Na knižnom veľtrhu Bibliotéka 2016 v bratislavskej Inchebe som si v stánku vydavateľstva Eko konzult Bratislava kúpil knihu západonemeckého autora Karlheinza Deschnera s uvedeným tajuplným názvom a bol som šokovaný nielen štýlom, ale hlavne diapazónom vedomostí autora o predmetnej téme. Keďže autor bol u nás doteraz takmer neznámy, predstavujem ho čitateľovi zasvätenými slovami profesora MUDr. Alexandra Reháka, DRSc., uvedenými v závere predmetnej knihy.
Karlheinz Deschner sa narodil 23.5.1924 v Bambergu, celý život prežil v západnom Nemecku a zomrel 8.4.2014 v Hassfurte. Jeho otec bol lesník, katolíckeho náboženského vyznania, matka bola luteránka, ktorá neskôr prestúpila na katolícku vieru.
Zmaturoval v roku 1942 a ihneď po maturite nastúpil na vojenskú službu, ktorú vykonával na východnom fronte až do kapitulácie roku 1945. Bol niekoľkokrát ranený. Po skončení vojny študoval na univerzite v Mníchove, neskôr na Filozoficko-teologickej vysokej škole v Bambergu a na univerzite vo Wurzburgu, kde v roku 1951 získal titul doktora. Bol ženatý, mal tri deti a bol presvedčený a dôsledný humanista. V priebehu rokov uverejnil desiatky argumentačne silných publikácií a až do svojej smrti v roku 2014 obdržal množstvo literárnych ocenení. Patril k tej generácii nemeckých intelektuálov, ktorá na vlastnej koži pocítila hrôzy vojny. Preto bol jej dôsledným odporcom a mal silu a odvahu angažovať sa proti nespravodlivosti, novému vyzbrojovaniu a akémukoľvek násiliu a vraždeniu kdekoľvek na svete.
Politika USA voči Slovanom
Knihu Utajované dejiny USA uverejnil Deschner v roku 2002 a zaoberá sa v nej dejinami Severnej Ameriky od začiatku 17. storočia až po takzvanú vojnu v Zálive na konci dvadsiateho storočia. Je rozdelená na 14 kapitol s osobitným upozornením na mimoriadne „horúce“ témy, napríklad: Jedinečný americký národ, Studená vojna - horúce obchody, Ako si Wall Street kúpil Hitlera, Vojensko-priemyselný komplex, Kto zavraždil Kennedyho?, Prezidenti, CIA a mafia... či ešte stále najhorúcejšia téma: Kórea, Vietnam, Irak, sme na rade?
V pasáži Horúca vojna proti mladému Sovietskemu zväzu Geschner uvádza, že po Brest-litovskom mieri nasledovalo proti mladému sovietskemu Rusku 3-ročné krvavé ťaženie medzinárodných jednotiek. Angličania, Francúzi, Taliani, Gréci, Rumuni, Japonci a Američania vpadli roku 1918 na ruské územie. V júni sa americké jednotky vylodili v Murmansku a 15. augusta pristávajú ďalšie americké vojenské jednotky vo Vladivostoku. Rusko je vyhlásené za „vojnový tábor“ a musí bojovať proti približne 900 000 Európanom, Japoncom a Američanom a proti takmer 150 000 bielogvardejcom a mongolským plukom.
Všetky strany sa dopúšťali hrozných činov, zabili státisíce Rusov a niekedy boli obesení všetci muži v obci. Americká vyšetrovacia Borahova komisia vyniesla na svetlo fakty, ktoré budili hrôzu, v USA sa však o tom mlčalo. Avšak táto tri roky trvajúca cudzinou aj Vatikánom podporovaná kontrarevolúcia skrachovala. Už v novembri 1919 vyhlásil Lloyd George vo svojom prejave v Guidhalle, že boľševikov nemožno poraziť zbraňami, čo sa neskôr ukázalo ako pravdivé tvrdenie. Spojenci samozrejme vymenili horúcu vojnu proti Sovietskemu zväzu za studenú, v ktorej najdlhšie vytrvali Američania. Boli tiež poslednou krajinou, ktorá uznala Sovietsky zväz, odhliadnuc od niektorých latinskoamerických štátov.
Podpora Hitlera a jeho politiky Lebensraumu
Dodnes tabuizovanou témou a neobjasnenou „záhadou“ je aj neuveriteľne rýchly rozmach ekonomiky Nemecka a jeho mohutné vyzbrojenie za mimoriadne krátky čas po nástupe Hitlera k moci. Nemecko, ktoré prehralo prvú svetovú vojnu a Versaillskou mierovou zmluvou bolo prinútené splácať obrovské až likvidačné sumy vojnových reparácií, v najťažších rokoch svetovej hospodárskej krízy zrazu šmahom ruky zlikvidovalo obrovskú nezamestnanosť, ktorá mu hrozila vypuknutím červenej revolúcie a v neuveriteľne krátkom čase oživilo svoje hospodárstvo a vybudovalo rozsiahlu sieť diaľnic, predovšetkým smerom k svojim východným hraniciam. A spolu s tým vybudovalo a vycvičilo mimoriadne silnú armádu (zakázanú Versaillskou mierovou zmluvou), vyzbrojenú najmodernejším letectvom a tankovými jednotkami, ktorá mu mala umožniť splnenie Hitlerovho zadania či predsavzatia - vojnou na východe zlikvidovať komunistický režim v Sovietskom zväze a na úkor slovanských národov podstatne rozšíriť nemecký Lebensraum smerom na východ.
Doteraz oficiálne nevysvetlenou či zámerne zamlčiavanou otázkou je, kde vzalo, vojnou, reparáciami a svetovou hospodárskou krízou zruinované Nemecko, na tieto obrovské výdavky peniaze? Odpoveď na túto otázku a na pozadie a finančné zdroje tohto „nepochopiteľného hospodárskeho zázraku“ hitlerovského režimu ponúka Deschnerova kniha v pasáži Wall Sreet kupuje Hitlera:
Ihneď po uzavretí prímeria (po 1. svetovej vojne) začali americkí vojenskí povereníci budovať veľmi tesné a dokonca srdečné vzťahy k nemeckému Reichswehru. Rovnako tak sa čoskoro angažovali americkí obchodníci a systematicky budovali svoj podiel na nemeckom hospodárstve prostredníctvom úverov a fúzií. Nemecko však nebolo Spojenými štátmi podporované len oficiálne. Existovala tu dodatočná, neoficiálna podpora, o ktorej nemecká verejnosť - a nielen ona - dodnes nič netušila. Túto podporu poskytovali medzinárodné finančné kruhy, najmä americké.
Tie isté kruhy na Wall Street, ktoré v roku 1917 financovali boľševickú revolúciu v Rusku, pomohli aj Hitlerovi, s jediným cieľom - aby mu umožnili prevziať moc a teda zbrojiť a vyvolať ďalšiu svetovú vojnu, na ktorej by zarobili ešte viac ako na tej predchádzajúcej. Boli to rovnaké kruhy, ktoré potom po roku 1945 podporovali studenú vojnu a ktoré mali aj najväčší úžitok z remilitarizácie Spolkovej republiky Nemecko.
Hra na všetky strany
Dokazuje to aj jeden Henrym Fordom tradovaný výrok Paula Warburga, ktorý pred jedným senátnym výborom USA povedal, že „to patrí k židovskej politike (možno aj k politike veľkých finančných firiem vôbec) vsádzať na všetky strany, takže ich záujmy sú v každom prípade zabezpečené, je jedno, ktorá strana bude mať navrch.” Za „záchranu Nemecka“ sa zasadil aj ďalší veľkopriemyselník Afred Hugenberg - šéf Kruppovho koncernu, od roku 1933 minister hospodárstva a výživy a až do roku 1945 člen Ríšskeho snemu. Už v roku 1929 apeloval v obežníku zaslanom 3 000 americkým milionárom, aby zabránili chaosu (rozumej hroziacej červenej revolúcii) v Nemecku, pričom svoj list uzavrel emotívnou výzvou: „Naša vec je Vašou vecou!“ Hugenbergova výzva nezostala za Atlantikom nevypočutá. Bol to rok prehlbujúcej sa krízy, americké oceliarske koncerny boli na dne, obchod spojený s vyzbrojením Nemecka bol teda viac než lákavý a skutočne veľký štýl sa dal očakávať jedine od muža z Braunau - Adolfa Hitlera.
A tak na poradách prezidentov bánk „federálnych rezerv“, vlastného finančného centra Wall Streetu, piatich nezávislých bánk, zástupcov Royal Dutch, Standard Oil, Rockefeller jun. a ďalších bol bankár Warburg (správca banky Kuhn, Loeb & co.) požiadaný, aby zistil, či je Hitler prístupný americkým peniazom. Uskutočnili sa teda rokovania amerických bankárov s Adolfom Hitlerom, napríklad na konferencii v berlínskom hotel Adlon sa zúčastnili bankár Warburg, správca newyorskej banky Kuhn, Loeb & comp. a skupina amerických bankárskych podnikateľov. Na nemeckej strane sa rokovaní zúčastnili Hitler, Goering, Georg Strasser, von Heydt... atď.
Pôžička pre Nemecko
V ďalšej pasáži svojej knihy K. Deschner uvádza, že na financovaní režimu Adolfa Hitlera sa podieľal dokonca aj John Foster Dulles - ten Dulles, ktorý bol v rokoch 1953 - 1959 ministrom zahraničných vecí USA a „preslávil“ sa hlavne presadzovaním tvrdej politiky z pozície sily proti červenému Východu! Už v októbri 1944 sa americký senátor Claude Pepper vyjadril, že k tým, ktorí dopomohli Hitlerovi k moci, patril aj J. F. Dulles, „lebo to bola Dullesova firma a banka Schroeder, kto zaobstaral Hitlerovi peniaze, ktoré potreboval, aby mohol vykročiť na dráhu medzinárodného banditu.“ A aj niekdajší veľvyslanec USA v Berlíne Wiliam E. Dodd si poznamenal do denníka, že Dullesom zastúpené banky už koncom roka 1933 poskytli Nemecku úver v hodnote miliardy vtedajších dolárov! Skrátka, Hitler nebol až taký „domácky výrobok“, nevyrástol len z nemeckého hnoja, ako sa stále opakovane tvrdí. Etablovaná historiografia, ktorá sa neustále oháňa svojou objektivitou, ešte stále zanedbáva práve hospodárske komponenty v globálnom prepletenci vzťahov, ekonomické faktory ako hybné sily a ponecháva bokom manipulácie nadnárodnej finančnej zberby. Väčšinou skôr zahmlieva než odhaľuje tie rozhodujúce ťahy, ktoré určovali dejiny, slúži skôr vládnucim kruhom a potentátom než objektívnej pravde a kritike.
Toľko teda z Genscherovej zaujímavej knihy k uvedeným dvom tabuizovaným témam celkom nedávnej histórie Európy. Pravda, podobné odhalenia uvádza autor vo svojej knihe aj k mnohým ďalším „záhadným“ a verejnosti neobjasneným udalostiam medzinárodnej politiky takmer až po dnešné časy. Je to neveselé, ale veľmi poučné čítanie a čitateľovi, pobalamutenému dnešnou lavínou globálneho mediálneho balastu a bulváru, naozaj poskytuje prekvapivé až šokujúce vecné informácie.
Aby sme však neupadli do pochmúrnej nálady a depresie, skúsme sa obveseliť aspoň kvapkou čierneho humoru. Z čias mojej puberty za okydávanej prvej Slovenskej republiky si asi z roku 1944 pamätám jeden vtip: Vojna už trvala príliš dlho a bola strašne krvavá a tak sa šéfovia hlavných bojujúcich mocností stretli na konferencii, aby ju skončili. Nevedeli sa však dohodnúť, kto má byť v záverečnom komuniké vyhlásený za víťaza vojny. Hitler teda tresol päsťou do stola a zareval: „Zvíťazí rasa!“ Stalin suverénne vyhlásil: „Zvíťazí masa!“, ale Roosevelt s úsmevom na tvári len spokojne konštatoval: „Zvíťazí kasa!“
Nuž, teda tak!
Július Handžárik
Zdroj: sho.sk
