17. november - boj za ľudské práva vtedy a dnes

17.11.2019 | 19:27 ... (ne)schopnosť ústavných činiteľov chápať Ústavu SR ako celok ani dnes pri 30. výročí zamatovej revolúcie

Meno ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslava Lajčáka rezonuje v spoločnosti už dlhšiu dobu, ale od jeho demisie-nedemisie ho určitá časť slovenskej verejnosti neberie vážne. Slovenská republika je unikátna v mnohých ohľadoch, minister v demisii zastupujúci ju navonok je však naozaj celosvetovou raritou. Úprimne sa priznám, že si to jeho predstavovanie sa zástupcom iných štátov nie celkom viem predstaviť: „Moje meno je Lajčák. Miroslav Lajčák. Minister v demisii.“ Čistá komédia. Mám však pocit, že komédia by sa mala odohrávať na filmovom plátne a nie v realite zahraničnej politiky štátu. Podanie demisie za takých okolností, ako to urobil Miroslav Lajčák, je vyjadrenie politického nesúhlasu a takýto krok musí byť konzekventný a jednoznačný. Inak sa toto politické gesto stáva groteskou.

Človek by od politikov v tak vysokej funkcii očakával lepšie znalosti zakladajúceho dokumentu štátu. Pán Lajčák si zjavne Ústavu SR neprečítal celú, resp. ju nechápe ako celok. Ono totiž Ústava hovorí o tom, že štátny orgán, čo minister nepochybne je, môže robiť iba to, čo mu Ústava dovoľuje. Nič viac. A zároveň pripomínam, že ani nič menej. 

Pán minister si však z nej vytrháva veci tak, ako mu vyhovujú. Jedno takéto vyjadrenie, ak už neberieme do úvahy jeho demisiu v šuplíku nejakého stola v prezidentskej kancelárii, sa týkalo základného práva na informácie, ktoré Ústava SR garantuje. Vyslovil obavu, že schválené moratórium na predvolebné prieskumy považuje za zásah do svojich občianskych práv.

Je zvláštne pozorovať, kedy a pri akých príležitostiach a spoločenských otázkach sa pán minister necháva počuť. Bude veľmi blízko k pravde tvrdenie, že je to väčšinou vtedy, keď sa môže takpovediac zviesť na aktuálne populárnej vlne „liberálno-slnečného oslnenia“, ale keď ide o ochranu ústavných a občianskych práv ľudí pri témach, čo práve nie sú v kurze, tak je tichučko ako povestná voš pod chrastou. Áno, dá sa s ním súhlasiť v tom, že občania majú právo na informácie. Celkom by ma však zaujímalo, ako je to s poskytovaním informácii zo strany ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí smerom k občanom, keďže ono nie je schopné a ani ochotné informovať o zmluve, obsahom ktorej by mali byť podmienky využívania letísk Ozbrojených síl SR vzdušnými silami Spojených štátov amerických.

Človek s takým vzdelaním, aké má pán minister Lajčák, by mal vedieť a zjavne to aj vie, že za zahraničnú politiku je podľa Ústavy SR takpovediac zodpovedný prezident SR. A to nielen podľa Ústavy SR, ale aj podľa medzinárodného práva. Úrad prezidenta je najvyššia štátna funkcia a hlava štátu svojím podpisom dokáže zaviazať krajinu, ktorú zastupuje, aj na medzinárodnej úrovni. V preklade do zrozumiteľnej reči to znamená, že ak prezident SR niečo v zahraničí podpíše, je tým Slovenská republika viazaná a povinná tieto záväzky plniť a splniť, aj keby mu takýto podpis Ústava domáceho štátu nie celkom „dovoľovala“. Takže áno, ak pani prezidentka podpíše Istanbulský dohovor o boji proti násiliu na ženách (len pripomeniem, že je to dohovor Rady Európy), Slovenská republika bude musieť tieto záväzky plniť. Nech už to bude v akomkoľvek rozpore s vnútroštátnym právom. Medzinárodná zmluva má pred zákonmi SR prednosť, a to do takej miery, že všetky orgány SR vrátane parlamentu budú musieť pracovať na tom, aby sa jednotlivé slovenské zákony prispôsobili svojim znením tej-ktorej medzinárodnej zmluve a teda aj Istanbulskému dohovoru. 

Najviac ma na postoji ministra Lajčáka k zneniu Ústavy trápi jeho „neznalosť“ - nechcem hneď tvrdiť, že ignorancia - jej čl. 30 ods. 1 a ods. 3. V tomto ustanovení je obsiahnuté právo voliť a byť volený. Slovenská ústava dáva toto právo vyslovene „občanom“, pričom „cudzincom s trvalým pobytom na území SR“ ohraničuje právo voliť a byť volení iba do orgánov územných samospráv. Každý jeden slovenský občan má právo voliť, ak spĺňa podmienky stanovené zákonom. V našich podmienkach je to minimálny vek 18 rokov a neobmedzená osobná sloboda z dôvodu ochrany verejného zdravia. Skrátka, kto má menej ako 18 rokov a 18 má, ale leží na infekčnom, ten nevolí. Toto právo garantuje Ústava SR, pričom v čl. 30 ods. 3 druhá veta dáva pokyn na to kompetentnému orgánu, aby toto volebné právo spresnil zákonom. Spomínaná veta nie je v Ústave ani na zváženie, ani na rozmyslenie si a už vonkoncom nie je na parádu. Je to presne vymedzený príkaz, čo musí zákonodarca robiť. Má schváliť taký zákon, aby mohol každý občan, ktorý dosiahol vek 18 rokov neležiaci na infekčnom vykonať svoje volebné právo. Tým by boli základné ľudské práva a slobody občanov SR garantované Ústavou aj vykonateľné a žiadnemu občanovi by nebolo toto právo upreté.

Žiaľ, v Slovenskej republike je opak pravdou. Poslanci sa vyhovárajú na všetkých a všetko, a nie sú schopní, ale čo je horšie, ani ochotní, takýto zákon uviesť do života. 

Otázka na pána Lajčáka, okrem mnohých iných, v tomto prípade však znie nasledovne: Ako veľmi si váži ľudí, ktorí akoukoľvek formou pracujú takpovediac pod jeho krídlami pre občanov Slovenskej republiky? Každé jedno veľvyslanectvo a každý jeden konzulát patrí takpovediac do portfólia ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. Sú to občania Slovenskej republiky, ktorí sú v zahraničí. Nie všetci sa môžu v deň volieb dostaviť k urnám. Prečo sa pán Lajčák neohradil pred prezidentskými voľbami proti tomuto zlyhaniu zo strany Národnej rady SR? Prečo sa vtedy celou váhou svojej osobnosti neoprel do tohto problému? Prečo mlčal? Zvláštne, že mlčí aj teraz. To bude asi preto, že voľby do Národnej rady SR môžu byť realizované aj listovou formou. Teraz to nie je potrebné, však?

Aby sme nekrivdili len ministrovi Lajčákovi, ani minister obrany Peter Gajdoš sa neozval. Aj on má v zahraničí „svojich“ ľudí. Koho? Vojakov na zahraničných misiách. 

Tu by som však rada vyzdvihla ministra spravodlivosti. On „svojich“ ľudí riešiť nemusí. Prečo? Každý jeden väzeň, teda občan Slovenskej republiky vo výkone trestu odňatia slobody voliť môže a aj volí. Urna totiž príde až k nim. 

Zhrňme si to: občania Slovenskej republiky pracujúci alebo nasadzujúci svoj život v zahraničí voliť v prezidentských voľbách nemôžu, pretože nemajú ako, ale napr. Mikuláš Černák áno! Toto je postoj Slovenskej republiky k jej občanom pri príležitosti dnešného výročia boja za slobodu a ochranu základných ľudských práv, ktorý nám v priamom prenose predvádzajú (žiaľ, nielen ) ministri Lajčák a  Gajdoš. Ďakujeme, páni!

Judita L. 

Zdroj: InfoVojna


Zaujímavosti