Už nikto nemôže pochybovať, že sa čoraz väčšmi vraciame do čias hlboko pred Novembrom 1989. Tridsať rokov po ňom ako keby sme cúvali v našich dejinách, ako keby sa písali roky päťdesiate minulého storočia. Roky, v ktorých dominoval „boj proti slobode“ a ľudia ako Josef Urválek, jeden z najkrutejších a najbezohľadnejších predstaviteľov komunistickej justície, prokurátor vo vykonštruovaných politických procesoch trestajúcich za slobodu.
Návrat do minulosti
Do našej temnej minulosti, od ktorej sa tak rád dištancuje končiaci správca prezidentského paláca, ale aj „Sorosove deti“ a všelijako zafarbené liberálne strany či straničky, ktoré s toľkým nadšením obchytávajú kľučky na prezidentom paláci, nás vracajú práve oni. Tí, ktorí majú plné ústa slobody a demokracie a „progresívnosti“ – a zrejme aj plné vrecká peňazí od síl sveta, o ktorých vieme, že idú zastaviť a rozvrátiť našu „krehkú slobodu“ a my – ako štát – sa im nielenže prizeráme, ale dokonca asistujeme. Ako v prípade, o ktorý ide.
Títo aktivisti-kváziurválkovci napríklad v parlamente vehementne presadzujú verejnú voľbu – vraj nech voliči vedia, ako hlasujú nimi zvolení poslanci, ale veď aj vtedy to nebolo inak. Je zhoda s časmi pred Novembrom 1989 vo vyjadrení známeho kontroverzného politika z výťahových strán Ondreja Dostála, že „tajné voľby sú neprimerané“, len vecou čisto náhodnou? Verejné hlasovanie malo vtedy a má i teraz dovoliť kontrolovať konanie – teraz poslancov, predtým voličov. Volilo sa bez plent, pod reflektormi a za vyhrávania dychovky. Veru, už iba dychovka chýba a sme o tridsať rokov späť.
Na rozdiel spred Novembra sa však dnes všetko deje „demokraticky“. Príde balík peňazí napríklad od dobrého strýka Georgea spoza mláky, zíde sa pár matadorov a matadoriek, dajú hlavy dokopy, založia mimovládku s takým úctyhodným menom ako napríklad Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku a čoskoro je na svete myšlienka a potom čin. Metodická pomôcka Učitelia proti dezinformáciám 2. A človek sa nestačí čudovať, čo v takej brožúre je.
Na prekrytie nezákonnosti
Jedným z naslovovzatých matadorov – možno naozaj budúci Urválek? – je najnezávislejší odborník na obranu a bezpečnosť v strednej Európe a na okolí, samozrejme, dnes už v drese OĽaNO ako tieňový minister, Jaroslav Naď. Vedľa neho je matadorka Irena Biháriová, momentálne podpredsedníčka hnutia Progresívne Slovensko. Takže dvaja aktívni politici fabrikujú ideologicky podfarbené príručky, ktoré sú pod hlavičkou mimovládnych organizácií distribuované medzi učiteľov. Nie je to zavádzanie politiky do škôl, a teda aj porušovanie školského zákona z roku 2008? Ten jednoznačne hovorí, že v školách a školských zariadeniach sa zakazuje činnosť politických strán, politických hnutí a ich propagácia.
Možno na prekrytie tejto nezákonnosti sa k dvom osobnostiam v straníckych tričkách priraďujú ďalší traja spoluautori príručky, slniečko a slobodu milujúce dievča a chlapci zatiaľ bez tričiek: Zuzana Vatralová, Lukáš Zorád a Daniel Milo. Známe to mená zo zápasu proti všetkému, čo vonia slovenskosťou.
A keďže títo matadori a ich chlebodarcovia dobre vedia, že škola je „vyhňou“ života, preto sa s naprávaním myslenia musí začať práve tu, v školách. Aby nedajbože extrémizmus – povedzme, extrémna túžba po pravde – nenabúral našu bezpečnosť, vlastne pardon, našu „bezpečnostnú politiku“, ktorá hľadá nepriateľov všade inde, len nie tam, kde naozaj sú. A tak sa títo odborníci na slobodu a demokraciu, a teda najmä „bezpečnostnú politiku“, pomaličky-potichučky prepracovali až do našich slovenských škôl. A ich výplod z decembra lanského roku, slniečkarsky materiál o extrémizme, sa práve distribuuje po slovenských stredných školách.
Previerky a udávanie
A teraz sa podržme: ide o oficiálnu metodickú príručku pre pedagógov! Teda oficiálny, zrejme úradne odklepnutý, a možno aj finančne podporený metodický návod, aby učitelia dokázali rozpoznať problémové extrémistické deti – stačí, že majú „odlišné“ názory od hlavného prúdu – vyselektovať ich a zatriediť do prvej až tretej skupiny, ktoré určili mimovládne organizácie... a žiakov zaradených do tretej, teda najproblémovejšej skupiny, ohlásiť polícii! Aby ich polícia pre ich názory preverovala. Asi sa naša NAKA nudí.
Príručka názorne uvádza, ako rozpoznať extrémistických žiakov od tých ostatných. Tí zlí, extrémistickí sú takí žiaci, ktorí nápadne či nenápadne hovoria o nedostatkoch liberálnej demokracie – na zlosť, teda tam, kde nie sú! Nečítajú či nesledujú iba médiá hlavného prúdu, alebo si (predstavte si!) dovolia polemizovať o prospešnosti imigrácie pre našu republiku.
Problém je, ak má žiak o týchto témach viac informácií ako učiteľ. A tak je tu príručka, aby učiteľov... podkula. Vysvetľuje sa im, ako presvedčiť žiakov, aby nesympatizovali s inými ako liberálnymi stranami, ako rozpoznať extrémistické deti, aby ako čerešničku na torte... zavolali na nich pre ich názory políciu.
Starší si ešte tak trochu pamätáme, že kádrovanie, pravidelné a systematické kádrové previerky a udávanie, to boli hlavné metódy spomenutého Josefa Urválka a jeho kumpánov.
Brožúra myslí naozaj na všetko. Odporúča učiteľom „výchovné hry“ so žiakmi, ktorí majú napríklad pripraviť fiktívnu kampaň pre liberálnu stranu a majú vysvetliť voličom výhody členstva v Európskej únii. Otázka stojí aj tak, keďže už máme tú demokraciu a slobodu, prečo nie aj program pre konzervatívnu stranu?
S podporou mimovládok
Mimovládky chcú, aby sa naši učitelia rozhýbali a bojovali proti „dezinformáciám“, a navyše, viditeľne v rozpore s vládnou i parlamentnou imigračnou politikou vysvetľovali žiakom pozitíva imigrácie. To predstavitelia opozičného OĽaNO a neparlamentného Progresívneho Slovenska (spoluautori príručky) aj takto, teda „poza bučky“ a cez žiakov idú obísť navonok pevné protiimigračné stanoviská tejto vlády – pravdaže, až na výnimky (na vydanie brožúry údajne malo prispieť aj Lajčákovo ministerstvo).
Nuž, spoluautorov poznáme, ale niekto túto brožúru musel schváliť, niekto dať peniaze, niekto dovolil jej distribúciu na školy, aby sa ideologická indoktrinácia žiakov na spôsob už spomenutých 50. rokov minulého storočia mohla uskutočniť.
A ako túto brožúru uvádzať do praxe, na to je určená séria školení pre učiteľov, na ktorých je hlavnou lektorkou už spomínaná Irena Biháriová, podpredsedníčka politickej strany Progresívne Slovensko. Pozvánka na tieto ministerstvom dotované školenia je tiež distribuovaná medzi učiteľov na školách a mnohí sa na tomto školení aj zúčastňujú.
Je niečo nezdravé v tomto štáte – slovenskom. Čas na zmenu dozrieva.
Marián Tkáč - predseda Matice slovenskej, členom Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov, autor kníh literatúry faktu. Po vzniku Národnej banky Slovenska v roku 1993 ju riadil vo funkcii viceguvernéra povereného jej riadením.
Zdroj: extraplus.sk
