Výzva znie v týchto časoch ako balzam pre tých, ktorí nemajú prístup k akémukoľvek elektronickému médiu, okrem politikov a reklamy na pracie prášky.
Tí prví to ako fosílie 89 vnímajú ako službu verejnosti. Zabudli na to, že RTVS, teda verejnoprávna televízia a rozhlas už od minulého storočia zo zákona patria verejnosti.
Nie je to dávno, kedy prebehla polemika o koncesionárskych poplatkoch, ktoré by mali zvýšiť poplatok za tieto médiá. Proti boli na prekvapenie dvaja súperiaci politici, nikto sa nepýtal verejnosti. Slovenská národná strana a ich opozičný parter OĽANO. Presnejšie, bolo to ústami pána Danka (SNS): „... mala byť štátnou televíziou. Mala by mať možnosť neobmedzenej reklamy, mali by sa zrušiť koncesionárske poplatky a mala by byť financovaná len štátom“.
Vtedajší minister kultúry Marek Maďarič naopak namietal, že: „Zmeniť RTVS na štátnu televíziu s neobmedzenou reklamou by bol veľký krok späť. Zmenilo by to nielen samotný program RTVS smerom ku komerčnosti, ale vážne by to aj narušilo duálny systém vysielania, v ktorom je na reklame postavené financovanie súkromných televízií a rozhlasov. S takýmito úvahami sa ani trochu nestotožňujem“.
Maďarič vtedy navrhoval zvýšenie koncesií zo 4,64 € na 7 €. V rukách má aj novelu zákona o RTVS. Išlo nielen o peniaze, ale v prvom rade o obranu demokracie. Zradil ho jeho vlastný premiér Robert Fico a tľapol si s Dankom. Dnes je RTVS v rukách politickej strany SNS. Ďalší „bojovník“ Jozef Viskupič, člen OĽANO, partner Matoviča a Budaja navrhoval: „Rezník tvrdil, že je schopný udržať súčasný stav v RTVS (?). Sme za zrušenie poplatkov a zmluvy so štátom a naviazaní financovania na presné percento z HDP.“ V preklade to znamená to isté, služba štátu a politickej strane, nie verejnosti, ktorá si to bude financovať sama a nepotrebuje sa každý rok pýtať politikov na peniaze štátu. Ten môže dokonca aj skrachovať. Verejnosť nie.
Dnes pokrytecky a konšpiratívne vyhlásil Jano Budaj: “Vyzývam riaditeľa verejnoprávnej televízie, je nemysliteľné, aby v takýchto zlomových chvíľach, keď padajú vlády, vznikajú nové. On zvládol komunikáciu tak, že jedna polorelácia, z ktorej sa pod výhovorkou vyšmykli všetci zodpovední. Vyzývam ho, aby usporiadal štúdio Dialóg tak, jak to bolo v podobných chvíľach v novembri a hlavne, aby prišli kamery Slovenskej televízie na námestie, aj na iné námestia, nielen to Bratislavské, aby medzi touto aktívnou verejnosťou a ostatnými, ktoré všetky štatistiky dokazujú, že nadpolovičná väčšina ľudí volá po zmene, volá po ukončení prepojenia mafie a korupcie na špičkovú politiku, aby títo ľudia dostali informáciu, aby slovenská verejnosť dostala aspoň toľko informácií, ako im dopriali totalitní komunisti v novembri 89.“
Bol som jedným z dramaturgov, ktorý pripravovali vtedajšie Dialógy 1989, keď dostali v televízii priestor ochranári, politológovia, ale aj ľavičiari, sociológovia, ekonómovia a naozaj obyčajní ľudia. Žiadni politici. Tí mali do štúdia zákaz vstupu. Preto „chápem“ Janka s jeho požiadavkou politickej strany otvoriť dvere pre seba v televízii, ktorá patrí verejnosti. Žiaľ ubehlo odvtedy pár rokov, máme demokraciu.
Politické strany od roku 1989 mali tieto televízne brány otvorené dostatočne na to, aby dokázali, že Nežná revolúcia je konečný obrat k lepšiemu. Jediné, čo z „revolúcie“ zostalo je demokracia a sloboda slova a to si vážim. Prinieslo to otvorenie hraníc do sveta a aspoň na chvíľu sme sa zbavili strachu povedať niečo iné, ako bolo na verejnosti vo zvyku. Naopak, to ostatné bolo rozkrádanie majetku v takzvanej kupónovej privatizácii, vznik organizovanej mafie a politický boj o moc. Revolucionári sa rozišli a začali robiť „veľkú“ politiku, ako napríklad Kňažko s Mečiarom, alebo sa vrhli na podnikanie, ako Paľo Rusko, ktorý vyšiel z revolučného výboru Slovenskej televízie.
Čoho sme svedkami dnes? V štúdiu sedia zástupcovia štyroch opozičných strán a družne sa bez oponentúry koaličných strán rozprávajú a kydajú na tých, ktorí v štúdiu nie sú. To, že jedna z vládnucich strán neprišla pre prítomnosť našich fašistov, interpretovali ako zlyhanie koalície. ČO TO BOLO? Jedna nechutná fraška troch nekonečných a zbytočných monológov, kde si rečníci ani nevymenili nové scenáre a reakcia vodcu jednej strany, ktorá si hovorí národná, a ktorý pár slovami sfúkol všetky argumenty troch Pinocchiov z rozprávky o drevenom panáčikovi. Koho je to zlyhanie? Všetkých v štúdiu aj s riaditeľom RTVS.
Verejnoprávna televízie, ale aj rozhlas by mala najmä otvoriť priestor verejnosti, nie politickým stranám. Mali by tam byť zástupcovia tých spoločenských prejavov, ktoré sa dnes ozývajú nielen na námestiach. Najmä tí, ktorým je cesta do médií dlhodobo zarúbaná. Verejná diskusia v demokracii musí vyzerať inak ako v roku 1989, kedy celá verejnosť žiadala zmenu k demokracii. V roku 1989 to vyjadrila generálnym štrajkom. Dnes sú to nezávislé odbory, ktoré tento inštitút majú dokonca v zákone.
Preto aj ja vyzývam riaditeľa RTVS, aby otvoril dvere celej verejnosti a nie politickým stranám a politikom vrátane pochybného prezidenta. Len tí majú plné právo sa slobodne vyjadrili ku kríze, ktorú vyvolala politická lobby. Bez seriálových hercov, podvodníka v prezidentskom paláci, politických extrémistov, ale najmä bez tých, ktorí sejú vietor, a žnú búrku.
Zdroj: lubomirbelak1.blog.sme.sk
