O slobode slova sa už popísalo veľa. Možno niekto vie, možno niekto nevie, ale sloboda slova nie je vyslovene uvedená v Ústave SR. Takže nie je chránená?
Článok 26 Ústavy SR však chráni slobodu prejavu. Prejav – tento pojem zahŕňa každé správanie človeka, ktorým sa vyjadruje názor, postoj človeka k jeho okoliu a udalostiam minulým, prítomným a budúcim. Každý človek, ľudská bytosť je jedinečná. A rozdielna. Každý z nás sa prejavuje inak. Jeden slovom, druhý piesňou, buď ako skladateľ, hudobník, spevák, ďalší maľbou, iný oblečením.
Keď sa Pabla Picassa opýtali, čo chcel tým obrazom „povedať“, ten sa zasmial: „Keby som to vedel povedať, tak to nemaľujem, ale poviem!“
Sloboda slova predstavuje „podskupinu“ slobody prejavu, a preto je chránená. Akýkoľvek prejav, ktorý nie je nenávistný a nepodporuje vojnovú propagandu, je potrebné vnímať ako realizáciu ľudského práva na slobodu prejavu. Povedané inak, každý prejav, s výnimkou týchto horeuvedených, je ústavne chránený. Rozdiel však spočíva v intenzite jeho ochrany.
Hranice, limity, ktoré pri uplatňovaní tohto práva treba dodržiavať, sú dané zákonom. Slobodu prejavu netreba konkretizovať vykonávacími predpismi. Všeobecné zákony sa vyžadujú len na jej obmedzenie. Už sa to stáva veľmi „právnickým“, však? Tak jednoducho:
Sloboda slova je pre prežitie človeka rovnako dôležitá ako obočie.
História ľudstva, toho civilizovaného ako ho poznáme zo školy, tých 6.000 rokov pred naším letopočtom a 2017 rokov od toho nultého, ktoré vieme zdokumentovať aj archeologickými vykopávkami, predstavuje zhruba 10 % celkového vývoja ľudstva! My sme sa tu neocitli včera, ako sa nám to snažia vysvetliť niektorí experti, ktorí vedia čítať (áno, tých mám obzvlášť rada!). Vývoj, ktorým prešlo ľudstvo, bol náročný, no určite nie je zavŕšený.
Často sme bojovali o holé prežitie. Telo človeka sa vyvíjalo a aj vyvíja práve kvôli a aj vďaka prežitiu. Každá časť nášho tela má svoj vývoj a aj funkciu. Poznáte ten pocit horúčky? Keď vaše telo bojuje s nejakým vírusom alebo baktériou, aktivujúc do boja všetko, čo má. V minulosti bez možnosti a výskytu teplomerov v domácnostiach si ľudia pomáhali perami. Mne stará mama priložila pery na čelo a hneď vedela, či mám alebo nemám horúčku. Zistila to preto, lebo pery človeka majú cca 30 oC. Ich teplota je takto nízka z toho dôvodu, aby si človek, tvor, ktorý sa vyvíjal, neobaril hltan. Pery dávali a dávajú prvý signál, že jedlo, prípadne nápoj je horúci a treba počkať s jeho konzumáciou. Moja stará mama sa to naučila od svojej mamy, tá od svojej, a takto by som mohla pokračovať.....až k Eve alebo k Lucy (nech nikoho neurazím).
A tým sa dostávame k obočiu. Človek ako tvor, ktorý bol celkom zaujímavou chuťovkou na jedálnom lístku mnohých dravcov, mohol a aj prežil preto, lebo ušiel. Útek si vyžadoval fyzickú námahu. To malo za následok potenie. Kropaje potu sa rinuli do čela a z čela do očí. Teeeda, to len vtedy, ak by sme nemali obočie. Pretože obočie slúžilo a slúži na to, aby tento pot odviedlo na stranu tváre, človek videl dopredu a mohol uniknúť a zachrániť si život.
Túto funkciu naše obočie v dnešnej dobe už stratilo. Dnes si ho vytrhávame, (veď predsa nikto z nás nie je Brežnev), rôzne upravujeme, dokonca nechávame tetovať. Slúži skôr ako okrasa!
A tu sa pýtam: kedy sloboda slova, ako neodmysliteľná sila a životne dôležitá esencia, kľúčová pre prežitie ľudstva, ktorá nás dostala na úroveň technického a vedeckého pokroku dovtedy nevídaného, stratila svoju funkciu?
Kedy sme si ju začali „vytrhávať“ zo slovníka a z poctivého správania sa voči iným?
Kedy sme si ju začali upravovať, aby nám „sekla“ v tvári.... pardon, zase sa mi to stalo, K tvári?
Kedy sme si ju začali tetovať, tj. mať ju umelú, len na papieri?
Kedy sme z tohto klenotu urobili okrasu, lacnú bižutériu?
Áno, bez obočia sa dá žiť. A, áno, dá sa žiť aj bez slobody slova!
Otázkou zostáva potom už len kvalita takého bytia, lebo život to garantovane nebude!
Judita L.
