Kam kráčaš Spravodlivosť na Slovensku?

     Inflácia, zdražovanie všetkého, sociálne neistoty, nízke dôchodky, chýbajúce škôlky, nefungujúce zdravotníctvo, školstvo v rozklade, kolabujúca samospráva, vojnový konflikt za hranicami, ktorý ešte prinesie špirálu zdražovania a neistoty z budúcnosti... To sú témy, čo trápia väčšinu obyvateľov Slovenska a trochu logicky už preto pomaly prestáva byť v popredí ich záujmu tzv. „očista spoločnosti“.

     Popularita trestného práva pri nastoľovaní tzv. „očisty spoločnosti“ v ostatnej dobe celkom určite vyvolala zaujímavú spoločenskú (nielen odbornú) diskusiu. Odkrylo sa tým však aj to, že právne povedomie väčšiny občanov vo všeobecnosti, ako aj o základných inštitútoch trestného práva, je  vzletne povedané veľmi slabé.

     Keď ešte trestné právo nebolo takou populárnou témou aj bežných občanov, ľudia si zvykli ponadávať pri televízii, či pri pive, ako je všetko na Slovensku nespravodlivé, skorumpované, ako všetci pri korytách kradnú a tým to haslo. Pohundrať, ponadávať, a viac to neriešiť, nezamyslieť sa nad tým hlbšie. Veď načo, spravodlivosť neexistuje, prípadne je tu len pre „tých hore“, pre vyvolených a bohatých.

     Z ničoho nič však prišla náhla zmena. V putách sa zrazu ocitli sudcovia, prokurátori, politici, bývalí ministri, advokáti, policajti, tí „zlí“ boháči a oligarchovia, predtým nedotknuteľní. Dobre im tak! Vzali ich do väzby? Paráda! Konečne! Žeby konečne prišla spravodlivosť? Ľudia sa tešia. Pohľad na týchto predtým nedotknuteľných ľudí v putách, ako ich vedú na súd a strčia „do basy“, to je tá správna náplasť na všetky problémy. Síce to nevyrieši problémy so zdražovaním a ani s tým, že na Slovensku vlastne nič poriadne a normálne nefunguje, ale vyvoláva to akýsi dojem, že sa vracia spravodlivosť.

     Môžu sa ale skutočne Slováci takto tešiť a mať pocit oprávneného zadosťučinenia, že sa spravodlivosť naozaj vracia?

     „Dajte ľuďom chlieb a hry a budú vás milovať!“ - povedal rímsky cisár Caligula. Nie je toto bizarné divadlo v slovenských médiách so zatváraním do „basy“, s kukláčmi, zábermi zo súdov, zábermi na ľudí v putách, niečo na spôsob tejto antickej notoriety? Ak totiž ľudia nadobudnú pocit, že sa vrátila spravodlivosť zatváraním „tých hore do basy“, je možné predpokladať, že to upokojí aj ich vášne ohľadom iných problémov. A pokiaľ by k týmto „hrám“ dostali aj „chlieb“, mohli by aj zabudnúť na to, že ich krajina je vlastne nefunkčná a v rozklade.

     Úmyselne uvádzam neodborný výraz „do basy“. Obrovské množstvo ľudí totiž nechápe rozdiel medzi výkonom väzby a výkonom trestu odňatia slobody, najmä to, že väzobne stíhané osoby ešte nie sú právoplatne odsúdené, sú de iure nevinné, hoci sú obvinené a vo väzbe.

     Obviňovanie a branie ľudí do väzby musí v plnom rozsahu rešpektovať prezumpciu neviny a za žiadnych okolností nesmie byť nezákonné, a nemalo by byť sprevádzané okázalým mediálnym divadlom, ktoré už akoby vopred „odsudzuje“ právne nevinných ľudí – prezumpcia neviny musí platiť pre každého .

     Nechcem vytvárať z trestných právnikov nejakú privilegovanú kastu, ktorej jazyku nikto nerozumie. Tu sa totiž bavíme o prezumpcii neviny trestne stíhaných osôb, t.j. o inštitúte, ktorý sa nachádza už v stredoškolských osnovách občianskej náuky. Nie je to teda žiadne pánske huncútstvo. Z pohľadu trestného právnika je priam neuveriteľné sledovať ten rozsah detského nadšenia dospelých ľudí, ktorí s pocitom zadosťučinenia sledujú vzatie nejakej vplyvnej osoby do väzby. Rovnako neuveriteľné je aj sledovanie ich nechápavých reakcií, že niekto, aj po pre prepustení z väzby naďalej zostáva stíhaný, len na slobode – mnohí si totiž myslia, že prepustenie z väzby je vlastne oslobodenie prepustenej osoby.

     Takémuto infantilnému a skreslenému pohľadu na spravodlivosť a nakŕmeniu más falošným zadosťučinením „pomáhajú“ aj politici a média, ktoré zavádzajúco prezentujú §363 Trestného poriadku a jeho používanie generálnym prokurátorom – podľa nich „bráni“ generálny prokurátor spravodlivosti „prežitým paragrafom 363“, ktorý „oslobodzuje“ ľudí bez toho, aby o tom rozhodli súdy – hoci nič z toho v zmysle Trestného poriadku nie je pravda.

     Tu však platí to známe „sto krát opakovaná lož sa stáva pravdou“. Je opäť veľmi zaujímavé pozorovať prekvapené reakcie ľudí, že použitím tzv. § 363 Trestného poriadku sa obvinený neoslobodzuje a vôbec nevzniká prekážka, aby niekto nebol ďalej opätovne trestne stíhaný, len sa zruší nezákonné rozhodnutie. Nezákonné rozhodnutie! Je povinnosťou, nie voľbou, generálneho prokurátora zrušiť nezákonné rozhodnutie, ak by tak neurobil, sám by porušil zákon.

     Sám som strávil viac ako rok a pol vo väzbe – Ústavný súd ma v máji 2021 prepustil z väzby a skonštatoval, že moja väzba bola nezákonná. Môj prípad bol vraj „výnimka“.

     Lenže... Ústavný súd za ostatných pár mesiacov vydal ďalších 17 nálezov, že vo väzobných konaniach došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd. Toto je naozaj na slovenské pomery veľmi vysoké alarmujúce číslo, ktoré poukazuje na to, že to zatváranie do „basy“ a bitie sa do pŕs ako „čistíme“ Slovensko, nebude asi celkom kóšer.

     Týmito riadkami neobhajujem žiadnu konkrétnu osobu, ani sa nesnažím poukazovať na môj vlastný prípad nezákonnej väzby. Tých 17 nálezov Ústavného súdu o porušení základných ľudských práv a slobôd väzobne stíhaných osôb za tak krátky čas totiž svedčí o tom, že tzv. „očista spoločnosti“ zlyháva systémovo, nie z dôvodu zlyhania konkrétnych jednotlivcov v konkrétnych prípadoch.

     Ak budeme pod ideálom „čistenia Slovenska“ akceptovať vedenie trestných konaní s prístupom „účel svätí prostriedky“, či „spravodlivosť sa dá docieliť aj nespravodlivými prostriedkami“ zneužívajúc pritom nevedomosť širokých más o základných inštitútoch trestného práva, naše Slovensko len pošpiníme, v zahraničí si urobíme zlé meno a dosiahneme presný opak želanej očisty.

     Spoločnosť by mala byť nastavená tak, aby striktne odmietala prižmúrenie očí nad nezákonnosťou v mene vzletných ideálov - ako „očista spoločnosti“ a to bez ohľadu na osobu, proti ktorej je vedené trestné stíhanie. Zároveň by malo byť záujmom všetkých politikov ale aj médií, poskytovať obyvateľstvu objektívne informácie ohľadne toho, akým spôsobom sa očista spoločnosti vedie.

     Mali by sme si uvedomiť, že  politické hry, búchanie do pŕs a úmyselné zavádzanie verejnosti koho všetkého sme „zatvorili“ a koho ešte len „zatvoríme“ môžu síce krátkodobo prekričať to, že v skutočnosti sa spravodlivosť nenastoľuje -  ale kriví. A veľmi.

     Je však možné takýto stav udržať aj dlhodobo?

     Bežní občania si neuvedomujú, ako veľmi sa ich to dotýka, keď sa kriví spravodlivosť u tých vyvolených, tých hore, tých bohatých s celou armádou právnikov, čo sa asi tak deje v mnohých prípadoch tých obyčajných ľudí?

    Ale veď ľudia bez právneho povedomia uveria tej stokrát opakovanej lži.

    Kam kráčaš spravodlivosť na Slovensku? Budeme raz na toto obdobie pozerať ako na čiernu dieru, v ktorej si sa ospevovaná Spravodlivosť stratila?

 

Autor: JUDr. Martin Ribár - advokát a predseda Občianskeho združenia Za demokraciu a právny štát. Ribár bol vyšetrovateľom NAKA, ktorého spolu s Čurillom a spol. zatkla 13. septembra 2019 policajná inšpekcie, obvinený zo skutku a hrozilo mu 20 až 25 rokov, až doživotie. Vo väzbe strávil nezákonne takmer 20 mesiacov a musel ho prepustiť až Ústavný súd.

Zdroj: blog.sme.sk