ROZPRÁVKY PRE DETI, ALE AJ PRE DOSPELÝCH 1

20.08.2017 | 14:27
  0
... alebo nie je karát ako karát.

V dnešnej modernej dobe je kuchyňa často spojená s obývačkou. Je to pohodlnejšie a aj praktickejšie.

Rodina je pokope a rodičia majú svoje deti tak povediac na očiach a tým aj pod kontrolou. V kuchyni na stole sa nachádza veľmi často aj soľnička.

Štvorročné dieťa príde k stolu a zoberie túto soľničku do rúk. 

„Sára, čo robíš?“ je automatická otázka, ktorú mama okamžite smeruje na dieťa. 
„Chcem olízať soľ,“ príde úplne jednoduchá a priamočiara odpoveď.
„Okamžite to polož naspäť!“
„Ale ja si chcem liznúť!“
„Sára, okamžite polož tú soľničku, lebo ti dám na zadok!“
„Ale ja si chcem liznúť!“
„Sára, okamžite polož tú soľničku! Počítam do troch!“
„Ale ja si chcem len liznúť!“
„Raz!“
„Ale ja...“
„Dva!“
„Ale ja si...“

Skôr, než Sárka dohovorila, soľnička sa ocitla na stole. Na veľké prekvapenie všetkých prítomných. Sára soľničku na stôl nechcela vrátiť a ani nevrátila a mama jej ju nevytrhla. Čo sa vlastne stalo? Zo Sárinej ruky tú soľničku vytrhlo jej dvojča, štvorročná Veronika. Veronikinu motiváciu si všetci rozoberte ako chcete, Vážení! Ja sa na túto situáciu chcem pozerať tak, že Veronika nechcela, aby bola Sára potrestaná a radšej jej sama vytrhla tú soľničku. Áno, gesto, ktorým rozhodla namiesto nej. Hm, štvorročné dieťa by malo takúto „prešpekulovanú“ motiváciu?

Prečo tento príbeh? Lebo deti nám svojím jedinečným príkladom dokážu nastaviť zrkadlo a pohnúť nás k tomu, aby sme sa nad sebou zamysleli. Mnohokrát, vlastne, buďme úprimní, väčšinou sa správajú pudovo, prirodzene. Sú vďačné za maličkosti, ktoré si my dospelí už ani neuvedomujeme. Ani nehovoriac o tom, že si to nevieme vážiť a ani to doceniť. Deti dokážu objímať svoje obľúbené šaty a pozerať sa na rodiča s vďakou a s láskou v očiach, že im tú vec opral. Jednoducho rozkošné.  

Za ich správaním netreba hľadať nejaký vyšpičkovaný plán na prevzatie moci a vlády, prípadne nastolenie nového poriadku. Žijú vo vlastnom svete,na ktorý sme my, dospelí, už zabudli!

Deti však majú jednu vášeň. Lásku, ktorá ich vie umlčať, posadiť do kresla. A tou sú rozprávky! Tie majú radi aj dospelí. Naposledy som počula aj ja jednu. Prisahám, aj mňa usadila! Počula som mnoho rozprávok, toto bola však aj pre mňa novinka. Volalo sa to „O sto karátovom zlate.“ Musela som zaloviť v pamäti, čo vlastne karát znamená, no nakoniec som si spomenula. Lebo nie je karát ako karát. 

Nechcem sa tu zamerať na podrobnosti, ale dajme si malý exkurz. Existuje karát, ktorý je metrický karát a udáva hmotnosť. Využíva sa na určenie hmotnosti diamantov a perál. Je odvodený zo semienok svätojánskeho chleba, čo je strom vyskytujúci sa prevažne v arabských krajinách. Tieto semienka majú štandardne viac-menej rovnakú hmotnosť, preto sa v časoch, keď ešte neboli miery ustálené, využívali na určenie hmotnosti týchto drahých kameňov ako závažie. Jeho značka je „ct“ a v dnešnej dobe má ustálenú hmotnosť.

Druhý karát, ktorého značka je „kt“, označuje rýdzosť. Rýdzosť kovu a ich zliatin, prevažne používaná v súvislosti so zlatom a striebrom. Zlato sa v šperkárstve nevyužíva v čistej podobe. Šperkári ho miešajú s inými kovmi, aj kvôli farbe, čo nám dáva možnosť vlastniť tzv. „žlté“, „červené“, prípadne „biele“ zlato. Táto „rýdzosť“ je vyjadrená v zlomkoch. Tu predstavuje jeden karát vlastne 1/24 zlata v zliatine kovu. Preto máme na našom území 14 karátové, prípadne 18 karátové zlato. To znamená, že v zliatine je 14/24 prípadne 18/24 zlata. 24 karátová zliatina obsahuje 99,9 % zlata. Tieto zlomky boli zavedené v časoch, keď sa používala hlavne dvanástková sústava, v časoch, keď sa  praktickosť desiatkovej sústavy ešte len dokazovala a používanie percent ešte nebolo „moderné“. 

Čiže sa jedná o úplne iné veličiny. Ale, Vážení, dohľadajte si to!

Nie každý ide do detailov. V mnohých veciach sme rozdielni, no niečo máme spoločné. Všetci v „niečo“ veríme. Viera nás poháňa dopredu, je to „veličina“, ktorá dáva ľudstvu silu! Preto ju rešpektujem a NIKOMU, opakujem NIKOMU jeho vieru neberiem. Ak niekto chce veriť, že karát „ct“ a karát „kt“ je to isté, je to jeho vec. Možno by som sa skôr chcela obrátiť na vás, Vážení, overujte si zdroje! Je mi jasné, že príbeh Sáry a Veronky si overiť nemôžete, ale môžete si overiť, či je karát jednotkou hmotnosti, alebo udáva rýdzosť kovu, prípadne či vyjadruje oboje, ale v oboch prípadoch trochu inak. Neberte tento exkurz medzi drahé kovy ako poučenie. Ja osobne považujem sto karátové zlato za rozprávku. Ale to som ja!

Sú však aj ďalšie rozprávky, ktoré nadchli mnohých. Sú to rozprávky plné obrov, pyramíd, Atlantídy a sem tam sa mihne aj nejaký ten jašter, vlkolak, prípadne upír, ktorý ľuďom vyciciava krv – podobnosť s politikmi čisto náhodná. Vďaka týmto, pre mňa rozprávkam, v ktoré mnohí veria, sa však začal „boj“ a to na viacerých frontoch. Brojí sa proti tzv. „alternatívne“, kde tieto a im podobné pre mňa rozprávky mnohí propagujú. Neviem síce prečo (zas nemusím vedieť všetko, však áno?!), ale pojem „alternatíva“, „alternatívny“ a „alternatívne médium“ sú pojmy, ktoré „pália“. Alebo žeby práve preto?

Tento boj začína naberať na obrátkach. Mne nevadí, že ľudia polemizujú! To je základom demokracie! Je ale naozaj táto forma polemiky potrebná?

Deti by nás mohli poučiť aj o tom, ako tieto „vojny“ medzi sebou viesť. Koľkokrát sa na ihrisku stane, že sa dve deti „pohádajú“ kvôli ... vlastne kvôli hocičomu. Príde hádka, potom plač a nakoniec krik. Ten krik zvyčajne prichádza od mamičiek, kde každá chráni svoje dieťa, čo osobne považujem za chvályhodné. Čo je však miestami až úsmevné, že tieto ženy dokážu vyvolať takmer „atómovú“ vojnu a pritom použiť najsilnejšie „kalibre“ z vlastného arzenálu. Pritom, ak by sa obzreli na svoje deti, museli by sa zasmiať. Pretože tie sa už dávno hrajú zase spolu, pričom na príčinu sváru už aj zabudli. 

Otázka je, či sme schopní posunúť sa. Netočiť sa v kruhu, presviedčať niekoho o tom, že LEN JA MÁM PRAVDU a nič než pravdu! Poučiť sa aj od detí, porozumieť tomu, že hádka je dobrá na prečistenie vzduchu, nie na navodenie situácie, že by sa dal krájať. Ísť vpred so vztýčenou hlavou a hlavne: s tými, ktorí chcú napredovať. Nie ísť „za vodcom“, ktorý nám bude hovoriť, čo a ako si máme myslieť, ale spolu kráčať smerom, ktorým chceme ísť. Všetci sme nejakí a nikdy sa nezhodneme na všetkom! Ale to neznamená, že spolu nemôžeme komunikovať ako civilizovaní ľudia vážiaci si jeden druhého. 

Áno, niekedy sa aj mne zdá, že TOTO je rozprávka. Ale tak, ako ja nikomu neberiem jeho vieru, tak aj ja poprosím všetkých a každého, aby mne NIKTO nebral tú moju! Chcem totiž veriť v to, že ľudia sa vedia k sebe správať ako slušné bytosti, že sa naozaj budú správať k sebe ako bratia a sestry. S prípadnými šarvátkami ale s vedomím, že ak bude najhoršie, viem na koho sa obrátiť o pomoc. Počúvajúc toho druhého, rešpektujúc jeho sny a túžby, a pomáhajúc jeden druhému, aby sa vyhli výprasku, napríklad aj kvôli soľničke.

... a možno nielen kvôli nej.

Judita L.

ČASŤ DRUHÁ
ČASŤ TRETIA


Zaujíma nás Váš názor:

Program rádia
Zmena programu je vyhradená.

  • Bez programu

Tipy a rady


 

Zaujímavosti