Krátka história protestu

Karolína Farská a Dávid Straka sú mená stojace za vznikom udalosti na sociálnej sieti, ktorá pritiahla masy ľudí na „veľký protikorupčný pochod“ v Bratislave. Karolína je študentkou gymnázia v Dubnici a Dávid je študentom gymnázia v Bratislave. Ich spoločným menovateľom je Slovenská debatná asociácia. 

Myšlienka organizovania protestu vznikla údajne zhruba dva mesiace dozadu, po hektickom období v parlamente, po kauze „Kapitán Danko“ a po „perzekúciách opozície v NR SR“. To boli vraj posledné kvapky, ktoré vyburcovali týchto mladých ľudí k činnosti. Krátko nato vznikla internetová stránka a bol zriadený účet na vyzbieranie prostriedkov, ktoré mali pokryť náklady na organizáciu protestu. V tejto fáze, sa už začali angažovať rôzni „poradcovia“, ktorí mali s protestmi skúsenosti. Kto všetko bol do toho zapojený a do akej miery, sa možno nikdy nedozvieme. 

Napriek embargu na informácie ohľadom pomocníkov sa museli niektorí neskôr sami demaskovať. Zaujímavý bol v tomto ohľade aj rozhovor samotných organizátorov zverejnený deň pred protestom v známom denníku. „Kto to vlastne bude moderovať?“ pýta sa jeden z nich. „Hvorecký,“ odpovedá druhý. „Kto to je?“ „Taký slniečkar.“ To už na priebeh organizácie dohliadal Vladimír Crmoman, známa tvár zo spolitizovaného štrajku učiteľov spred parlamentných volieb z roku 2016.

Pochod

Pred začiatkom podujatia sa na Hviezdoslavovom námestí zhromaždil organizačný tím. Jeho členovia boli označení oranžovými páskami a ich výstroj tvorili informačné letáky a vysielačky. 

Pochod začal o 17-tej hodine. Masa ľudí sa začala pohybovať na námestie SNP, pričom skandovala protivládne heslá typu: „Dosť bolo Fica!“ Účastníci pochodu boli zložení zo všetkých vekových skupín, stredoškoláci tvorili zrejme iba menšiu časť. Mestský policajný zbor odhadoval celkovú účasť na 8-9 tisíc. Dodatočné prepočty uskutočnené novinármi na základe z fotografií uvádzajú približne 6 tisíc.

Prejavy

Hneď po úvodnom príhovore Karolíny a Dávida celkovo optimistický dojem pokazil Branislav Kováč, umeleckým menom Vec, ktorý na otázku moderátora Michala Hvoreckého, prečo prišiel na podujatie, odpovedal, že preto, lebo bol zavolaný.

Hvorecký ako moderátor vyjadril počas podujatia aj svoj vyhranený názor, že korene korupcie vidí vo vláde Vladimíra Mečiara, počas ktorej „štát organizoval teror voči svojim vlastným občanom“.  

Príhovormi prispeli aj vysokoškolskí študenti. Dav rozburácalo najmä skandovanie pripisované skalným fanúšikom Slovana – „My sme tu doma!“ – ktoré začal jeden z rečníkov, študent práva. S krátkym protiextrémistickým prejavom vystúpil aj Michal Kaščák, známy organizovaním politicko-hudobného festivalu Pohoda. 

Priestor dostali aj hlavní protagonisti filmu Únos – herec Ján Greššo, inak známe č. 2 na kandidátke SDKÚ vo voľbách 2016, a jeho herecký kolega Maroš Kramár. Ten korupciu nespomenul, avšak zmienil zhubný vplyv tzv. konšpiračných médií a radikálnych hnutí. 

Kramár sa taktiež snažil davu vysvetliť, že nie je prevracačom kabátov. On totiž podľa svojich slov proti minulému socialistickému režimu bojoval, aj keď v radoch Socialistického zväzu mládeže. Tento oxymoron bol ľuďmi ocenený potleskom. 

Biela vrana Jozef Žaťko vyzval na základe svojho korupčného príbehu z prostredia Úradu na ochranu ústavných činiteľov k odstúpeniu ministra Kaliňáka a policajného prezidenta Gašpara.

S prejavom vystúpil aj Ľuboš Sibert, ďalšia tvár veľkého učiteľského štrajku a Zuzana Hlávková z mimovládnej organizácie Transparency International, ktorá odhalila korupčnú kauzu na ministerstve zahraničia.  

Ikona boja proti Mečiarovým amnestiám, pani Remiášová, vo svojom príhovore spomínala predovšetkým bežné problémy ľudí. Nakoniec však zdôraznila, že „opäť je tu prepojenie na podsvetie, dnes sa tomu hovorí oligarchovia“ (...) „tá byrokracia, to všetko len narastá, nestačí to len ostrihávať, otrhávať, treba to vykynožiť od koreňov!“

Bodkou za protestom bolo prezentovanie Memoranda veľkého protikorupčného pochodu iniciátormi protestu, ktoré bolo odovzdané na podateľňu Úradu vlády ešte pred začiatkom podujatia a na splnenie ktorého dali vláde 14 dní. Korupcia bola v ňom označená ako hlavný dôvod pre nárast extrémizmu a dohromady obsahovalo štyri požiadavky:

1.  vyšetrenie káuz „Bašternák“ a „Gorila“,
2.  odvolanie ministra vnútra Kaliňáka a policajného prezidenta Gašpara,
3.  odstúpenie špeciálneho prokurátora Kováčika a
4.  pokračovanie vo vyšetrovaniach a súdnych konaniach všetkých Mečiarom amnestovaných skutkov.

Ten, kto očakával prezentovanie nejakých systémových riešení, bol určite sklamaný. Ostalo totiž len pri lacných frázach. Principiálne pritom neznie ani požiadavka na vyšetrenie skutkov vyplývajúcich z Mečiarových amnestií, keďže na Kováčove milosti, ktoré boli rovnako amorálne, zabudli, podobne ako vo filme Únos.

Záver

Bolo by naivné myslieť si, že sa splnenia požiadavky memoranda na základe jedného protestu, no organizátorom ostalo na účte viac ako 5 000 €, čo vytvára priestor na organizovanie ďalších podujatí, ktoré by mohli byť väčšie ako protesty „Gorila“. Dostatočný tlak verejnosti by mohol vytvoriť podmienky na nutnú reakciu vlády a možné splnenie aspoň jednej z požiadaviek, aby trochu zalepila ústa verejnosti.

K pochodu sa vyjadril aj najkompetentnejší človek v štáte, a to predseda vlády Róbert Fico, ktorý povedal: „Ako predseda vlády som vždy rešpektoval právo občanov na vyjadrenie vlastného názoru a vnímam ho ako jeden zo základných pilierov demokracie. Je dobre, ak sa mladí ľudia aktívne zaujímajú o dianie v krajine a sú pripravení pomôcť jej konkrétnymi skutkami. Osobitne oceňujem každú iniciatívu, ktorá reflektuje autentické postoje časti verejnosti a ktorá uprednostňuje občianske požiadavky pred politickými.“ 

Iniciatívu mladých ľudí však musíme skutočne oceniť, bola úprimná. Vďaka malým skúsenostiam a naivite sa však dopustili mnohých chýb, ktoré vyústili k zavrhnutiu línie nestraníckosti protestu.  

Celý protest a požiadavky sa niesli viac v duchu protivládnom ako protikorupčnom, čo dokázala aj účasť rečníkov, ako Hvorecký, Kaščák, Greššo, Hlávková či Sibert, ktorých politické postoje sú všeobecne známe. Celá plejáda ľudí sa na tom doslova „priživila“. Nehovoriac o tom, že akýkoľvek kritický protest s politickým pozadím oslabuje pozície vládnych strán a nahráva opozičným. 

Zaujímavý bol aj postoj médií hlavného prúdu, ktoré prezentovali pochod jednostranne a snažili sa navodiť dojem, že je spontánny a „apolitický“. Médiá nereflektovali realitu, ale snažili sa vytvoriť ilúziu. Ako by však reagovali, ak by na podobné protikorupčné podujatie pozývali ľudia s trošku iným svetonázorovým pozadím?

Povedzme, že moderátorom by bol niekto zo Slobodného vysielača, s prejavom by vystúpil niekto z kandidátky ĽSNS a s organizovaním by pomáhali ľudia z prostredia ruskej ambasády. Tvrdili by médiá hlavného prúdu aj v tomto prípade, že ide o nezávislý protest? 

Ďalším rozmerom protestu bol skrytý boj niektorých osôb proti slovenskej národnej identite, ktorí sa dostali do pozadia protestov a zneužili túto iniciatívu na svoje ciele. Ak by však mladým ľudom na štáte nezáležalo, tak by žiaden protest tohto charakteru neorganizovali . 

Dôkazom bolo aj ich prízvukovanie, že chcú ostať doma na Slovensku a silná kritika, že štát núti Slovákov pracovať v zahraničí. Dosť ma iritovalo silené nadužívanie čechoslovakistického pojmu krajina namiesto štát či republika. Medzi rečníkmi tento výraz doslova „zľudovel“. 

Zaujímavé bolo poukazovanie, že vysoká miera korupcie smeruje k podpore tzv. „extrémistických“ hnutí. Keby sme sa na veci mali pozerať podľa takéhoto uhla pohľadu, tak korupciu sme tu do roku 2016 žiadnu nemali.

Celý problém korupcie sa prelína k vzťahu ľudí k vlastnému štátu. Sme svedkami dlhoročného útoku na našu identitu, ktorí ako choroba ničí väzby ľudí so štátom a tým aj podporuje korupčné správanie. Pretože ak by nám skutočne na štáte a našom okolí záležalo korupcia by v tejto miere jednoducho neexistovala. 

Branislav Milo