Po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sa spustila kritika zo strany bývalého premiéra Roberta Fica na mimovládne organizácie. Ten sa dokonca pýtal aj prezidenta Andreja Kisku, o čom bolo jeho stretnutie s Georgeom Sorosom. Ste šéfom neziskovej organizácie Nadácia otvorenej spoločnosti, ktorú na Slovensku v roku 1992 zakladal a financoval Soros. Ako ste vnímali slová Fica?

Keď zavraždili Jána Kuciaka, tak prvé, čo zaznelo zo strany bývalého premiéra, bolo, že sa urobia všetky opatrenia, aby sa vražda vyšetrila. Zároveň však zaznelo niečo v tom zmysle, že sa budú musieť pozrieť, kto je za tým. Vtedy som si pomyslel, len nech nepovie, že je za tým Soros, a neprešlo ani 48 hodín a on to povedal.

Pre mňa to bolo tragikomické, lebo George Soros nás na Slovensku nepodporuje od roku 2013, keď si povedal, že sme už dostatočne dospelá demokracia na to, aby sme vedeli prevziať zodpovednosť za občiansku spoločnosť sami. Navyše rozpočet, ktorý máme k dispozícii, by na naznačovaný štátny prevrat nestačil.

Je nebezpečné, keď takéto slová zaznievajú z úst človeka, ktorý je predstaviteľom najväčšej politickej strany na Slovensku, pretože tomu dáva silnú legitimitu. Dnes polovica Maďarska verí, čo hovorí o Sorosovi Viktor Orbán. Je pravdou, že Soros a Orbán sú ideologickí oponenti, ale Soros nemá zdroje a ani záujem, aby robil štátny prevrat v Maďarsku. To, že sa podobná rétorika použila aj na Slovensku, považujem za veľkú politickú nízkosť.

Robert Fico však opakoval, že je legitímna otázka vedieť, čo robil Andrej Kiska na stretnutí s Georgeom Sorosom.  Prezident odpovedal, že témou ich stretnutia boli Rómovia. Má naozaj Soros záujem o Rómov na Slovensku?

Prezident Kiska už v roku 2016 vo svojom prejave Správe o stave Slovenska povedal, že pokiaľ sa nebude dariť Rómom, tak sa nebude dariť ani Slovensku a jeho občanom. Vybral si túto tému preto, lebo ide o spoločensky i sociálne najnižšie postavenú skupinu obyvateľstva. Nemáme tu viac utláčaných ľudí, ako sú Rómovia. Prejavuje sa to rôznymi formami a bojujeme s tým desaťročia.

Nadácia otvorenej spoločnosti mala od samého začiatku na Slovensku veľmi silný rómsky program. Za 25 rokov samostatnosti Slovenska sme sa však, bohužiaľ, v tejto otázke nikam nedostali. Keď si prečítate knižku Ingrid Antalovej Chaos totalos z roku 2001, ktorá je denníkom z jej pôsobenia v rómskej osade, tak sa odvtedy prakticky nezmenilo vôbec nič.

Čiže k vašej otázke, áno, téma bola, ako môžem ja, George Soros, pomôcť tomu, čo ste vy prezident Kiska deklarovali v roku 2016. Bývalý premiér sa pýtal, ako je to možné, že o tomto rokovali. Bolo to však predsa v oficiálnom programe. Dôvody, prečo sa toho nezúčastnili zástupcovia ministerstva alebo stálej misie, neviem posúdiť.

Naša nadácia bola súčasťou prípravy spomínaného stretnutia, ale bolo to len v tej miere, že sme sa s kanceláriou Georgea Sorosa v New Yorku rozprávali o relevantnosti daných tém, ktoré sa týkajú Slovenska, a nezasahovali sme do toho, kto na stretnutie príde. Prezident však určite nechcel nič zatajovať a navyše niekoľkokrát zadeklaroval, že jeho úrad nemá ani zdroje a ani kompetencie riešiť rómsku otázku a maximálne môže využiť silu svojho slova. Spájať preto Sorosa s prezidentom sa mi zdá veľmi nízke.

Povedali ste, že v roku 2013 odišiel Soros zo Slovenska, tak zaujíma sa vôbec ešte o strednú Európu a Slovensko či iba o otázku Rómov?

Určite sa zaujíma. Narodil sa v Maďarsku a podľa mňa sa stále cíti čiastočne aj Maďarom. Nadácia otvorenej spoločnosti je jeho dieťa, jej poslanie vychádza z filozofie učiteľa G. Sorosa na London School of Economics Karla Raimunda Poppera.

Keďže Soros mal skúsenosť z Maďarska, keď musel utekať s vlastnou rodinou z vlastnej krajiny, tak si povedal, že práve otvorená spoločnosť je tá, z ktorej už nikto nebude musieť utekať z miesta svojho narodenia.

Za 25 rokov existencie sme sa vo veľkej miere zameriavali na práva menšín. Ale väčšinová spoločnosť akoby precitla a povedala si – a čo my? V každej chvíli totiž môže byť menšinou ktokoľvek z nás. Ak prídem do rómskej osady, tak zrazu som menšina. Tu sme pravdepodobne urobili chybu – pozornosť totiž musíme venovať všetkým občanom a pracovať na spoločnom uvedomení si, že v nejakom momente môže byť každý z nás menšinou.

Sorosovi sa však vyčíta, že na presadenie svojich cieľov otvorenej spoločnosti používa peniaze, ktoré získal finančnými špekuláciami, pričom mal stáť aj za pádom libry.

Viem, že sa mu to často vyčíta, ale moja odpoveď je, že Sorosov hedžový fond je jeden z tristo tridsiatich registrovaných fondov na burze v New Yorku. To znamená, že sa správa podľa pravidiel, ktoré sú na svetovom finančnom trhu prípustné. On sám hovorí, že keby to neurobil on, tak to urobí niekto iný. Na rozdiel od iných si však nekúpi jachtu, ale dá peniaze do mimovládnych organizácií.

Áno, niekto mu môže vyčítať, že vďaka pádu libry prišli ľudia o svoje úspory, ale Sorosov fond je jeden z mnohých a proti rôznym menám hrajú aj naši finanční makléri v jednotlivých bankových domoch Slovenska. Primárna zodpovednosť za stabilitu meny je tak v rukách národnej banky danej krajiny. Ak sú zle nastavené pravidlá finančného trhu, za tie pravidlá nezodpovedá Soros, ale konkrétna vláda. Túto výčitku preto ja neberiem, pretože on hrá podľa pravidiel.

Vy ste sa so Sorosom aj osobne stretli?

Raz. Pred tromi rokmi, keď som do nadácie nastupoval, tak oslavoval 85. narodeniny. Pavol Demeš tam bol pozvaný a ja som išiel s ním namiesto jeho manželky.

Ako sa teda financuje Nadácia za otvorenú spoločnosť na Slovensku?

Náš ročný rozpočet na rok 2018 je naplánovaný na zhruba 700 000 eur, z čoho 30 % tvoria vlastné zdroje z istiny, ktorú G. Soros zanechal na akýsi „rozbeh“ nadácie po jej osamostatnení, zvyšok sú peniaze z rôznych vládnych i mimovládnych grantových schém, vrátane napr. Fondu pre aktívne občianstvo, ktorý poskytujú krajiny EEA (Nórsko, Lichtenštajnsko a Island). Spolu s nadáciami Ekopolis a Karpatskou nadáciou budeme správcami tohto fondu, ktorý je grantovou schémou pre slovenské mimovládne organizácie do roku 2024. 

Okrem toho sa uchádzame o grantové schémy vládnych inštitúcií, súkromných subjektov a veľvyslanectiev, ktoré na Slovensku pôsobia.

Od roku 2013 teda nedostávame od nadácií G. Sorosa žiadne priame zdroje – môžeme sa uchádzať o granty prostredníctvom európskej centrály v Barcelone alebo o rómske granty v Londýne, ale to môže urobiť ktorákoľvek slovenská mimovládka.

Ministerka kultúry Ľubica Laššákova si aj tak myslí, že tretí sektor je príliš bohatý.

Nahnevalo ma, ako hneď po svojom nástupe do funkcie, pravdepodobne bez znalostí vecí, opakovala, že od Sorosa idú rôzne hry a že tu niečo financuje. Ako hovorím, od roku 2013 dostávajú  mimovládne organizácie pár desiatok tisíc cez priame spojenia. Problém je, že ľudia  vôbec nemajú informácie,  ako sa financujú mimovládne organizácie.

Z toho dôvodu som sa rozhodol nakrútiť video s fazuľkami, kde som sa snažil ukázať, ako je financovaný tretí sektor. Ak zo 125-miliónového rozpočtu ministerstva školstva na šport nevieme zaplatiť ani len prípravu olympioničky Nasti Kuzminovej, tak ako s rozpočtom 700-tisíc eur chceme spraviť štátny prevrat? Rozpočet mesta Prešov je 76 miliónov eur ročne,  Nadácia otvorenej spoločnosti disponovala za 25 rokov existencie 45 miliónmi eur. Hrá vari mesto Prešov nejakú významnú úlohu na mape Európy?

O štátnom prevrate sa hovorilo v súvislosti s protestmi a iniciatívou Za slušné Slovensko. Spolupracovali ste s nimi?

Iniciatíva Za slušné Slovensko vznikla úplne mimo nás. Organizátori protestov sa dokonca aktívne bránili, aby som sa čo i len ukázal na ich stretnutí. Vystúpil som až na šiestom proteste v Nitre.

Robert Fico minulý mesiac oznámil zámer pripraviť zákon, na základe ktorého budú musieť mimovládne organizácie zverejňovať podrobnosti o svojom financovaní, vrátane prijatých peňazí zo zahraničia. Ako vnímate tento krok?

Nemáme s tým absolútne žiaden problém, pretože už teraz väčšina mimovládnych organizácií zverejňuje podrobnosti o svojom financovaní. Dôležité však je, aby sa to neurobilo ako v Maďarsku, kde pre byrokratické prekážky už mimovládkam neostáva ani čas na fungovanie.

Existuje tu tzv. Zákon o registri, ktorý sa pripravoval v spolupráci s mimovládnymi organizáciami a ktorý požiadavky expremiéra rieši. Ak by bol prijatý, ako sme sa dohodli po pripomienkovaní, tak s tým nemáme žiaden problém. Fico s Kaliňákom však avizovali, že by sa na to pozreli ešte nejako inak. To nám vyvoláva vrásky na čele, pretože môže ísť o zásah, ktorý nebude mať ambíciu sprehľadniť financovanie, ale skôr navýšiť byrokraciu.

Často sa tu rozpráva o zahraničnom financovaní, ale veď my predsa patríme do nejakého klubu štátov, či už je to EÚ, alebo NATO. Vnímať toto financovanie ako problém, mi pripadá scestné.

Publicista Martin Milan Šimečka povedal, že možno aj vďaka Sorosovým peniazom sa nám podarilo poraziť Vladimíra Mečiara. Ako máme chápať tento výrok?

Peniaze aj G. Sorosa, aj iných nadácií prispeli k tomu, aby sa u nás nestratil občiansky hlas ľudí. Za Mečiara bola veľmi silná opozícia voči mimovládnym organizáciám. Vždy vás obvinili, že ste protinárodný. Faktom je, že bez zdrojov zo zahraničia by sa to asi nepodarilo. Na to, aby ste niečo mohli zorganizovať či niečo vytlačiť, potrebujete niekoho zaplatiť. Naozaj si myslím, že tieto peniaze sa použili na financovanie už aktívnych občanov na Slovensku.

Často sa nám vyčíta, že nám Soros diktuje, čo si máme myslieť a čo máme presadzovať. Nie je to však tak. G. Soros na Slovensku založil nadáciu, ktorej hodnoty predstavil a hľadal ľudí, ktorí tieto hodnoty zdieľajú. Pri jej založení v roku 1992 tu bola jediná Američanka Rachel Tritt a keďže nebolo dovolené, aby sa štatutárom stal zahraničný občan, tak sa šéfkou nadácie stala Alena Pániková. Všetci zamestnanci nadácie však boli Slováci, Česi alebo Maďari, ktorí zdieľali rovnaké hodnoty.

Môžeme chápať aktivity nadácie aj cez ovplyvňovanie niektorých politikov?

V celej svojej histórii Nadácie otvorenej spoločnosti nikdy nepodporovala konkrétne politické strany. Peniaze vždy išli iba na občiansky aktivizmus. Vyčítali mi, že sa príliš politicky angažujem, pretože som bol na kongrese SaS pred dvomi rokmi na pozvanie Juraja Drobu. Tým cieľom ale bolo povedať, že už nie sú ani „sloboda“ a ani „solidarita“ a že utečenecká kríza je najväčšou výzvou spolu s klimatickou zmenou pre nás všetkých. Nepadlo to však na úrodnú pôdu. Sulík sa tam celý čas iba usmieval.

Keď ste sa dotkli utečencov, tak práve Viktor Orbán tvrdo kritizoval Georgea Sorosa za jeho utečeneckú politiku, pričom hovoril, že Sorosovým cieľom je rozvrátiť Európu, keďže je proti zachovaniu hraníc štátov.

Orbán sa snaží povedať, že Soros a jeho organizácie sem navážajú utečencov. Nie je to pravda. Soros hovorí, že pokiaľ budete ostrakizovať ľudí, ktorí tu už sú, a brániť im, aby sa stali súčasťou spoločnosti, tak príde k radikalizácii, ktorú dnes realizuje druhá a tretia generácia migrantov.

Z toho dôvodu sa rozhodol, že dá takmer pol miliardy eur na to, aby sa ponúkali malé pôžičky pre utečencov na rozbehnutie vlastného biznisu. On teda nie je ten, ktorý by organizoval ľudí, ale človek, ktorý pomáha kríze, ktorá sa tu vytvorila kvôli klimatickým zmenám a politickým pomerom v daných krajinách.

Všetci tí, ktorí rozprávajú o utečeneckej kríze, by si mali prečítať knihu Martina Pollacka Americký cisár. Potom by hádam pochopili, že to, čo sa dialo pred 130 rokmi pri exode Slovákov do Ameriky, sa teraz deje s inými národnosťami. Aj našich predkov v Amerike nazývali švábmi a potkanmi tak, ako aj my tu teraz nazývame migrantov.

Nie je podľa vás rozdiel v tom, že do Európy teraz prichádza iná – islamská kultúra a aj veľa štátnikov priznáva, že multikulturalizmus zlyhal?

Multikulturalizmus zlyháva len preto, že sa mu zle venujeme a že volíme nesprávne nástroje. Často sa hovorí, že nám moslimovia prevezmú kultúru. To si naozaj myslíme, že naša kultúra je taká slabá, že keď sem príde desaťtisíc moslimov, tak štyri a pol milióna dospelých Slovákov im podľahne? Taká kultúra potom nestojí za nič. Aj keby ich bolo milión, tak tu stále máme náboženskú a občiansku pluralitu. Tieto obavy preto považujem za absurdné a populistické.

Môžeme sa rozprávať o tom, že islam nemá hierarchickú štruktúru a že každý imám si ho môže interpretovať, ako chce. Na to však existujú dozorné orgány daného štátu, aby povedali, že nebudú akceptovať nenávistné prejavy, a zakročili.

Ak by sme teda boli občianski aktívni, tak by multikulturalizmus nezlyhal?

Určite. Veľká Británia ako bývalá kolónia je multikultúrna od 17. storočia a to, že multikulturalizmus tam občas zlyháva, je dôsledkom abdikácie štátu na kontrolu, keď sa následne vytvorí napríklad nejaká moslimská enkláva, ktorá prevezme riadenie a je v rozpore s britskými zákonmi. Debata o tom, ako žiť, tu bude vždy, ale život podľa určitých kultúrnych vzorcov musí byť v súlade so zákonmi danej krajiny.

Takže tá výčitka z úst rôznych politikov na vašu organizáciu, že ste protinárodní a že chcete rozvrátiť Európu, je neoprávnená?

Mrzí ma, že ma niekto považuje za menšieho patriota, pretože verím otvorenej spoločnosti, ako niekoho, kto sa obalí do slovenskej zástavy alebo si ju natrie na americký Hummer. Prekáža mi, že sa symbolika našej krajiny zneužíva na to, aby sa označila istá časť obyvateľstva za menej národnú. Ja môžem byť rovnako národný s tým, čomu verím, ako člen SNS. Patriotizmus sa neodvíja od toho, ako silno dokážem spievať hymnu, ale ako silno dokážem bojovať za to, aby sa tu mali všetci dobre.

Hodnoty otvorenej spoločnosti nie sú v rozpore s národnými hodnotami. Mne neprekáža, ak chce byť niekto členom SNS, ale prekáža mi, že niekto začne za Slovenskú národnú stranu hovoriť, že ukrajinský veľvyslanec prekračuje svoje právomoci. Keď mi teraz niekto povie, že som rusofób, tak to nie je pravda. Ja som ruštinu študoval a na rozdiel od našich rusofilov, poznám Rusko omnoho lepšie. Treba však oddeľovať ruskú kultúru od ruskej politiky, ktorá je voči EÚ dnes rovnako nebezpečná ako Trumpova politika.

Sú teda mimovládne organizácie nevyhnutnou súčasťou demokracie?

Nemôžete ľuďom brániť v tom, ak sa chcú aktívne zúčastňovať spoločenského diania. Predstavme si situáciu, že si chcete vo vašom bloku zorganizovať každý piatok filmové premietanie pre rodiny. Neskôr môže byť dopyt taký veľký, že to budete robiť pre celé sídlisko a zrazu z toho môže vzniknúť komunitné kino. Nebudete pritom na to potrebovať ani žiadnu pomoc či povolenie od ministerstva kultúry.

Podľa mňa tu máme stále silné dedičstvo komunizmu, keď sme si zvykli na etatistický princíp, že všetko za nás niekto zorganizuje. Ľudia, ktorí kritizujú, na čo sú nám neziskovky, tak nemajú ani len tušenia, čo neziskové organizácie robia.

Politici sú, samozrejme, radi, keď nie je žiadna aktivita a nikto sa im nestará do toho, čo robia a preto mnohí budú rozprávať, že neziskovky sú nebezpečné. Oni sú však nebezpečné len pre nich, pretože sa okrem iného pozerajú na ich transparentnosť. Máme tu pritom tisíce organizácií, ktoré sa starajú o starých, nevládnych, siroty, Rómov atď., atď. Deväťdesiat percent neziskového sektora robí služby, ktoré by za iných okolností musel robiť štát.

Na akých projektoch teraz pracuje Nadácia otvorenej spoločnosti?

Venujeme sa občianskej spoločnosti ako grantová organizácia prostredníctvom Fondu pre aktívnych občanov, ktorý začne svoju činnosť v 2019. Peniaze, ktoré budeme rozdeľovať, nie sú od Sorosa, ale z krajín Európskeho hospodárskeho priestoru.

Naše vlastné programy sa venujú inkluzívnemu vzdelávaniu a kritickému mysleniu. V rámci inkluzívneho vzdelávania máme projekty ako napríklad Otvorené školy, v ktorých sa venujeme rovesníckemu vzdelávaniu k občianstvu či Aflatoun, kde ide o finančné a sociálne vzdelávanie detí v materských školách. V programe kritického myslenia učíme ľudí, ako čítať správy a rozlišovať dezinformácie a hoaxy od pravdy. Dnes máme prístup k informáciám taký široký, že s ním, žiaľ, nevieme nakladať. Výsledkom je zväčšovanie neistoty.

Ako teda vidíte budúcnosť Slovenska?

Pre mňa je naša budúcnosť jednoznačne spojená s Európskou úniou a NATO bez ohľadu na to, akým spôsobom sa budú vyvíjať. Pri týchto zoskupeniach je významné, že v nich máme rovnaký hlas ako Nemecko, aj keď sa nám rôzne politické zoskupenia snažia hovoriť opak. Hlas Merkelovej je rovnako dôležitý ako hlas Pellegriniho. Kľúčové veci navyše rozhodujú národné štáty spoločným hlasovaním.

Mrzí ma, že V4 sa ako keby nechcela podieľať na rozhodovaní a tvári sa ako urazené dieťa niekde v kúte. Tento rok Slovensko k 30. máju prijalo jedného azylanta z 93 žiadateľov. Máme tu však plné ústa utečeneckej krízy, ako sú pre nás utečenci nebezpeční. Hanbím sa, že sme ako súčasť Európskej únie prijali jedného azylanta.

Nemusíme akceptovať povinné kvóty, ale povedzme si počet utečencov, ktorých prijať môžeme a čo vieme spraviť, aby sme ich vedeli prijať viac. Nikto od nás nečaká, že vyriešime svetovú krízu, ale nemôžeme sa tváriť, že sa nás to netýka a že k nám žiadni utečenci nechcú prísť. A prečo k nám nechcú prísť? Asi preto, že máme najhoršie nastavenú migračnú politiku a od roku 1993 sme udelili 274 občianstiev. Systém cudzineckej polície je však nastavený na prijatie viac ako 800 ľudí ročne, my to len nevyužívame. Nehovorím, že musíme prijímať ekonomických migrantov, utečenec ale uteká, aby si zachránil svoj život a nám nič nebráni, aby sme mu pomohli. Celá situácia sa však zneužíva na vytváranie obrazu vonkajšieho nepriateľa, aby sa odklonila pozornosť od domácich prešľapov.

Zdroj: parlamentnelisty.sk