Som pravičiar a konzervatívec. Kým som ale robil v médiách, tak som musel jedným očkom pozerať aj na sledovanosť. Teraz, keď na to už nemusím dbať, môžem povedať, čo si myslím a ako to cítim, hovorí pre Denník Slovensko humorista Oliver Andrásy.
Minulé týždne ste sa stalo centrom mediálnej pozornosti, keď ste sa pre potraty dostali do konfliktu s už bývalou šéfkou odboru rodovej rovnosti Oľgou Pietruchovou. Viacerí ľudia vás kritizovali, iní sa vás zastávali. Ako ste vnímali celú túto záležitosť?
Výhoda človeka, ktorý je už na dôchodku, je tá, že je celkom slobodný. Kým som robil v médiách, tak som musel jedným očkom pozerať aj na sledovanosť, ale teraz, keď na to už nemusím dbať, tak som mohol povedať to, čo si myslím a ako to cítim. No a ja sa vo svojom vnútri cítim ako konzervatívny pravičiar.
Čo sa týka interrupcie, roky som na ňu nemal až taký jednoznačný názory, ale teraz, keď má moja dcéra dve deti a čaká tretie, tak som videl tie snímky zo sona. A tam som s prekvapením zistil, že to sú hotoví malí ľudia a nie nejaký zhluk buniek. Majú hlavu, ruky, prsty, všetko. Že toto by niekto mal zabiť?! Fakt som sa zhrozil a povedal som si, že to nie je v poriadku, to je asi naozaj úkladná vražda.
Samozrejme, aj zabitie je v istých prípadoch povolené, napríklad v sebaobrane. Pri potratoch zase vtedy, keby išlo o život matky. To by malo byť dovolené, ale za presne stanovených podmienok a asi by to nemalo fungovať tak, že ideme na tímbilding, tam sa krížom krážom tímbildujeme, a keď nejaká slečna alebo pani otehotnie, tak nič sa nedeje, veď ideme na potrat. Ale súhlasím s tým, aby sa na znášaní následkov rovnakou a možno aj väčšou mierou podieľali oteckovia týchto nechcených počatí.
Aktivisti za legálne potraty ale napríklad tvrdia, že do 3. mesiaca nejde o plnohodnotného človeka, ale akýsi zhluk buniek. Pravda, v niektorých amerických štátoch ale presadili legálne potraty až do momentu pôrodu.
Veľmi sa mi páči výrok, že za potraty bojujú hlavne tí, ktorí týmto spôsobom zabití neboli. To bola aj tá moja ironická poznámka k pani Pietruchovej. Lebo keby sa jej osobne týkal potrat jej matky, asi by už o tom nemudrovala. Hlavný argument týchto pro-potratových aktivistov je ten, že ide o telo matky, ktorá si s ním môže robiť, čo chce.
Lenže ja si myslím, že v tom momente to už nie je jej telo, to už je nový tvor, ktorý je síce v nej, ale je to iný človek. Dokonca taký človek z právneho hľadiska už môže aj dediť. A že nemôže vyžiť bez matky?! Ale veď ani ročné dieťa nevie žiť bez pomoci matky. A to platí aj o veľmi starých ľuďoch, ani tí bez pomoci nevyžijú. Čiže aj tých by sme mohli zabíjať?!
Hovoríte, že ste boli vždy pravičiar a konzervatívny človek. No neboli ste tak vnímaný a veľa ľudí vaše vyjadrenia prekvapili.
Je to tak. A dokonca som mal aj telefonáty od ľudí, od ktorých som to ani nečakal a ktorí mi blahoželali k odvahe. To ma zarazilo, lebo – aká odvaha?! Na to, aby človek povedal svoj názor hádam v slobodnej krajine ešte nie je potrebná odvaha. Ale mnohí to brali tak, že nutná je. Z toho som bol smutný.
Je to do istej miery dnešné tabu. Dalo by sa ale argumentovať, že nejaké tabu pri prejave sme mali vždy. Za socializmu jedno, v 90-tych rokoch niečo iné.
Ale bývalý režim sme označovali ako totalitná spoločnosť. A právom. Ale revolúcia vznikla v mnohom aj preto, aby bola v tejto krajine sloboda slova. Tú by sme si nikdy nemali dať zobrať. A ešte právny štát. To sú najdôležitejšie. Často sa spomína aj demokracia, ale to je skôr technický prostriedok, ako si volíme zástupcov ľudu.
Tie prvé dve veci sú ale zásadné: sloboda slova a právny štát. Lebo ak som sa niečomu za 62 rokov svojho života naučil, tak jedna z tých vecí je, že tak, ako sú nastavené pravidlá, tak sa ľudia v zásade aj správajú. Keď je výhodné byť slušný, ľudia sú poväčšine slušní, keď je výhodnejšie byť gaunerom, z mnohých ľudí sa stávajú gauneri.
Viete, ľudia čo jazdia v Bratislave lárom-fárom, po meste 120 km/h, tak v momente, keď prekročia hranice do Rakúska, tak zrazu ten istý frajer ide v Hainburgu pekne päťdesiatkou. Prečo? No lebo vie, že v Rakúsku sa nedá s policajtmi dohodnúť. V Singapure nikto neodhodí žuvačku, lebo je za to pokuta 1 500 dolárov. To neznamená, že ju ľudia platia, ale to, že ľudia neodhadzujú žuvačky.
Samozrejme, vždy sa nájde niekto, kto to poruší. Pani prezidentka povedala, že aj keby sa potraty zakázali, keď žena bude chcieť na interrupciu ísť, tak si cestu nájde. To je pravda, ale len čiastočne. Žien, ktoré vycestujú za interrupciou do Rakúska či Holandska alebo USA, bude minimum.
Ako vnímate súčasnú politickú scénu. Máte tam koho voliť?
Ťažká otázka. Opäť sa stalo, že vyhrali tí najväčší populisti. Len momentálne to nebol Smer, ale niekto iný. Ja som už pred mnohými rokmi verejne povedal, že systém „jeden človek – jeden hlas“, nepovažujem za šťastný, lebo vedie k predháňaniu sa v populizme. A také tie seriózne strany, ktoré hovorili o problémoch, nechceli sľubovať hory-doly, jednoducho získali vo voľbách veľmi málo. Alebo tam radšej už ani nešli.
Aký lepší systém by ste si vedeli predstaviť?
Voľby sú vážna vec, nech trvajú nie jeden, ale povedzme tri dni. A každý volič, keď príde, tak by dostal dotazník, ktorý by vygeneroval počítač z tisícov otázok. Dokonca vôbec by mi neprekážalo ani to, aby boli dopredu otázky zverejnené.
Z toho by sa vybralo dajme tomu 25 otázok, napríklad, koľko poslancov má národná rada, ako sa volá hlavné mesto Francúzska, koľko je 5 na druhú, ako sa volá americký prezident, atď. Také všeobecné, nič o čiernych dierach.
Z toho by vyšiel nejaký koeficient a tým by sa násobil každého hlas. Ak by mu vyšlo 0.2., tak jeho hlas má hodnotu 0.2, ak 0.7 tak 0.7, odstupňované až do 1. Nemyslím si, že je správne, ak Milan Lasica má rovnaký hlas, ako nejaký trubiroh, ktorý ani nevie, ako sa volá planéta, na ktorej žijeme (to je konkrétny prípad z relácie Aj múdry schybí).
V dnešnej dobe veľmi kacírska myšlienka…
Ja viem. Ale koľké tisícročia ľudia vychádzali z toho, že Zem je plochá a na chrbte ju nesú štyri korytnačky. A tých, čo tvrdili, že Zem je guľatá, tak zaživa upálili. No a časom sa zistilo, že títo kacíri mali pravdu. Snáď raz príde doba, keď nejaké decko vykríkne, že kráľ je nahý a demokratický systém „jeden človek – jeden hlas“ sa nahradí nejakým lepším princípom.
A vy ste v minulých voľbách volili?
Tentoraz nie, odchádzali sme dva dni pred voľbami na loď do Indického oceánu. Ale keby som tu bol, tak asi by som, prekvapíte sa, volil zrejme Sulíka. Nie pre jeho liberálne názory, ale kvôli jeho pravicovosti. A čo sa týka hodnôt, nemyslím si, že je už taký liberál, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Mne populistické strany trochu vadia. Tak ako mi prekážal Smer, tak mi prekáža aj Matovič či populizmus Kollára.
Ako vnímate jeho súčasnú plagiátorsku kauzu?
Ja to predovšetkým považujem za politický boj, že sa zamerali akurát na diplomovku Borisa Kollára. Lebo keby pozreli diplomovku inému, tak možno tiež kadečo nájdu. To isté platí aj pri Dankovi. Aj to bol politický boj, čo je legitímne.
Len by sme sa nemali tváriť, že ide o morálku. Ide o moc. Matovič, Kollár a ďalší chceli vyhodiť Danka z kresla, teraz sa niekto snaží vyhodiť zo sedla ich. A ten niekto je Progresívne Slovensko. Podľa prieskumov by sa do parlamentu dostali, ale tam nie sú. Tak sa snažia vyvolať predčasné voľby, lebo si myslia, že tentoraz by už uspeli. Je to plne legitímne konanie, takto sa robí politika. Mne prekáža len to, že sa to snaží tváriť ako nejaká snaha o morálny princíp.
Mnohým ale tiež vadí to, že Kollár žiadal vyvodenie zodpovednosti pri Dankovi a teraz to vyzerá, že má podobne maslo na hlave.
Hovorí sa tomu: kto druhému jamu kope, sám do nej padne. V tejto veci je podľa mňa podstatné jedno: že takéto školy, ako je tá v Skalici, by vôbec nemali existovať. Je absurdné, že náš školský systém umožňuje vznik a udržanie sa takýchto škôl.
Nie je na Slovensku druhá časť problému aj prílišný tlak na to mať titul?
Máte pravdu, školy sú na to, aby ľudia získali v prvom rade vedomosti a titulky len odrážali ten konečný stav – potvrdzovali mieru tých získaných vedomostí. Ale na druhej strane, aj to je pravda, že sme ľudia a nie vždy dokonalí. Keď si to tak zoberiem len podľa seba: Od pätnástich rokov som pre rozhlas a časopisy písal rôzne humoristické texty. Čiže som už ako stredoškolák celkom dobre zarábal.
Dokonca viac ako môj otec. Budem úprimný: Ja som sa na vysokú školu prihlásil hlavne preto, aby som nešiel na dva roky na vojenčinu, ale ako vysokoškolák iba na rok. Neveril som, že sa tam ešte niečo dôležité naučím. Dnes viem, že som sa mýlil a bol to nezmyselný postoj. Ale vtedy som to tak bral. Škola je hlavne o učiteľoch. Ten, kto sám nič nevie, vás ani nič naučiť nemôže. Naučiť vás môže len niekto, kto je od vás múdrejší. Ale takých učiteľov, bohužiaľ, veľa nie je.
Ja som zástancom plateného školstva. Ani nie tak pre tie peniaze, ktoré by z toho štát získal, ale preto, aby sa ľudia zodpovedne hlásili na školy. Pri platenom školstve, keď niekto ide na školu, tak to naozaj chce.
To je tak aj so zdravotníctvom. Je to zadarmo, tak všetci chcú všetko, to najlepšie a to najkvalitnejšie, aj keď to možno nepotrebujú. A vy pritom ani neviete, koľko za vás zdravotná poisťovňa zaplatila. Ale to je zlé, že to neviete.
Viete, to je ako keby autá rozdávali zadarmo. No kto by chcel nejakého Opla alebo Deawoo?! Všetci by chceli len tie najrenomovanejšie značky. Ale keď poviete: V poriadku, tu máš mercedes, ale stojí 70 000. – Bóže, toľko? A nebolo by niečo lacnejšie?! – No bolo, ale to už nie je tá kvalita. – Nevadí, dajto to lacnejšie.
Ale v zdravotníctve je to zadarmo, tak každý chce mercedes, ale za cenu daewoo alebo najlepšie zadarmo.
Nie sú ale predsa len zdravie a vzdelanie špecifické a veľmi citlivé statky, ktoré ľudia nevyhnutne potrebujú, aby žili dobre a prežili? Napríklad prečo by chudobné deti mali trpieť za chyby svojich rodičov? Nemala by v tomto ohľade viac fungovať istá miera solidarity od bohatých k menej majetným?
Samozrejme, mieru treba poznať vo všetkom, aj v tomto. Keď som bol v Južnej Amerike, tak napriek tej mojej pravicovosti som videl, že systém, keď v štáte máte 10 miliardárov a všetci ostatní sú žobráci, tak to nemôžeme považovať za niečo dobré. To určite nie. Paradoxne, nie je dobrý ani pre tých bohatých. Lebo žijú v neustálom strachu z kriminality obohnaní vysokými múrmi.
Vy ste vnímaný ako aristokrat.
Rád by som bol, ale nie som. Dosť ma mrzí, že nie som z rodiny toho slávneho grófskeho rodu Andrássyovcov. Mám medzi predkami zopár šľachticov, ale podľa uhorského dedičného práva nie som šľachtic, lebo nie som potomok po meči, ale po praslici. A to sa nepočíta.
Ste teda aj podporovateľ monarchie?
Monarchia má jednu výhodu nad republikánstvom, že sa plánuje na dlhšie obdobie. V demokracii sa volí na štyri, päť rokov, ale päť rokov je nič. V kráľovstve rozmýšľajú v generáciách. Knieža Schwarzenberg hovoril, že keď zasadíte dub, ktorý rastie sto rokov, tak nielenže vaše deti z toho nebudú nič mať, ale horko-ťažko vaši vnuci. Ale napriek tomu ho zasadíte, lebo svojim vnukom, či pravnukom chcete dopriať.
Ale keď ste zvolený na štyri roky, tak ten dub asi sadiť nebudete. Zasadíte niečo, čo narastie za polroka. To strom byť nemôžete, akurát tak nejakú letničku, kvietok, čo v zime vymrzne. Tak rozmýšľajú demokraticky zvolení zástupcovia, čo mi na našej spoločnosti veľmi prekáža. Neexistuje nejaká koncepcia, čo bude o 50 alebo 100 rokov. Nikto nad tým nerozmýšľa, lebo nie je dôvod.
Veľká časť európskych lídrov, ako sú Angela Merkelová, Emmanuel Macron a ďalší ani nemajú deti.
Presne, to je taká politika, že dozajtra aby sme vydržali. Celé to potom aj tak vyzerá. Z tohto hľadiska si myslím, že minimálne ten anglický model je dobrý – vládne síce parlament, ale je tam tá kráľovná, ktorá tomu dodáva takú nadčasovosť.
Ako to vidíte s budúcnosťou Slovenska a Európy?
Slovensko malo v dejinách veľké šťastie, keď si zoberiete, že štáty vznikli z bývalých kniežatstiev či vojvodstiev. A Slovensko nič také nemalo. Ani len grófstvo nie. A napriek tomu máme dnes štát. Boli významné kniežatstvá, ba aj kráľovstvá, Burgundsko, Navarra, Katalánsko – a tí vlastný štát nemajú.
Mali sme skrátka šťastie, že pri vytváraní Československa bolo Čechov málo na vytvorenie štátu, tak pribrali aj Slovákov. Vymysleli národ československý, ktorý nikdy neexistoval. Je v poriadku, keď to takto pragmaticky vymysleli. Problém nastal vtedy, keď Beneš a ďalší začali svojmu vlastnému výmyslu veriť.
A tá budúcnosť?
Otázkou podľa mňa nie je, čo chceme, ale čo musíme urobiť. Keď bude Čína alebo Amerika veľká ekonomika, tak je nepredstaviteľné, že Slovensko bude s nimi rokovať. Ale aj Nemecko je na to malé. Takže nejaká forma spolupráce európskych štátov bude musieť fungovať, budú musieť vystupovať spoločne.
Čo by ste povedali na záver?
Mne sa páči, že sme vo všetkom nemali rovnaný názor. Ja som povedal nejaký názor, vy ste povedali proti, ale rozumný. Takto by tá spoločenská debata mala prebiehať. Keď má niekto iný názor, tak to nie je nepriateľ, ale to je niekto, kto mňa núti pohnúť mozgovými bunkami, aby som hľadal protiargumenty. On mi tým pomáha. U nás sa to ale často berie tak, že je to niečo zlé.
Aby sme ale skončili nejakým vtipom. Viete, jeden človek povedal, že niečo je biele, a druhý mu na to: máš pravdu.
Prišiel druhý a na to isté hovorí, je to čierne. A ten dotyčný zase, že máš pravdu.
Tretí, čo tam sedel to nevydržal a ozval sa: Tak moment, ty si obom povedal, že majú pravdu. Veď to neexistuje, aby niečo bolo zároveň čierne aj biele.
A ten prvý hovorí: – Vieš čo, aj ty máš pravdu.
Zdroj: dennikslovensko.sk
