Keď sme boli deti, s obľubou sme zbierali slimáky a spievali im: “Slimáčik máčik vystrč rožky, dám ti masla na parožky! Keď ich nevystrčíš, podpálim ti dom a ty zhoríš v ňom!” A keď slimák rožky vystrčil ,prstom sme mu klepli po ulite, slimák ich zase zastrčil naspäť a cyklus s piesňou sa opakoval. Tí väčší šarvanci z nás,, keď bol slimák príliš aktívny a vystrkovať rožky neprestal, jednoducho ho šmarili o zem. Je to pravdivý príbeh-jeden z mnohých ,zároveň vysvetlenie, kedy sa niektorí Slováci naučili ctiť myšlienku, že človeku vysrkujúcemu rožky treba "klepnúť po prstoch," aby rožky zase zastrčil a keď s tým neprestane, tak ho treba umlčať nadobro.
Len nedávno mi jedna staršia, “číro slovensky milá pani” v diskusií pod môj článok rázne napísala: “Odišla Katalin žiť do zahraničia? Nech si ide! Ale nech nevykrikuje spoza mora!” Napadli ma pri tom otázky:
"Ak človek odíde žiť do zahraničia, zostanúc pri tom hrdým na svoj pôvod, tak už nie je plnohodnotným? Čo sú potom slovenskí hokejisti, ktorí odišli za lepším životom do zahraničia a preslávili tak Slovensko? Kým bol velikán grafiky Koloman Sokol ak nie Slovákom a ako kto, ak nie ako Slovák, mal prezentovať na západe svoje umenie? Ako Somálec? Čo mali napísať americké úrady Štefanovi Baničovi do kolónky v pase s označením: "nationality?" Že bol Američan? Bol predsa Slovák!"
Nenávisti teda nosíme v sebe viac, ako si dokážeme priznať.
"Smatana, Benčík, Kiska, naša vlasť vám nie je blízka! Udania, cenzúra, bláboly, nech vietor odnesie za hory! "
To je moje zaklínadlo, na zlých slovenských čarodejov!
Píšem často o tom, o čom iní mlčia. Zato som (logicky) často zlá. Odpoveď na otázku: "prečo" je prostá. Pomenovávať veci správnymi menami, je totiž nepohodlné hádam už od doby, kedy sa ľudia naučili rozprávať. Hlavne pre odporcov pravdy. Je teda viac ako isté, že pre ľudí ako Ján Benčík, či Juraj Smatana, sú ľudia obhajujúci inú-ako ich správnosť, rozhodne nepohodlní. Nepáči sa mi to síce, ale to je život s jeho naprosto jednoduchou rovnicou rovnováhy a prirodzenosti zároveň. Vyplýva z toho pravidlo, s ktorým budete všetci súhlasiť: “Nič nie je len nesprávne a preto zlé,” alebo opačne, “nič nie je len správne a preto dobré!” A pridám ešte jedno. “Každý robí chyby."
Ján Benčík tiež. O tom niet pochýb.
Téma udavačstva ,o ktorej Ján Benčík na svojom blogu píše a ktorá ho preslávila, mi je veľmi blízka.
Moji rodičia, patrili medzi skôr narodených a mali ešte starších súrodencov žijúcich už v päťdesiatich rokov minulého storočia. Boli sme známi ako zločinecká rodina, lebo celá moja família, bola za komunistov pozatváraná. Zavretí boli moji dedovia, strýkovia, spolu s mojim otcom. Komunistickí sudcovia a len podotýkam, že poniektorí z nich veselo odsudzovali ľudí aj po roku ’89, participovali s totalitným režimom a posielali ľudí do basy len zato, že sa cítili byť slobodní, ako napr. môjho strýka, ktorý emigroval a následne, sa 36 krát ilegálne vrátil naspäť na Slovensko. Problém však nebol len to, že sa rozhodol byť slobodný a emigroval. Vždy na odchode vzal so sebou do zahraničia ďalších dvoch Slovákov, prevažne katolíckych kňazov, prenasledovaných v tom čase komunistickým režimom.
Som na neho nesmierne hrdá, lebo napriek tomu, že bol v tom čase asi najhľadanejším Slovákom, nepoddal sa hlúpemu komunistickému režimu a neskrýval sa. Naopak, bol na svoje rozhodnutie byť slobodným hrdý, vracal sa cez rieku Moravu naspäť do republiky a bral so sebou ľudí, ktorí v komunizme trpeli. Ilegálne ich dostal do zahraničia a následne pomohol s etablovaním napr. vo Švajčiarsku. Mal proste guráž. Celá rodina ho zato na Slovensku doslova zbožňovala, podporovala a pomáhala mu, čo bol zároveň dôvod, prečo boli všetci neskôr uväznení.
“Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým sa nerozbije.”
Ako to skončilo asi všetci tušíte. Posledný krát sa mu stal osudným. Chytili ho v Prahe, rozsudok prečítali v Bratislave a obesili v Leopoldove. Celú rodinu následne komunisti lynčovali tridsať rokov, až zlomili naprosto všetkých. Spokojní boli až vtedy, keď členovia mojej rodiny, ako pes, ktorého bijete tak dlho, až sa vám začne zo strachu líškať len aby ste ho viac neudreli, začali dobrovoľne vstupovať do komunistickej strany. Smutný príbeh z temnej minulosti, kedy si komunisti vybavovali politické účty s ľuďmi presne na rovnaký spôsob, ako sa to deje dnes v tejto "splašenej demokracii."
Ploty a ostnaté drôty na hraniciach ľudia po revolúcií postrihali, aby sme ich len po 27. rokoch možno postavili znovu, tentokrát z opačného dôvodu. Aby sme sa ochránili pred utečencami odchádzajúcimi z domova presne z rovnakých dôvodov - za lepším životom, alebo pred prenasledovateľmi, ako to robili Slováci, ešte pred pár rokmi, keď boli nútení utekať z vlastnej krajiny. Je pochopiteľné, že republiku treba ochrániť, lebo v radoch emigrantov v Blízkeho východu sú infiltrovaní teroristi. Avšak z ľudského pohľadu, je to tiež kolosálna nostalgia opakujúcej sa neľudskosti, vystrihnutá zo smútku a ušitá niťou ľudských osudov, pretože spolu s ekonomickými migrantami a špekulantmi idú do Európy aj ľudia, ktorí si našu pomoc skutočne zaslúžia. V určitých prípadoch nerobíme teda nič iné, len opakujeme smutnú histórickú chybu nadľudskosti, ktorú robili už komunisti.
Zmenili sme síce názov režimu, napriek tomu totalitu ľudia zažívajú na Slovensku znova a všetci buď zo strachu, alebo pohodlnosti si myslíme, že práve nás sa to netýka presne rovnako, ako si to mysleli ľudia za komunizmu. Samozrejme len do doby, kedy komunisti našli svoju ďalšiu obeť. Ich. Rozožeňme však chmáry a vráťme sa ešte na chvíľu do šesťdesiatych rokov minulého storočia.
Člen mojej rodiny bol teda zavraždený komunistami len preto, že si dovolil byť slobodný. Tiež však preto, že bol údaný. Jeho zadržaniu v Prahe totiž predchádzali okolnosti, ktoré pomohli Štátnej bezpečnosti "zločinca" na úteku dopadnúť. V mieste kde žila moja rodina, žil tiež udavač, ktorý bol v tej dobe "slávny" ako je dnes Ján Benčík. Často ho moji rodičia spomínali, pretože naša rodina bola jeho terčom. Bol rovnako zapálený a presvedčený o správnosti vtedajšieho režimu ako je Ján Benčík dnes. To on vystopoval môjho strýka a udal Štátnej bezpečnosti. Inak by ho nikdy nedostali. Ešte aj povolanie mal podobné ako Ján Benčík. Bol totiž zamestnaný v podniku, kde tlačili knihy.
Čas plynul a v roku '89-po páde komunizmu, bol môj strýko rehabilitovaný a rodina odškodená. Udavač však zostal udavačom ďalej. To má totiž človek v krvi po celý život. Problém bol, že mal na svedomí smrť môjho strýka a trápenie celej mojej rodiny. Preto si myslím, že ocenenie "Biela vrana" Benčík nikdy dostať nemal! Oceniť človeka za odvahu vystúpiť z radu si totiž vyžaduje, aby jeho konanie bolo aj spoločensky správne. Keby som sa mýlila, znamenalo by to, že toto ocenenie si zaslúžia všetci, ktorí konajú síce odvážne, ale spoločensky nebezpečne. Ako príklad ma napadajú policajti, ktorí často zločincov usvedčujú na základe vymyslených dôkazov, pretože trestnú činnosť ,ktorú (podľa nich) spáchali, im inak dokázať nevedia. Toto je totiž rovnako spoločensky nebezpečné ako konanie Benčíka. Policajt nie je totiž sudca, nemá človeka súdiť, rovnako ako sudcom nie je Benčík. Môže sa totiž v svojom presvedčení o niekoho vine mýliť a svojim konaním mu zničiť život. A to človek iba zo svojvôle, predsa robiť nesmie.
Čítala som informácie o tom, že Ján Benčík raz udal človeka zato, že bol slobodný a písal svoj názor. Tento raz študenta. Nekomentujem, iba ma napadla otázka, čo bude Ján Benčík-presvedčený o správnosti doby v ktorej dnes žije robiť, keď sa stane to, čo sa už raz v roku '89 stalo a ľudia ako tento študent, potrestaný za svoju slobodu ako niekedy môj strýko, budú rehabilitovaní? Stane sa z neho na staré kolená emigrant? Alebo bude do smrti žiť v ústraní ako žili po roku '89 komunistickí udavači?
"Dnešok si vyžaduje, všeobecnú úctu a rešpekt ku všetkým ľuďom a to nie len kvôli našej histórií, ale hlavne kvôli našej budúcnosti. Ja som slimákov nikdy o zem netresla len preto, že vystrkovali rožky viac ako som si predstavovala a kvôli nikomu na svete to dnes rozhodne meniť nebudem!"
Ľudí za názor trestať nemožno a vôbec ma nezaujíma, že existujú na Slovensku zákony, ktoré to povoľujú. Pretože sú protiústavné a spoločensky nebezpečné rovnako ako aktivita Jána Benčíka. Nejde však len o nezákonnosť takýchto počinov štátnej moci. Ide o viac. Ide o to, že ľudia ako Ján Benčík sa rozhodli ľudí trestať z dôvodu, že sú vnútorne presvedčenými podporovateľmi toto režimu! Nejde o to, či je tento režim správny, či nie, lebo to je vec názoru! Ide o to, že to je ideologické záškodníctvo čo Benčík koná! To je na jeho udávaní spoločensky nebezpečné! Dokázala to už história, pretože toto isté robili komunisti a ľudia preto zomierali! Benčík len zneužíva režim, pretože vám garantujem, že vedenie Trnavskej univerzity by nikdy proti poslednej obeti Jána Benčíka nekonalo, keby Benčík neexistoval!
Nikomu sa totiž nechce ideologicky trestať ľudí! Iba zvráteným persónam! Keď ale na Univerzite dostali verejný podnet, museli konať. Nenechajú sa totiž vyhodiť z Univerzity a ukončiť tak svoju profesionálnu kariéru len preto, že budú obhajovať hlúpeho študenta, ktorý napísal pár nemiestnych komentárov na FB. Taká je totiž doba, ľudia ako Benčík to vedia a ideologicky zneužívajú. Ale pravda je taká, že takéto ideologické svinstvo sa ľudom nepáčilo ani za komunizmu a nepáči sa im ani dnes. Je to totiž nechutné a podlé!
Tisíce Slovákov Jána Benčíka na FB preventívne zablokovalo, aby nemal k ich účtom prístup. Majú totiž strach, že Benčík účelovo proti nim niečo použije. A toto je presne spoločenský efekt, ktorý v nás ľudia ako Benčík chcú vyvolať. Chcú, aby sme mali strach pravdu pomenovávať. Robili to chorobným obhajobaním režimu postihnutí ľudia už za komunizmu a robia to aj dnes. História sa teda opakuje.
Napriek tomu som rada, že ľudia ako Ján Benčík existujú. Sama síce-vzhľadom nato, čo mojej rodine ľudia ako Benčík spôsobili ani neverím, že som to napísala, ale tak to cítim. Som totiž presvedčená, že ľudia nato aby pochopili čo je v živote nesprávne a hrozné, to musia buď zažiť-ako ja, alebo sa to naučiť. A Benčík v tomto prípade je naozaj skvelý učiteľ.
A ak máme niekoho trestať za názory, potom potrestajme v prvom rade sami seba zato, že sme slová ako zásady, správnosť či sloboda, zamenili za slová ako rozmary, potreba a poddajnosť. Tiež zato, že považujeme za správne velebiť hlúpych politikov a režim, pretože to nás rozdeľuje na Kotlebovcov a na nás ostatných, alebo inak- hlúpych a nás ostatných, čo následne stvorilo ľudí ako je Ján Benčík.Tiež zato, že sme zabudli na detstvo, lebo práve v detstve sme sa naučili, že nech slimákovi zatlačíme vystrčené rožky aj tisíckrát, vystrčí ich znova a aj keď ho tresneme zato o zem, každý ďalší slimák urobí presne to isté!
Preto slimákom môžeme iba spievať.
Katalin Tara
