Andrej Kiska ešte nie je v parlamente, ale už teraz avizuje, že proti vôli ľudu je ochotný postaviť vôľu ulice. A to je veľký problém pre republiku a jej inštitúcie.
Nepohodlné remeslo
Exprezident Andrej Kiska sa nechal počuť, že ak by jeho ešte neexistujúca strana stála pred voľbou ísť do vlády so Smer bez Roberta Fica a s Petrom Pellegrinim, odišla by do opozície. A ak by sa v dôsledku toho Smer rozhodol vytvoriť vládnu koalíciu s ĽSNS, preniesol by (zrejme po vzore hnutia All For Jan/Za slušné Slovensko) politický zápas do ulíc a na námestia. Každý, aj nejeden skalný volič Smeru, uznáva, že aktuálny stav korupcie je dôsledkom obrovských a chronických zlyhaní trojnásobného premiéra Roberta Fica a jeho strany. Avšak ani korupcia nie je taká nebezpečná pre budovanie štátu, ako sú zhubné prezentované predstavy Andreja Kisku o riešení politických konfliktov.
Slovensko je republika. Má demokratickú ústavu a ňou definované republikánske inštitúcie. Jednou z nich je parlament. Národná rada je nielen najvyšším zákonodarným orgánom republiky, ale aj jedinou politickou arénou, legitimizovaniu vôľou ľudu. Zmyslom parlamentarizmu je okrem iného kultivovať spoločenské, triedne (áno, aj triedne a nie je to Marxizmus!) a záujmové konflikty, krotiť vášne a hľadať konsenzus medzi protirečivými politickými silami.
Politika nie je pohodlné remeslo. Nie je to predaj práčok na splátky, ktorý sa dá robiť prakticky antisepticky, teda bez dotyku s reálnym životom, pretože v prípade akýchkoľvek problémov navštívi neplatiča najatá SBS, zoberie mu spotrebič a vec je vybavená. Politika je predovšetkým nepohodlie, každodenné hľadanie konsenzu a kompromisov v spleti konkurenčných potrieb, záujmov a názorov. V politike si človek nevyberá partnerov a už vôbec nie kamarátov. Vládnutie nie je priateľský vzťah. Nie je to ani to isté, ako si vybrať obchodných partnerov. Politikovi vyberajú partnerov voliči, držiaci – aspoň podľa politickej abstrakcie našej republikánskej ústavy – v rukách zvrchovanú moc v krajine. Pre pomerný volebný systém, aký sme zdedili po prvej ČSR, to platí obzvlášť. Platí tak pre Roberta Fica, ako aj bude platiť pre Andreja Kisku, ak sa jeho strana dostane do parlamentu.
Republika a jej inštitúcie
Republiku máme v ústave definovanú aj preto, aby sa politické, sociálne, ekonomické a iné problémy neriešili na uliciach. Pomerný volebný systém zase máme preto, aby zloženie parlamentu čo najvernejšie odrážalo vôľu ľudu. A päťpercentné kvórum máme zase preto, aby nebol parlament príliš rozdrobený, a teda aby bolo možné zostaviť efektívne fungujúcu vládu. Také sú pravidlá hry a povinnosťou politikov je ich rešpektovať.
Republika a jej inštitúcie sú prinajmenšom rovnako dôležité ako demokracia. Nie je možné pri každom náznaku politického nepohodlia burcovať ľudí do ulíc alebo vyvolávať predčasné voľby. Niektoré postavičky strany Mariana Kotelbu naozaj diskvalifikujú ĽSNS natoľko, že kým nedôjde k primeranej zmene, nie je žiaduce, aby sa stala súčasťou vládnej koalície. (Inou otázkou je okolnosť, či ĽSNS o účasť v exekutíve vôbec stojí.) Avšak Smer, napriek mnohým oprávneným výhradám, je legitímnou politickou stranou. Na rozdiel od mnohých novotvarov má členstvo, štruktúry, rozhodovacie orgány a podobne. A, áno, Robert Fico sa z mnohých dôvodov stáva neprijateľným partnerom, ale ešte stále je predsedom najsilnejšej politickej strany. Nehovoriac o tom, že Peter Pellegrini je legitímnym partnerom na politické rokovania. Ak by sa aj po voľbách 2020 Robert Fico z egoistických dôvodov nedokázal strategicky stiahnuť do úzadia, ani Andreja Kisku, ani Michala Trubana, ani Richarda Sulíka a ďalších straníckych lídrov to neoprávňuje vyhrážať sa zvyšku národa ulicou.
Ak súčasná parlamentná i neparlamentná opozícia dokáže po voľbách utvoriť vládnu väčšinu, nemusia sa zaoberať Smerom. V opačnom prípade však budú povinní s Robertom Ficom, Petrom Pellegrinom alebo iným zástupcom tejto strany vyjednávať a rokovať. A nejako sa dohodnúť. Republika sa nebuduje v uliciach a na námestiach. Republika, to sú predovšetkým inštitúcie a tie musia byť imúnne voči osobným predsudkom politikov.
Liberálny boľševizmus
Keď súčasná opozícia prezentuje prebiehajúci spoločenský konflikt ako boj dobra so zlom, nielen deformuje realitu, ale si aj sama zužuje manévrovací priestor. Nemá zmysel filozofovať o dobre a zle, najmä ak je očividné, že v politickej rétorike majú tieto kategórie funkciu propagandistického kladiva. Ak však niekto o inom neustále hovorí, že reprezentuje zlo a nič iné, len zlo, potom s ním, pochopiteľne, nemôže ísť do vlády. Pretože so zlom sa nespolupracuje. Avšak ten, kto to hovorí, zároveň implikuje, že je dobro. A to je nielen veľmi odvážna a pyšná implikácia, ale aj mimoriadne nebezpečná hra.
Boľševizmus bol založený na rovnako zvrátenej manichejskej dichotómii nezmieriteľného boja medzi proletariátom (dobrom) a buržoáziou (zlom). Liberálny boľševizmus, na Slovensku reprezentovaný médiami hlavného prúdu a veľkou časťou politickej triedy, nadraďuje liberálne hodnoty nad všetky ostatné. Treba poznamenať, že ide o ideologický, nie filozofický liberalizmus napríklad Johna Locka. Slovenský liberálny boľševizmus má navyše neustálu tendenciu rozdeľovať spoločnosť na osi dobro – zlo, bez ohľadu na zložitosť a komplexnosť spoločenských a politických problémov.
Zdravý rozum nevymizol
V súčasnej atmosfére, ktorej dominuje propaganda namiesto myslenia, je veľmi ťažké zapojiť sa do kritickej výmeny názorov bez toho, aby sa človek vystavil riziku obvinenia zo straníckej zaujatosti. Nielen liberálny boľševizmus médií hlavného prúdu, ale aj neochota veľkej časti alternatívy zbaviť sa ideologických predsudkov vytláča skutočne kritické (teda analytické) myslenie na úplný okraj. A, paradoxne, robí z neho extrém.
Aj keď v mediálnom a politickom diškurze po ňom nie je ani stopy, zdravý rozum nevymizol. Zdieľa ho množstvo ľudí, nespokojných s dnešnou duchovnou atmosférou slovenskej spoločnosti. Aj kvôli nim má zmysel pokúšať sa vnášať do verejnej diskusie triezvy, vecný tón.
Zdroj: datel.sk
