj za cenu vyvolania miestnych vojenských konfliktov. Politická krátkozrakosť a osobný egocentrizmus im bráni rozpoznať, že hrozí nepredvídateľná premena nimi podporovaného lokálneho konfliktu na konflikt celosvetový, so všetkými, až netvorskými následkami. Pričom sa všetko deje pod rúškom šírenia „demokracie“ a „slobody“.
Nadobro otupel každý, kto podľahol toľkej naivite, že takým teóriám uveril. Veď sa tu očividne prejavuje snaha vtiahnuť do vojny proti Rusku minimálne celú európsku časť NATO, a to s podporou mienky svetovej verejnosti. Nech hovorí kto čo chce, nevykrúti sa z faktu, že dnešné NATO má lepšiu územnú nástupnú pozíciu proti Rusku ako mal Hitler v júni 1941, keď zaútočil na Sovietsky zväz. Je azda dnešné, o obchodnú spoluprácu sa snažiace Rusko, väčšou hrozbou pre Európu pod diktátom USA, než bol Sovietsky zväz pre Hitlera?
Hitlerovské formy šovinizmu
Ak začneme hodnotiť výsledky a svetové následky veľmocenských snažení, zistíme, že to bolo Rusko, ktoré ochránilo Európu pred agresivitou rozbehnutej invázie „imigrantov“, terorizmom, deštrukciou tradičných kultúr a pomohlo jej zachovať si možnosť ďalšieho vývoja ako zjednocujúceho sa celku.
Naproti tomu, každého mierumilovného človeka by iste potešilo, keby boli nasledujúce tvrdenia o výsledkoch práce kyjevského režimu, protežovaného USA, nepravdivé. Zdravý nacionalizmus prerástol do hitlerovských foriem šovinizmu a stal sa štátnou ideológiou. Štátna moc zdegenerovala a je mimo dosahu spoločenskej kontroly.
Provokácia sa stala osnovou zahraničnej politiky. Prostriedky masovej komunikácie sú pod diktátom priaznivcov štátnej moci. Základným nástrojom riadenia spoločnosti sa stala propaganda a informačná manipulácia. Miera vyčíňania extrémistov presiahla dosah zákona. Nekontrolovateľný vplyv miestnych mocipánov na súkromne organizovaných ozbrojencov, ale i štátne vojenské celky je oporou bezuzdnej zvole a korupcie. Hrozivé musia byť vzťahy cirkvi so štátom, keď moskovský patriarcha Kiril obvinil prezidenta Porošenka zo zneužívania cirkevných rozporov na prezidentské voľby a snahy riadiť cirkev.
Začiatkom decembra 2018 Vrchná rada Ukrajiny zákonom ustanovila rovnosť medzi veteránmi – účastníkmi boja proti fašizmu a „nacionalistami“ bojujúcimi na strane Hitlerovej ríše, dajúc im štatút bojovníkov za nezávislosť. Pochopiteľne, že to rozvoju dobrých vzájomných vzťahov s Ruskom, ale ani s celým svetovým protifašistickým hnutím neprospeje. Ibaže by sa opäť našla sila schopná preformátovať závery Norimberského procesu z roku 1946.
Napätie sa stupňuje
Výber Ukrajiny ako zástupného nástroja vojny USA proti Rusku iste nebol náhodný, rovnako tak ako mimo ich vplyvu nevznikol dnes aktuálny stav. Ukrajina je po Rusku najväčší slovanský štát, ktorý má takmer o desať miliónov obyvateľov viac než Poľsko a pritom skoro dvakrát také veľké územie, ktoré z 56 percent predstavuje kvalitná poľnohospodárska pôda. Ako sa teda mohlo stať, že taký bohatý, rozľahlý a nádherný štát ako Ukrajina, hoci mal po rozpade ZSSR obrovské šance veľmi rýchlo napredovať, bol zaoceánskou veľmocou vtiahnutý do konfliktu proti svojmu genetickému bratovi? Asi nebude príliš povrchné stručne konštatovať, že nedôslednosť, pomsta, korupcia mocou a manipulácia informáciami robia divy. Vydali sa cestou uplatňovania moci prostredníctvom manipulácie pouličného davu, rozbúrili vášne a dali priestor povrchnosti, aby sa prejavila v plnej sile.
Vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou sa zhoršili, napätie sa stupňuje, čo narúša možnosť hľadať cesty perspektívneho urovnania vzťahov. Ich úspešnosť je podmienená dôsledným, obojstranným dodržiavaním Minských dohôd. Sú to, žiaľ, kyjevskí predstavitelia, ktorí svojimi postojmi prekážajú napĺňaniu ich ustanovení. Nemiestne postupy Kyjeva nastoľujú otázku jeho spôsobilosti riadiť štát a spochybňujú dôveryhodnosť mocenských autorít reprezentovaných osobou Porošenka.
Nateraz Ukrajine chýbajú prezieraví, pronárodní štátnici s nezávislou mocou. Hádam, keď dozrie čas, ukáže sa, že škody a utrpenie, ktorým bolo v priebehu minulých rokov obyvateľstvo Ukrajiny vystavené, boli účinným a efektívnym spôsobom poznávania. Takže budú aj silou dostatočne ovplyvňujúcou už výber kandidáta na prezidenta a smerovanie celej politiky preč od nezmyselných provokácií a návrat ku konštruktívnym hodnotám. Takto získané postoje môžu usmerniť politikov na prospech jej 46-miliónového obyvateľstva. Veď prečo by domáci obyvatelia nemohli mať hlavný prospech zo zdrojov poskytovaných územím, ktoré obývajú.
Emil Vestenický - bývalý veliteľ slovenských pozemných síl. V súčasnosti pôsobí ako podpredseda politickej strany Práca slovenského národa
Zdroj: extraplus.sk
