Bezpečnostný analytik Žitný: Ernesta Valka zrejme nezavraždili len tak

02.01.2020 | 09:29
  2
Je mi ťažké uveriť, že Ernest Valko, ktorý zastupoval štát vo veľkých prípadoch, sa stane obeťou náhodnej lúpežnej vraždy, uviedol Milan Žitný v rozhovore pre denník Pravda.

Mŕtve telo renomovaného advokáta Ernesta Valka objavili dcéra a bývalá manželka v jeho dome v Limbachu 8. novembra 2010 neskoro večer. Valko bol usmrtený výstrelom z krátkej guľovej zbrane, strela ho zasiahla do srdca a pľúc. Pezinský okresný súd v posledný deň minulého roka rozhodol, že neodmietne návrh na dohodu o vine a treste Jaroslava Klinku, ktorý usvedčuje vraha. Dohoda sa bude prejednávať na verejnom zasadnutí 31. januára. Bezpečnostný analytik Milan Žitný, Valkov priateľ, hovorí, že uzatvoriť dohodu by nedovolil.

Prečo Žitný nesúhlasí s uzavretím dohody o treste pre svedka vraždy Ernesta Valka?

S Valkom ste sa poznali, ako na neho spomínate?

S Ernestom som sa zoznámil počas novembrovej revolúcie v roku 1989. Chodili sme vtedy na výjazdy po Slovensku a pred prvým nám Ernest dával právne rady a poučenia, ako sa máme správať, keby nás napríklad zadržala polícia, keďže vtedy ešte nebolo jasné, či sa štátna moc bude brániť, alebo sa vzdá. Pamätám si, že aj keď sa vtedy ešte nedalo prejsť cez hranice, povedal nám, že je dobré mať pri sebe pas. Očakával, že to už dlho trvať nebude a aj on sám nosil pas, ako povedal, už len pre ten pocit slobody. Potom sme sa stretli, keď bol už federálnym poslancom za Verejnosť proti násiliu a spravodajcom viacerých nových demokratických zákonov. Keďže som sa už vtedy venoval otázkam bezpečnosti, konzultovali sme vtedy spolu mnohé otázky. Na prelome rokov 2009 a 2010 sme sa obaja stretli pri projekte Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, kde on pripravoval kapitolu o reforme súdnictva a ja o vnútornej bezpečnosti. Keďže tieto otázky spolu súvisia, viackrát sme sa stretli, aby sme odstránili možné diskrepancie a projekt bol dostatočne konzistentný.

Verejná rozlúčka s Ernestom Valkom sa 16. novembra 2010 konala v bratislavskom Primaciálnom paláci, čo svedčí o jeho všeobecnom verejnom uznaní. Aký to bol človek a právnik?

Ernest Valko bol poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN. Pohyboval sa v spoločnosti ľudí, ktorí politicky a spoločensky rozmýšľali takmer totožne. Celé deväťdesiate roky sme sa stretávali na rôznych akciách, kde sme sa snažili nejako zadefinovať úlohy, ktoré bude treba po konci vlády Vladimíra Mečiara realizovať. Vzťah s mnohými ľuďmi ako napríklad bývalá premiérka Iveta Radičová bol názorovo kompatibilný, pracovne intenzívny a ľudsky priateľský. Preto je označovaný za elitného právnika, lebo mal naozaj elitnú klientelu, a tí si ho nevybrali pre nič za nič. Bol prvý a posledný predseda Federálneho ústavného súdu. Potom ale mal klientelu, ktorá či už v politike, alebo začínajúcej ekonomickej privátnej sfére, fungovala vo vrcholových pozíciách. Ako právnik väčšinou robil veľké prípady a medzi jeho klientov patrilo KDH či jeho predseda Pavol Hrušovský. Nejdem menovať celú plejádu jeho klientov, ale bolo ich veľa. A to nielen domácich, ale aj zahraničných.

Dnes sa však hovorí aj o jeho blízkych vzťahoch s mafiou, zvlášť s Jurajom „Piťom“ Ondrejčákom.

Väčšina výčitiek, ktoré ho označujú za mafiánskeho advokáta, prichádza od nekompetentných ľudí, ktorí o ňom nevedia nič a iba fabulujú. Nebol právnik mafie. Pravdou je, že po vzniku prvej vlády Mikuláša Dzurindu v roku 1998 bola snaha opraviť niektoré privatizačné prechmaty vlády Vladimíra Mečiara a viaceré podniky sa mali vtedy vrátiť štátu. Myslím že Ernest mal na starosti Naftu Gbely. Tam sa dostal do kontaktu s Vladimírom Poórom, lebo s ním musel niečo riešiť. Je pravdou, že sa v nejakej právnej veci na neho nakontaktoval aj Peter „Žaluď“ Steinhübel, to ale nemalo dlhé trvanie. Napokon Valko bol aktívny karatista, držiteľ čierneho pásu, a v prostredí bojových umení či športov sa pohybovalo veľa tých, čo sa dali na organizovaný zločin. Napríklad bratislavský mafián Edo Dinič bol tiež karatista. Ale Valko s nimi nemal nič spoločné, či v politike, alebo biznise. Nerobil ani trestné právo a pohyboval sa v inej spoločnosti, ktorá s organizovaným zločinom nekomunikovala.

Ako si spomínate na udalosti a čas, keď ste sa pred deviatimi rokmi dozvedeli, že Ernest Valko bol zavraždený?

Správu o jeho smrti som dostal ešte skoro ráno a zasiahlo ma to, akoby prišiel o život niekto z rodiny. Hneď som si spomenul na ten moment, keď mi niekoľko týždňov predtým hovoril o Tipose. Úplne posledné stretnutie s Valkom bolo asi päť týždňov pred jeho smrťou, keď sme sa náhodou stretli pri budove starého rozhlasu na Zochovej v Bratislave. On mi vtedy rozčúlene povedal, že kauzu Tipos štát neprávom prehrá, pretože sú tam veľké tlaky z pozadia. Povedal mi, že pozná ľudí, ktorí sa okolo toho pohybujú, a že by sme s tým mali niečo urobiť. Je paradoxné, že dnes sa na stôl dostala vďaka Kočnerovým nahrávkam a začína sa odhaľovať pozadie manipulácie a dobové politické figúry, ktoré poťahovali za nitky tak, aby bol štát nakoniec naozaj poškodený. Ernest, keď si teraz na neho v tejto súvislosti spomínam, mal už vtedy jasne prečítané, čo sa tam deje. Preto som vtedy aj pre médiá povedal, že by táto kauza mohla byť v pozadí jeho smrti, ale samozrejme som pripustil aj iné okolnosti. Keď som bol na výsluchu, povedal som im toto a pri odchode som sa opýtal, či už majú nejakú verziu, a policajti mi povedali, že taká obyčajná lúpežná vražda býva najbežnejšia, ale že tak ďaleko ešte nie sú. Nakoniec sa ukázalo, že to bolo tak, aj keď im viac-menej pomohla náhoda. Zadržanie jedného z lupičov v kremnickej banke viedlo k zadržaniu a obžalobe páchateľov, ktorí to asi naozaj urobili.

Takže teraz už veríte, že to bola náhodná lúpežná vražda?

Je mi ťažké uveriť, že Ernest Valko, ktorý zastupoval štát vo veľkých prípadoch ako Duckého zmenky či Slovenský plynárenský priemysel, sa stane obeťou náhodnej lúpežnej vraždy. Aj dnes sa tomu môj rozum vzpiera. Nemám na to dostatok dôkazov, ale každopádne som mal z toho taký dojem, že keď idem niečo vylúpiť, nepočkám si, kým príde majiteľ. Celý ten deň bola v dome upratovačka, takže oni tam mohli prísť skôr a dom vylúpiť. Evidentne čakali, kým príde večer domov. Podľa môjho názoru čakali preto, lebo mal mať niečo pri sebe. Čo to mohlo byť, netuším, ale napokon aj jeho peňaženka tam ostala. Veď si ani len peniaze nezobrali. Stále si myslím, že malo ísť o niečo iné, ale dôkazy nemám.

Polícia naozaj nič nezistila a k páchateľom sa dostala náhodou. Ako teda hodnotíte samotné vyšetrovanie a jeho výsledok?

Neviem sa vyjadriť k obžalobe, pretože som ju nečítal, a nepoznám ani podrobnosti vyšetrovania. Môžem povedať, že na začiatku vyšetrovania urobili orgány činné v trestnom konaní celú sériu chýb. Svedčí o tom aj fakt, že Ernestova pištoľ sa našla asi až pri nejakej tretej obhliadke. Nenašli ju policajti, ale až Ernestova dcéra, aj to náhodou. Na sedačke, kde si bývalá Ernestova manželka sadla aj s kávou, sa jej začala preklápať šálka. Chceli ten evidentne vytlačený eped upraviť, a keď sa to opakovalo, dcéra Jana ho zdvihla, našla pištoľ. Ernest mal taký zvyk, že keď prišiel domov a išiel si čítať noviny alebo knihu, natiahol sa na sedačku a pištoľ si zasúval pod eped, aby ju mal poruke, keby sa niečo objavilo na veľkej presklennej terase. Aj pri úvodnej prehliadke boli chyby. Ma mieste činu boli osoby, ktoré tam nemali čo hľadať. Chápem situáciu, keď pred policajným prezidentom alebo ministrom sklapne vyšetrovateľ opätky. Boli tam neschopní ľudia. Pod tento prípad sa podpísalo aj viacero nešťastných faktorov a možno aj tie viedli až k takému záveru, pre mňa nie veľmi uspokojivému.

Z vraždy bol nakoniec obžalovaný Jozef Radič na základe svedectva Jaroslava Klinku. Ten priznal, že boli spolu vo Valkovom dome. Tvrdí však, že strieľal Radič. Výmenou za spoluprácu má byť dohoda o vine a treste, ktorá mu trest zníži na niečo vyše sedem rokov. Bývalý Radičov obhajca Ladislav Kuruc povedal, že mali stáť obaja pred súdom spolu a jeden súd mal rozhodnúť o vine a treste pre oboch. Ako vy vnímate takýto výsledok?

To, čo na túto tému povedal Kuruc, by som podpísal bez zaváhania. Máme dvoch páchateľov alebo podozrivých, pričom jeden zvaľuje vinu na druhého, a my nemáme žiadny iný dôkaz, ktorým by sme ich výpoveď verifikovali. Preto by som tiež nedovolil uzatvoriť dohodu o vine a treste. Ak je napríklad väčšia povedzme zločinecká skupina a jeden z nich usvedčuje ostatných, pričom jeho verzia sa pri rekonštrukcii činu preukáže, tak to beriem. Ale v tomto prípade nie je čo preukázať. Neboli zadržaní hneď po čine, nedá sa napríklad stermi z ruky zistiť, kto strieľal a podobné dôkazy chýbajú. Preto by som naozaj z pozície prokurátora nepristúpil na dohodu a nechal, nech o tom rozhodne súd.

Zdroj: pravda.sk


Zaujíma nás Váš názor:

Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Tipy a rady


 

Zaujímavosti