V nižšie uvedenom článku som písala o tom, ako mal. Daniel, 12-ročný chalanisko, si váži svoju česť a dôstojnosť a zdravo mu to myslí. V kontraste s čím stojí konanie riaditeľa PaedDr. Róberta Harmatu, doktora pedagogiky (dávam do zvýšenej pozornosti), ktorý od Daniela vyžaduje dusenie, aj keď mu to spôsobuje psychické a zdravotné obtiaže.  

Na súde v Nitre sa vedie konanie vo veci Daniela proti škole o jeho návrh o zdržanie sa bránenia jeho prístupu ku vzdelaniu bez splnenia „povinnosti“ prekrytia jeho dýchacích ciest (ktorá taká povinnosť neexistuje v žiadnom zákone). Hovoríme o bránení Danielovi riadne dýchať, teda o biologickej potrebe človeka dýchať, nie o mobile, ktorý vyrušuje počas vyučovania svojím zvonením.

Okresný súd tento návrh zamietol z dôvodu, že v čase rozhodovania bola nariadená dištančná výučba a preto práve v tom čase nehrozilo Danielovi zo strany školy žiadne „dusítko“. Súd vo svojom prílišnom formalizme „opomenul“ skutočnosť, že po odpadnutí prekážky sa Daniel vráti do školy, a žalovaná hrozba voči nemu ostáva… Asi bude treba podať nový návrh, a takto zakaždým prerušením školy vždy nový a nový… Takto pán sudca… ?  Skutočne „excelentný“ výkon tohto artbitra, pána doktora práv Filipa Dema. 

Pretože náš životaschopný Daniel a jeho úžasný otec, ktorý pri ňom stojí ako správny chlap a z Daniela vychováva tiež rovného a čestného chlapa, nesúhlasia s ponižovaním a nanucovaním dusenia slobodnému jedincovi, nemohol Daniel chodiť do školy. Teda ako slobodný človek tam chodiť nemohol, s uposlúchnutím zvrátenej „povinnosti“ by tam ísť mohol.

Pán riaditeľ, doktor pedagogiky, fanaticky vyžadovali od Daniela prekrývanie jeho dýchacích ciest. Napriek tomu, že psychické a duševné týranie zakazujú medzinárodné zmluvy a právne predpisy. Pridusovanie pod rúškom objektívne vyvoláva pocit úzkosti a telesného utrpenia. Dokonca je v príčinnej súvislosti s psychickými a neurotickými diagnózami detí (dôkazy množstva poškodených mám vo svojej advokátskej evidencii). 

Pán riaditeľ, doktor pedagogiky, odôvodňovali zákaz vstupu Daniela do školy, a tým zákaz jeho prístupu ku vzdelaniu (čl. 42 ods. 1 Ústavy) bez prekrytia dýchacích ciest najprv poukazom na opatrenie Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/7852/2020, zo dňa 29.9.2020 a neskôr na opatrenie č. OLP/8323/2020 zo dňa 14.10.2020. 

Od začiatku konania už ubehol nejaký čas, a vyšlo najavo, že predmetné opatrenia ÚVZ sú nielen nezákonné pre nedostatok právomoci p. Mikasa ich vôbec čo i len vydávať (čo aj na môj podnet potvrdila Generálna prokuratúra SR), ale tiež to, že Ústavný súd SR deklaroval, že predmetné opatrenia nie sú všeobecne záväzné právne predpisy (a súčasne svojimi právnymi vetami potvrdil, že ÚVZ nemôže vydávať ani vyhlášky, keďže k tomu nemá zákonné splnomocnenie podľa § 5 ods. 2 Zák. č. 400/2015 Z.z.).

A máme vymaľované… Uvedené „nepostrehol“ ani odvolací súd a v rozpore s názorom ústavného súdu opatrenia ÚVZ vyhodnotil ako všeobecne záväzné právne predpisy (k čomu sa vyjadrím na inom mieste), a „poučil“ navrhovateľa, aby v zmysle pravidla „moje práva končia tam, kde začínajú práva iných“ ich ako všeobecne záväzné aj rešpektoval. AJ KEĎ VŠEOBECNE ZÁVÄZNÉ NIE SÚ ! To navyše poukazom na Zákon č. 355/2007 Z.z., ktorý žiadnu povinnosť prekrytia dýchacích ciest neobsahuje. Súdy to však nezaujíma, idú arbitrárne ako buldozér… aj proti zákonu a aj proti ústave. Toto je však naozaj vážny problém „úrovne“ slovenskej justície, keď súdy konajú v zjavnom rozpore s TEÓRIOU PRÁVA, ZÁKONMI, ÚSTAVOU a NÁZORMI ÚSTAVNÉHO SÚDU.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.9.2020 sp. zn. II. ÚS 411/2020: 

„Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jeho úloh, má charakter hybridného správneho aktu… ….opatrenie s povahou hybridného správneho aktu nie je právnou normou, a teda ani nemôže byť všeobecne záväzným právnym predpisom. Zákon preto neobsahuje vo svojom texte osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch (t.j. pri vyhláškach)“.  

PaedDr. Róbert Harmata nemohol od Daniela vyžadovať prekrývanie dýchacích ciest, keďže  k tomu neexistuje povinnosť uložená zákonom, a navyše opatrenia ÚVZ nie sú všeobecne záväzným predpisom, teda nezaväzujú Daniela. A len tak na margo, konal tak počas krízovej situácie (raz pán riaditeľ sa bude sám dovolávať mojich slov o neexistencii krízovej situácie, aby si zachránil kožu aspoň miernejším trestom).

Pán riaditeľ teda konali iba na „kecy“ Mikasa a Matoviča, aby v „momentálnej spoločenskej situácii“ neprišli o svoju direktorskú stoličku. Avšak určite prišli pán riaditeľ o svoju stavovskú česť.

A tak podhodili chlapca ako obeť systému, a nehľadiac na to, že zákon stojí na Danielovej strane, a nehľadiac ani na jeho detskú krehkú dušu a psychiku, ktorú mu tým mohli nalomiť, mu ako „správny“ učiteľ ukázali, ako sa treba podlo správať. A pre záchranu svojej stoličky mu dali 4 zo správania „neuspokojivé“, pretože vymeškal 59 hodín, keďže mu pán učiteľ, riaditeľ školy, doktor pedagogiky pán Harmata, nedovolili chodiť do školy bez prekážky dýchania. 

Toto nie je len spreneverenie sa povolaniu a poslaniu, ale najmä spreneverenie sa etike a humánnemu princípu. Prišli ste pán Harmata o svoju stavovskú česť a symbolicky o svoj doktorát pedagóga.

Pán doktor pedagogiky pozabudol na promočný a rigorózny sľub „Amosovi Komenskému, učiteľovi národov“. Ja som mu písala, aby Daniela púšťal riadne do školy, aby ho netrestal za absenciu, ktorú mu sám vyrobil, ale on to pán doktor pedagogiky ignoroval. A na „konci dňa“ dostal Daniel  4 zo správania napriek tomu, že do školy síce chodiť chcel, aj sa toho doprosoval, avšak bez splnenia fanatickej požiadavky prekrytia si dýchacích ciest a bránenia si riadneho dýchania mu to nedovolil jeho „učiteľ“. A ešte v tom aj videl „správnu vec“.

Už vôbec pán doktor pedagogiky ignoroval čl. 28 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého sa disciplína v škole musí zabezpečovať spôsobom zlučiteľným s ľudskou dôstojnosťou dieťaťa a v súlade s týmto Dohovorom. V súlade s ľudskou dôstojnosťou a týmto Dohovorom nie je spôsobovanie duševného a psychického utrpenia dieťaťa, čo je osobitne zakázané podľa čl. 3, čl. 15 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. A dosť o tom hovorí aj TRESTNÝ ZÁKON a RÍMSKY ŠTATÚT MEDZINÁRODNÉHO TRESTNÉHO SÚDU, pretože táto nehumánna činnosť nie je dielom iba jedného subjektu.

Skutočne také humánne a pedagogické, pán doktor Harmata. 

Tu je prehľad udalostí:

upozornenie školy na zníženú známku zo správania:

Správa sms otca riaditeľovi p. Harmatovi:

List právnej zástupkyne Daniela riaditeľovi školy p. Harmatovi:

pre objektivitu veci odpoveď právneho zástupcu školy:

vysvedčenie Daniela:

Správa sms otca riaditeľovi p. Harmatovi:

Pán riaditeľ si svojím nehumánnym konaním privodili podozrenie z nasledujúceho:

§ 184 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona: Kto ľsťou alebo násilím, hrozbou násilia alebo inej ujmy inému neoprávnene bráni v pobyte na určitom mieste, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. 

§ 211 ods. 1 písm. e) Tr. zák., ods. 3 písm. a) Tr. zákona: kto vydá, čo aj z nedbanlivosti, osobu mladšiu ako osemnásťP rokov nebezpečenstvu spustnutia tým, že bráni jej v povinnej školskej dochádzke závažnejším spôsobom konania, potresce sa odňatím slobody na šesť mesiacov až päť rokov. 

§ 375 ods. 1 písm. a),  ods. 2 písm. a) Trestného zákona: Kto inému spôsobí vážnu ujmu na právach tým, že uvedie niekoho do omylu potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.   

§ 420 ods. 1, 4 písm. b) Tr. zákona: Kto v súvislosti s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, z jeho podnetu alebo s jeho výslovným alebo tichým súhlasom inému týraním, mučením alebo iným neľudským alebo krutým zaobchádzaním spôsobí telesné alebo duševné utrpenie, potrestá sa odňatím slobody na dvanásť rokov až dvadsať rokov . 

§ 424a ods. 1, ods. 2 písm. f) Trestného. zákona: Kto uplatňuje apartheid alebo rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú segregáciu, alebo inú rozsiahlu alebo systematickú diskrimináciu skupiny osôb, potrestá sa odňatím slobody na osem až pätnásť rokov. 

§§§

Na uzavretie veci a jej objektivity je potrebné na dotaz právneho zástupcu, aby som mu označila rozhodnutie, ktorým boli zrušené predmetné opatrenia, uviesť:

1. S poukazom na vyššie uvedené uznesenie ústavného súdu, predmetné opatrenia sú hybridné správne akty, ktoré nie sú všeobecne záväzné právne predpisy. (Čo viac dodať… ?)

2. Podľa Upovedomenia GP SR sú všetky opatrenia ÚVZ v rozpore so zákonom pre nedostatok právomoci hlavného hygienika, teda ÚVZ, vydávať po vyhlásení mimoriadnej situácie a núdzového stavu opatrenia, čím tieto opatrenia trpia zároveň nedostatkom právnej formy.

S poukazom na teóriu práva a rozhodnutia nižšie uvedených najvyšších súdnych autorít (ktoré majú vyššiu právnu silu než právne nezmyselný názor prokurátorky o potrebe zachovania účinnosti nezákonným aktom), tento zistený nedostatok právomoci konajúceho orgánu a nedostatok právnej formy spôsobujú nulitnosť predmetných opatrení. V prípade nulity aktu ide o takú vadu, pre ktorú nemožno už povedať, že sa jedná o právny akt. O nulite aktu nemožno podľa slovenského práva vydať žiadne rozhodnutie.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 18.5.2016, sp. zn. I. ÚS 323/2016:“…Judikatúra i teória správneho práva zhodne uvádzajú, že o paakt, ako správny akt, ktorý nevyvoláva zamýšľané účinky, ide vtedy, ak sú jeho vady tak zásadné a zrejmé, že na neho „nemožno hľadieť“ ako na správny akt. Môže ísť napr. o nedostatok právneho podkladu, na základe ktorého sa rozhodovalo, nedostatok právomoci správneho orgánu, najťažšie vady v príslušnosti správneho orgánu, omyl v osobe adresáta a právna alebo faktická nemožnosť realizácie rozhodnutia“.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 12.12.2018, sp. zn. 8Sžr 52/2016: „…V prípade, ak súd zistí, že správny orgán vydal nulitný správny akt, teda paakt, čo je vlastne neexistujúce rozhodnutie, nezaoberá sa prípadnými ďalšími námietkami, pretože možno skúmať len zákonnosť tohto aktu, ktorý existuje. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo, že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. Nulita je dôsledok takých závažných vád, ktoré spôsobujú, že o akte už vôbec nie je možné hovoriť. V prípade nulity aktu nie je vôbec možné uvažovať o prezumpcii správnosti aktu. Platný právny poriadok Slovenskej republiky nedefinuje pojem „ničotné (nulitné) správne rozhodnutie“, ako je tomu napríklad v Českej republike, kde zákonodarca uvádza povahu, znaky ničotného rozhodnutia v správnom konaní a upravuje aj postup, t. j. kedy a za akých podmienok po zistení ničotnosti z dôvodov stanovených v zákone, vyhlasuje ničotnosť príslušný správny orgán, resp. vyslovuje súd. Napriek absencie obdobnej právnej úpravy v Slovenskej republike, odvolací súd vychádzajúc z existujúcej judikatúry, či z poznatkov procesnej teórie, sa v predmetnom prípade zaoberal otázkou, či nie je daná nulita rozhodnutia odporcu v dôsledku nedostatku právneho základu, nedostatku právomoci, najťažších vád príslušnosti, absolútneho nedostatku formy, absolútneho omylu v osobe adresáta, neexistencie skutkového základu spôsobujúceho bezobsažnosť, požiadavky nedovoleného (trestného) plnenia, požiadavky plnenia fakticky nemožného, neurčitosti a nezmyselnosti, neexistencie vôle a podobne“.

Navyše, predmetné opatrenia ukladajú zákonnú povinnosť „prekrytia dýchacích ciest„, ktorá taká právna povinnosť nie je uložená žiadnym zákonom SR.

Pre „zjednodušenie“ veci teda uvádzam, že predmetné opatrenia ÚVZ nie sú všeobecne záväzné právne predpisy. To vraví Ústavný súd SR. A už len pre tento primárny problém nie sú (ani) pre Daniela záväzné.

S poukazom na to, že predmetné akty nie sú všeoebcne záväzné právne predpisy, nepotrebujete ich rušiť, pretože oni „iba“ nemajú všeobecnú právnu záväznosť. Bodka. A tým nie sú účinné voči verejnosti. Platné sú, teda boli by, ak by ich vydal kompetentný orgán čo ich nevydal, teda v danom prípade nie sú ani platné.

Platí teda opak, Vy pán kolega dokážte existujúcu povinnosť danú všeobecne záväzným právnym predpisom. Dokazuje sa vina, nie nevina. Dokazuje sa povinnosť, nie nepovinnosť. Dokazuje sa záväznosť a nie nezáväznosť.

Dokazovať niečo, čo neexistuje je právne nemožné. Ak právny akt nemá všeobecnú záväznosť, čo s istotou vieme, a deklaruje to ústavný súd, nemá ako a čím všetkých zaväzovať. Čo viac k veci dodať ? Stačí aplikovať tento názor ústavného súdu. Nie je ani dôvod rušiť takýto akt, stačí zastaviť jeho všeobecné vykonávanie. Toto je právna cesta.

To, že niekto vydáva nezáväzné akty, na základe ktorých zastrašovaním a nátlakom „zaväzuje“ všetkých, a vymyslí si k tomu mantru „ochrany života a zdravia“ v situácii hodnej virózy, snáď nemá byť na ťarchu dotknutých, aby oni na svoje náklady dokazovali nezáväznosť a dožadovali sa zrušenia niečoho, čo sa zrušiť nedá.

Ako a čo u aktu, ktorý nie je všeoebcne záväzný chcete zrušiť ? Že nie je všeoebcne záväzný ? To snáď nemyslí nikto právne vážne. Táto otázka je relevantná iba v rámci procesnej obrany dotknutého subjektu, kde v rámci výkonu jeho „povinnosti“ musí práve vykonávateľ preukázať záväznosť právneho titulu. To však predpokladá riadne prejednanie veci súdom, nie nezákonné rozhodnutie súdu.

To, že dnes je právo postavené na hlavu a žiada sa preukázať nulita alebo nevina, alebo zrušiť všeobecne nezáväzný akt, pretože je všeobecne nezáväzný a nemá teda žiadne účinky a niet čo rušiť, navyše ak je akt nulitný ani zrušiť niet teda čo, pretože akt nebol nikdy de iure vydaný, neznamená, že je to tak správne.

Kedy sa to stalo, že niekto tak šialene posatvil právo „na hlavu“ … ?!

Opakujem, opatrenia ÚVZ nie sú všeobecne záväzné právne predpisy a prípadný vykonávateľ musí vedieť, či takéto akty môže všeobecne vykonávať a vynucovať. Ja tvrdím, že nie, teda tvrdí to najmä ústavný súd SR, pretože deklarovaním skutočnosti, že právny akt nemá všeobecne právnu záväznosť povedal všetko. A pokiaľ VEREJNE činný subjekt (napríklad učiteľ, alebo riaditeľ školy) vynucuje všeobecne nezáväzné právne akty, a pokiaľ mu súd v tom napomáha, páchaju všetci dotknutí trestnú činnosť.

A NA ZÁVER:

zdá sa vám to normálne, pán riaditeľ a pán právny zástupca, za čo dostal Daniel 4-ku zo správania ?

Toto skončí pred medzinárodným súdom, pokiaľ sa Daniel práva nedovolá doma. To si píšte…, a nikto viac nesmie sadisticky terorizovať deti. To by ste mali vedieť všetci, najmä všetci právnici a lekári.

Aby si niekto nemyslel, že Daniel je jedinou „výnimkou“, ktorej vadí inak fajn dusítko, a „nepochopiteľne“ mu vadí zásah do jeho telesnej integrity a utrpenie, ako to relativizuje právny zástupca poukazom na vágne právne slová, že v kontraste s mojimi názormi stojí „domnelé právo môjho klienta na nerešpektovanie platného právneho stavu, založeného výlučne na subjektívnom názore jednotlivca na výklad právnej normy, s ktorou nesúhlasí“, musím dať do pozornosti, že ak raz neviete dýchať s prekážkou na dýchanie, tak to asi neviete… a subjektívny názor na právne normy sa netýka sadistických pokynov, pretože vtedy nejde o právne normy.

A už iba ako „detail“, a ako je uvedené vyššie, nejde o žiadnu platnú normu, resp. ťažisko predmetnej právnej otázky nestojí na platnosti právnej normy, ale na tom, že ak norma nie je všeobecne záväzný právny predpis, nemôže byť záväzná (ani) pre Daniela. A tu je aj ťažisko problému, pán kolega.

Opatrenia, pre ktoré riaditeľ školy Harmata bránil maloletému dieťaťu v jeho zaručenom prístupe ku vzdelaniu a paradoxne mu bránil vo výkone aj školskej povinnosti, za čo mu udelil 4 zo správania, je v rozpore nielen s etikou a právom, ale aj zdravým úsudkom.

A takto nejako vyzerajú stovky poškodených detí a nových diagnóz (ktorých iba ja mám dosť značné množstvo vo svojej evidencii):

Nie vážení, nejde o jednotlivcov, ale o zlomenie jednej celej generácie detí… Vďaka aj pedagógom, ktorí sa pre vlastnú stoličku nepostavili na ochranu detí. Pritom drvivá väčšina z nich s týmto šialenstvom nesúhlasí. Ich svedomie obetovať deti by som nechcela mať…

Sú však tiež aj učitelia, ktorí sa za svoje deti v škole, za slobodu a vlastnú dôstojnosť postavili, a nevyžadovali po nich túto zvrátenosť. Z dôvodu „neprekrytia dýchacích ciest“ však boli vyhodení z práce. O týchto prípadoch zas nabudúce…

JUDr. Adriana Krajníková

Zdroj: zalobyvocistatu.sk