Podľa najnovších zistení novinára Martina Hanusa viaceré mainstreamové médiá roky pomáhali šíriť konšpiráciu o tom, že obeťami v kauze Cervanová sú v skutočnosti páchatelia ohavného činu a nie znásilnená a zavraždená medička.
Ak by si niečo podobné dovolili alternatívne médiá, tak by novinárski aktivisti na nich nenechali suchú nitku, tvrdí pre Sputnik bývalý riaditeľ kontrarozviedky SIS a publicista Peter Tóth.
Tóth, v minulosti redaktor denníka SME, vydal v rokoch 2015 a 2016 dve knihy o vražde Ľudmily Cervanovej. Tú mali v noci z 9. na 10. júla 1976 násilím odviesť spred diskotéky bratislavských internátov siedmi mladí Nitrania. Následne ju mali niekoľko krát znásilniť a v obci Kráľová pri Senci zavraždiť utopením.
Prvotné vyšetrovanie polície zo slovenskej časti spoločného štátu nikam neviedlo — mladí páchatelia boli deťmi prominentných Nitranov napojených na komunistickú stranu, a tak sa vyšetrovanie pohlo vpred až po tom, čo prípad prevzali českí operatívni pracovníci z kriminálnej polície na čele s Eduardom Pálkom. Skupinu siedmych mladíkov v roku 1982 odsúdili na tresty v rozmedzí od 4 do 24 rokov. Po revolúcii sa odsúdeným podarilo proces obnoviť a vyšetrovania, tak ako to spred Novembra 1989, tak aj to po ňom, opakovane spochybňovať.
Tóth vo svojich knihách zastáva názor, že páchateľmi sú skutočne odsúdení členovia tzv. nitrianskej skupiny. Teraz knihu s podobnými závermi vydáva aj Hanus, redaktor konzervatívneho denníka Postoj.
Objavená nahrávka
Tóth vychádzal pri tvorbe kníh z trestného spisu, ako aj z časti operatívneho spisu s krycím názvom Kamera.
Hanusovi sa podarilo v českých archívoch vypátrať aj ďalšiu časť tohto spisu, o ktorej sa predpokladalo, že je skartovaná. Jej súčasťou sú nielen stovky strán, na ktorých sú zachytené kroky vyšetrovacieho tímu, ale aj niekoľko hodín výsluchov na magnetofónových páskach. Na jednej z nich je aj nahrávka vyše štvorhodinového výsluchu Viery Zimákovej. „Z vecného a procesného hľadiska nie je podstatná, avšak z perspektívy kronikára, historika či novinára má cenu zlata, pretože vyvracia mýtus o tom, že polícia svedkyňu Zimákovú prinútila vypovedať hrozbami a neprimeraným tlakom. Z nahrávky je zjavné, že Viera Zimáková rozprávala spontánne a ak bol rozrušená, tak len preto, že pri výpovedi znova prežívala hrôzy noci, keď bola unesená, brutálne znásilňovaná a s bezcitnou surovosťou zavraždená mladučká študentka Ľudmila Cervanová," hovorí Tóth.
Nahrávka teda vyvracia tvrdenia siedmych odsúdených. Tí najmä po zmene politických pomerov v roku 1989 a so značným prispením niektorých médií šírili na verejnosti verziu, že na svedkov, ako aj na nich samotných, polícia a justícia vyvíjali nátlak s jasným cieľom dostať ich za mreže. Nálady v spoločnosti po politických zmenách v roku 1989 umožnili, aby sa odsúdení dostali na slobodu a podarilo sa im znovu otvoriť proces. Ten však dopadol v ich neprospech a odsúdení dokonca nepochodili ani na Európskom súde pre ľudské práva
Napriek ich tvrdeniu, že boli vlastne obeťami komunistického režimu, je opak pravdou. Vo väčšine prípadov išlo o deti dobre situovaných ľudí so silnými väzbami na komunistickú stranu.
„Otec Milana Andrášika, jedného z najagresívnejších páchateľov a neskôr mediálnych manipulátorov, bol podpredsedom Kontrolnej a revíznej komisie Okresného výboru KSS Nitra, po roku 1968 bol dokonca členom previerkovej komisie, ktorá v okrese likvidovala tých straníkov, čo stáli na reformných pozíciách. Otec Miloša Kocúra, najväčšieho drzáňa, surovca a napokon aj zbabelca spomedzi vrahov, pracoval okrem iného na Okresnom národnom výbore Nitra. Vrahovia František Čerman a Pavel Beďač sa zase priženili do rodiny podplukovníka Bónu, ktorý bol tajomníkom rady bezpečnosti a predsedom straníckej organizácie pri Okresnom národnom výbore Nitra," konštatuje Tóth a dodáva, že vzhľadom k svojmu pôvodu sa synovia funkcionárov cítili neohrozene, čomu zodpovedalo aj ich správanie.
Konšpirácia mainstreamu
Najnovšie zistenia Martina Hanusa dokazujú nielen dlhoročné zavádzanie odsúdených Nitranov, ale aj zlyhanie niektorých mainstreamových médií, najmä časopisu.týždeň, ktoré roky nekriticky šírili výhradne verziu obvinených. Šéfredaktor.týždňa Štefan Hríb v roku 2011 dokonca túto verziu dostal aj na televízne obrazovky verejnoprávnej RTVS, kde bez názorových oponentov diskutovali odsúdení spolu so svojim advokátom a ďalšími redaktormi časopisu.
Napriek tomu, že Licenčná rada udelila RTVS za nevyváženosť relácie pokutu 50 tisíc eur, Nadácia otvorenej spoločnosti, ktorá je organizátorom Novinárskej ceny, jej udelila cenu v kategórii Najlepší rozhovor, beseda, diskusia v elektronických médiách.
Martin Hanus, ktorý sám bol dlhoročným redaktorom.týždňa, túto verziu nazval „mocnou konšpiráciou o sprisahaní komunistickej aj postkomunistickej justície".
Momentálne sa redaktor konzervatívneho denníka Postoj dostal do konfrontácie s bývalými kolegami z.týždňa, ako aj osobnosťami kultúrneho života či politikmi, ktorí aj napriek zverejneným zisteniam stále zotrvávajú v pozícii obhajcov odsúdených za vraždu Ľudmily Cervanovej.
„Názorový posun pána Hanusa oceňujem, pretože sa v ňom zrkadlí intelektuálna poctivosť s pokorou a ochotou priznať si chybu. Dnes, keď sa väčšina médií tvári bohorovne a neomylne, to nie je maličkosť," hovorí na margo Hanusa publicista.
Kriticky sa pritom vyjadruje na adresu médií, najmä časopisu týždeň a jeho šéfredaktorka Štefana Hríba: „Keby si dovolil podobnú úpadkovú žurnalistiku niekto z alternatívnych médií, niektorí novinárski aktivisti by na ňom či nej nenechali nitku suchú. Kde sú teraz všetci tí odborníci na novinársku etiku? Kde sú všetci hľadači čarodejníc a konšpirátorov? Kde sú mudrlanti, ktorí si osobujú právo odovzdávať novinárske ceny? Ticho po pešine," nekladie si servítku pred ústa Tóth a v hodnotení súčasnej krízy médií pokračuje ďalej: „Problémom nielen slovenskej žurnalistiky, ale tá je v tomto ohľade "priekopnícka", spočíva v tom, že namiesto každodenného úsilia konfrontovať vyslovené a napísané s realitou, teda s faktami, nám ponúka rétoriku. Alebo oklieštené fakty tak, aby tejto rétorike vyhovovali. Novinári si však nemajú osvojovať rétoriku — a je jedno, či ide o rétoriku politických strán, Kremľa, trollov, Bieleho domu či Kongresu —, ale ich povinnosťou je bez ideológie pracovať s tvrdými dátami."
Zdroj: cz.sputniknews.com
