Ošiaľ zo zrušenia amnestií opadol.
Už je koniec?
Alebo sa to ešte len začne?
Uvidíme.
Možno pár poznámok k tomu:
Je fascinujúce, ako vedia politici argumentovať, že je to „verejná mienka“ a „spoločenská požiadavka“, ak sa im to hodí do súčtu. A ako krásne, keď nie! Vláda totiž a to slovami Miroslava Lajčáka, neodvolá Róberta Kaliňáka, lebo a teraz citujem:
„Robert Kaliňák je jeden z kľúčových členov vlády a robí si skvele svoju prácu ministra vnútra."
Jeho odôvodnenie bolo až k slzám dojímavé:
„Ak bude zajtra demonštrácia za trest smrti, alebo za zavedenie fašizmu, tak si budeme hovoriť, že verejnosť to chce? Treba si uvedomiť, kde sú hranice medzi demokraciou a anarchiou!“
Každý jeden z vás, ktorý sa teraz cíti kvôli týmto vetám rovnako zneužitý ako využitá, oklamaná žena s megadávkou hanby, sa cíti naozaj „správne“. Skočia si k vám, Vážení, len vtedy, keď to potrebujú! Inak sedia pekne doma „s manželkami“, ktoré neopustia, lebo by museli zmenšiť svoj majetok. Dúfam, že každý chápe túto metaforu.
Zrušenie amnestií rozvírilo aj ďalšiu tému a tou sú Benešove dekréty. Všetci sú zrazu v panike! Vládna koalícia schválila tzv. „kultúrnu autonómiu“. Áno, v rámci integrácie Európskej únie. Asi sa pomýlili, alebo ja to viem zle, ale integrácia a separácia nie sú jedno a to isté, nie sú synonymá. Tak k tejto téme len dva postrehy. Už vidím, ako „integrátori“ z EÚ „dajú“, resp. „povolia“ Orbánovi, aby rozhodoval o väčšom území! Jasné, lebo potom bude prerozdeľovanie migrantov asi aj jednoduchšie, keď sa im „stratí“ tak veľké územie! Toho by som sa nebála. Toto centralisti z Bruselu nepovolia. Ale nerobte si ilúzie, oni to nebudú robiť, aby pomohli nám! A nie, nemyslím si, že naša vládna koalícia rozmýšľa takto a urobili to účelovo, aby sa sem nenahrnuli migranti! Nie, oni to robia z iného dôvodu. Ten si domyslite. Je úzko spojený s bankami, ale viac vám, Vážení, nepoviem!
Ešte k tejto téme som zabudla dodať jednu vec. Európska únia funguje na právomociach, ktoré im členské štáty zveria. Lenže kultúra patrí do VÝLUČNÝCH právomocí štátov. Tu poskytuje EÚ len odporúčania, ktoré nie sú záväzné. Čo vlastne po slovensky znamená, že naša vláda si kľudne a slobodne môže rozhodovať o všetkých otázkach týkajúcich sa menšín. Teda len jednej, lebo my inú vlastne ani nemáme. Síce sme jediná krajina na svete, ktorá pozná národnosť „moravskú“, ale oficiálne máme len jednu! Lebo pre tú sa robí všetko. Ich program a plán je obsiahnutý v ich „vízii“ na stránke parlamentnej strany zastupujúcej túto menšinu. Nechcem riešiť ich program, ako vytvorenie Kultúrneho katastra Južného Slovenska, najdôležitejšie aj dnes fungujúce inštitúcie Maďarov na Južnom Slovensku, vytvorenie južnoslovensko-maďarskej značky (brandu) a „zázrak“ menom spoločné symboly Maďarov na Slovensku. Mám otázku! Prečo sa nechcú zbaviť „veľkého odkazu“ Uhorska? Prečo sa stále odvolávajú na svojich úžasných predkov? Sú ako zemiak, ich jediná užitočná časť je v zemi? Úprimne sa priznám, ja by som sa rada zbavila tejto záťaže a vykročila do nového tisícročia s vystretým chrbtom. Ale to je na charaktere a „vízii“ každého z nás!
Druhý bod k Benešovým dekrétom: ak sa zrušia Benešove dekréty, ku ktorým na území Maďarska nenájdete normálnu publikáciu ani výklad (nie, nenájdete!), tak ďalšie v poradí, čo bude možné napadnúť, bude Trianonská mierová zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu ako jedného z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko-Uhorska. Rakúšania sa budú asi tiež kľudne prizerať, ako im Maďarsko zoberie časť Hradsko – Burgerland. No, ale keby to tak aj bolo, tak takto môžeme pokračovať aj k Vestfálskemu mieru z roku 1648. A v histórii môžeme ísť ďalej a ďalej a ďalej a ďalej.... až sa dostaneme .....do roku 833. Ak niekomu tento dátum nič nehovorí, doučiť! Takže, úprimne sa priznám, tento bod sa mne osobne veľmi páči, Vážení! A toto naozaj nebol sarkazmus. Samozrejme tu je otázka, čo na to povedia Rakúšania, Nemci, Česi, Poliaci, Ukrajinci, Maďari, Rumuni, Srbi, Bosniaci, Chorváti, Slovinci. Určite budú všetci nadšení! Ja áno, Vážení!
Benešove dekréty sú téma, ktorá je naozaj obsiahla. Možno sa naši „intelektuáli“ zhodli na tom, že ľudia, ktorí zažili rok 1947 už pomreli. Lenže ešte sú medzi nami pamätníci. Pokúsim sa ich nájsť a vyspovedať.
Ďalší bod sa týka „úsmevnej“ argumentácie, ktorú mal RNDr. Juraj Poláček. JUDr. Štefan Harabin bol uňho v relácii v Slobodnom vysielači dňa 01. júna 2017. Ku koncu relácie sa dostali k zrušeniu amnestií. Doktor Harabin bol veľmi nahnevaný. Teda, aspoň podľa výšky jeho hlasu usudzujem, nepýtala som sa. Osobne si myslím, že napriek tomu, ako tvrdil, že to asi aj prejde cez Ústavný súd SR, on DÚFAL! Ale zostal sklamaný a rozčarovaný. Rovnako ako my ostatní, ktorí sme si uvedomili, čo to bude znamenať.
Tak títo dvaja páni sa v spomínanej relácii dostali k dôchodkom. Tu doktor Harabin začal na príklade vysvetľovať, čo toto zrušenie amnestií môže znamenať v budúcnosti. Tento precedens so zrušením amnestií položil základy toho, že v budúcnosti môžu byť zrušené dôchodky. Pričom nemusí zostať len pri tom. Zároveň môžu, ak na to bude politická vôľa podporovaná verejnou mienkou (lebo to nie je ani zavedenie trestu smrti ani fašizmu, takže môže!), zrušiť dôchodok aj 10 rokov spätne dozadu. Čo vlastne bude znamenať povinnosť vrátiť vyplatené peniaze. Na toto bol argument pána Poláčka:
„To toto určite nie. Takto to nebude!“
A tu sa zastavme. Veľmi som sa rozčúlila nad argumentáciou pána Poláčka. Fakt ma to vytočilo. Ako vysokoškolsky vzdelaný človek by mal, resp. mohol vedieť, že takto sa neargumentuje! Lenže potom som sa na to vyspala, áno, aj mne niekedy niečo trvá dlhšie a potom mi to došlo:
Pán Poláček si ešte stále myslí, že u nás je právna istota! Niečo, čo bolo! Áno, mali sme to. Teda do 31. mája 2017. Istotu, že štátne orgány budú konať len na základe platnej právnej normy, ktorú prijme zákonodarný zbor s ohľadom na potreby občanov štátu. No, lenže zrušením amnestií sme sa dostali do stavu, keď už nemusí platiť NIČ! Keď pán doktor Harabin ďalej rozviedol túto situáciu, tak pán doktor Poláček pripustil:
„Áno, máte pravdu!“
Žiaľ, pán doktor Harabin MÁ pravdu! Ale rozveďme si to. Ak by bola politická vôľa a tá byť môže, tak takýto zákon, hoci aj ústavný bude upravovať navrátenie vyplatených dôchodkov. Že dôchodcovia na to nebudú mať peniaze? Ale, prosím Vás, Vážení, veď každý z nich býva v nejakom byte, dome! Ten je ľahké zhabať a predať! Áno, to, čo prvá ponovembrová vláda „dala“ ľuďom za „zostatkové“ ceny, im nejaká nasledujúca tiež za tieto „zostatkové“ ceny zoberie a predá za trhové! Že sa to nemôže stať? Že toto neurobia? To si každý jeden právnik, ktorý rešpektuje zásady práva, myslel aj o zrušení amnestií. My sme dúfali! Tak teraz dúfajte VY! Lebo nič iné vám ani nezostáva!
Zrušenie amnestií nebolo dôležité pre občanov SR. To bolo potrebné len a len na to, aby vládnuce garnitúry zistili, či a ak, tak do akej miery, vedia ohýbať verejnú mienku na dosiahnutie svojich cieľov, ktoré však tejto „verejnej mienke“ zostávajú zahmlené. Napriek tomu, že všetci ostatní právnici kričali ako zmyslov zbavení, verejnosť túto „kartu“, ktorá prebije všetko, dala do rúk vládnucim elitám. My sme si to vytvorili sami! Áno, my všetci. Aj tí, čo to chceli, aj tí, čo mlčali a aj tí, ktorí proti tomu brojili. Brojili sme totiž málo! Preto som písala, že si treba zapamätať tri mená. Tri! Lebo to sú mená tých, ktorí bez ohľadu na „odsúdenie“ a „pohoršenie“, ktoré to vyvolá v spoločnosti, ako jediní hlasovali proti. Takže ich ešte raz zopakujem: MUDr. Natália Grausová, JUDr. Milan Ľalík, JUDr. Peter Brňák. Áno, ja viem, že oni ako jediní z nás mali aj reálnu možnosť sa k tomu vyjadriť a hlasovať proti. Len sa pýtam: z toho množstva osôb, ktorí tak mohli urobiť, t. j. 150 poslancov, členovia vlády, ich poradcovia, prezident, 10 sudcov Ústavného súdu SR, to sa naozaj našli „AŽ“ TRI OSOBY???
Posledný bod, ktorému by som sa chcela venovať, je meno osoby, ktorá tento vládny návrh spackala, pardon, spísala. Touto osobou nie je nikto iný ako pán (len) docent JUDr. Peter Kresák, (len) CSc. V žiadnom prípade nechcem dehonestovať docentov a kandidátov vied! Ale my na Slovensku máme aj ústavných právnikov, ktorí sú profesori a doktori vied! Prečo sa oni nepodpísali pod tento paškvil? Nebolo im sľúbené na oplátku nič? Alebo to bolo a je len a len o charaktere človeka? Úplatok sa na Slovensku dáva asi aj inou formou, ako len „tučným“ peňažným ohodnotením. Možno mu bolo niečo sľúbené. Dokonca možno kreslo sudcu Ústavného súdu SR. Možno až predsednícke kreslo. Ja neviem. Ale bolo by asi rozumné sledovať, kam to tento pán dotiahne! Pretože a to pripomínam zas a znova, na Ústavnom súde SR chýbajú traja sudcovia. Prezident SR ich ešte stále nevymenoval. Možno čakal, či si ho niekto „kvalitnou prácou zaslúži“. Tak treba sledovať, koho pán prezident vymenuje v najbližšej dobe. Lebo vymenuje! A ja som naozaj zvedavá, ako hlboko vie človek klesnúť, čoho všetkého je schopný, aby dosiahol to, čo chce! Ktorého pána z týchto dvoch práve menovaných som myslela nechám na Vás, Vážení, vyberte si!
Kľúčový pre mňa je a bude aj v budúcnosti prístup k Ústave. Ona je, resp. by mala byť najstabilnejším prvkom nielen nášho práva, ale aj nášho bytia, bytia tejto spoločnosti. Ak začneme hýbať s Ústavou a začneme ju dopisovať, prepisovať, revidovať, tak ako to robíme s bežným zákonodarstvom, tak sa dočkáme toho, že z práva sa stane spotrebný tovar! A to s Ústavou nemôžeme dopustiť! Či máme modernú Ústavu, najvyšší zákon, ktorý je vhodný pre 21. storočie? Ak národy, štáty, ktoré majú Ústavy staré niekoľko STOVIEK rokov nerozmýšľajú nad ich zmenou, prepisovaním, dopisovaním, potom nechápem paniku ohľadom našej Ústavy. Naozaj, Vážení, nechápem!
Takže ošiaľ okolo zrušenia amnestií už teda opadol. Už je koniec. No, teda možno. Dostali sme Pandorinu skrinku! Áno, tú skrinku, kam naši „vládnuci Bohovia“ uložili všetky biedy a útrapy, čo môžu zapríčiniť ľudské utrpenie. Napriek varovaniu mnohých, rovnako ako Prométheus varoval svojho brata Epiméthea, sme túto skrinku prijali. A už sme ju aj otvorili! Dobre to s nami naozaj nevyzerá. Lenže ľudstvo poháňa dopredu okrem jeho lenivosti ešte jedna vec, ktorá je nesmrteľná. A tou je nádej. Nádej na dobrý koniec.
Preto by som na záver rada citovala Johna Lenona:
„Na konci všetko vždy dobre dopadne! A ak to nedopadlo dobre, tak to ešte nie je koniec!
Judita L.
